“Vyzujte sa!” doslova kričí Andrej. Vstupujeme k nemu do jeho “penthouse” na vrchnom poschodí 8 poschodového paneláku v blízkosti novučičkého štadióna futbalového klubu Sheriff Tiraspol. Samozrejme, výťah tu nie je. A tieto dva týždne nejde ani teplá voda – v celom Tiraspole. “Každý rok robia takúto odstávku” hovorí so samozrejmosťou Andrejova žena Jana. Do paneláku sme sa dostali cez hrubé železné dvere. Každý panelák ich tu má rovnaké. Podľa mňa vydržia streľbu z tanku. Keby ťa omylom privreli, zlomia ti ruku. Potom ideme hore a otvoríme si také drevené modré dvere s okienkom, ktoré sú na 2 západy. Odhrnieme zásterku (zakrývajúcu to okienko), ktorú asi posledných 50 rokov čo panelák stojí nikto nepral a stojíme pred našimi dverami. Máme taký zvláštny plochý kľúč, ako od hradu, zdá sa predpotopný. Tou drsnejšou stranou ho musíte otočiť nahor vsunúť do tenučkej škáročky vo dverách a 4x otočiť vľavo. 4x !!!! Cvak, cvak, cvak, cvak – duní celá chodba. Zdá sa mi, že vstupujeme do trezoru, musia tu mať poklady, takto sa chrániť. No moja dcéra Sára sa po chvíli opýta :“Oni sa teraz nasťahovali?” Tak to totižto vyzerá. Andrej má obrovský Land Cruiser na ulici a “hovno na polici”. Poznáte to príslovie? Však tak ako je zvykom aj u nás na Slovensku, presný opak Švajčiarska, či inej krajiny západnej Európy; tam jazdia na malých autách, na bicykli, či cestujú električkou a rodinné peniaze sú uložené v nehnuteľnostiach, akciách, vzdelaní a útulnom bývaní. Vyzúvame sa a Andrej spokojne hovorí: „Toto nie je Európa, tu sa slušne vyzúva!” Ale to opäť ako vo väčšine slovenských rodín, u nás máme tiež tieto východné zvyky. Potom každému smrdia nohy. Z dlhej úzkej chodby, ktorú sme zapratali topánkami, idú 3 izby vľavo a jedna vpravo. Tam práve dorobil lodžu, zakryl ju a vyhodil drevené okná a nahradil ich škaredými, plastovými. Presne ako u nás. Len všetko je nedotiahnutejšie, akosi pokrivené a ešte sedláckejšie. V každej izbe je iná podlaha, vyzerá to ako v showroom-e, všetko pekne umelohmotné “parkety”. Cítim sa ako v roku 1991, kedy aj mňa predajcovia presviedčali, že drevené parkety sú nepraktické. Vo vitrínkach fotografia svätého, obrovský televízor. Všetko v tomto, na miestne pomery, exkluzívnom byte pôsobí úboho a neútulne. Posledná miestnosť vľavo je kuchyňa. Je neskutočne malá. Jedálenský stôl vznikne keď ten malý drevený stolík odsunú meter od steny. Potom sa v kuchyni nedá hýbať, ale to je jedno. “Postojíme, postojíme, žiaden problém” s úsmevom hovorí Andrej, keď vidí moje rozpaky. Na jedáleň, miesto stretnutia rodiny, ten socialistický architekt nemyslel, respektíve, rodina sa nemá čo stretávať a rozoberať šedú realitu. Dohodli sme sa, že nás Jana naučí variť, dá sa povedať ruské národné jedlo “pelmeni” Priznám sa, ja nevarím nikdy, zo zásady. No čím som starší vidím, že to môže byť pôžitok. Podobne ako v cestovaní, aj pri varení ide o detail a “drobné” finesy, ktoré robia v konečnom produkte ten jasný, veľký rozdiel. Moje staršie deti varia, ako aj Viky aj Giorgio, ktorý je polovičným Talianom a talianski muži sú často bravúrni kuchári a aj 15-ročný Giorgio varí pastu excelentne. Pelmeny sú v niečom podobné. Najprv sme sa zastavili na trhu. No nie v hlavnom meste, tu v Tiraspole, ale v druhom najväčšom meste Podnesterska, v Benderi. Ten leží ešte na druhej strane rieky Dnester. Na tzv. Západnom brehu. West bank ako v Jordánsku, má aj Podnestersko. Pre mňa veľmi zaujímavý chaos a mám rád, keď prejdem krajinu krížom krážom a až vtedy viac porozumiem veciam. Vchádzame na trh a ihneď vzbudzujeme pozornosť. Hneď všetci vedia, že sme cudzinci. Po toľkých dňoch na ceste sme ušmudlaní a vôbec nie nažehlení, ale podľa oblečenia či účesu všetci ihneď vedia že sme inostranci – bohatí západniari. Usmievajú sa, môžem ich fotiť, tých pár slov ruštiny sa teraz sakra hodí. Trh je, samozrejme, ohromne fotogenický, preniesol nás v čase do 50-tych rokov socialistického Československa. Trma –vrma, je to super živé, ľudia sú šťastní, vo svojom živle, každý si je istý tovarom, čo predáva. Kišinev bol skokom v čase, no toto je ešte 3x silnejšie. V čom? Vo všetkom. Oddelenie mäsa, rýb, bravčové hlavy vyložené na pultoch, ženušky v bielych čapiciach. Syry aj bryndza a potom obrovská plocha zeleniny. Zaujali ma rajčiny, nielen to, že chutia ako rajčiny a majú vynikajúcu chuť akú si pamätám z mladosti, a akú nenájdete ani v bio paradajkách v žiadnom našom, či Rakúskom supermarkete. Zaujali ma farbou; žlté a hnedé poznáte, no tu sú aj akési fialové a ešte dva iné druhy. To množstvo zeleniny nemôžu nikdy predať, myslím si. „Čo fotíš, tu musíš mať na fotografovanie oficiálne povolenie” počujem zrazu od chlapíka, ktorého som absolútne nefotil. Možno preto sa urazil, neviem. No na chaos a tvrdé pravidlá na colnici si ešte pamätám a tak verím, že by sme dokázali mať v tomto policajnom štáte problém. “Budem robiť reklamu tvojej krajine” hovorím mu, s úsmevom, v neohrabanej ruštine. No jeho črty zostávajú tvrdé. Tak ako všade, sú ľudia takí aj onakí. Tak sa klidíme, nech nezačneme cestu hneď na policajnej stanici – to je vždy zabijak času. Ideme maršrutkou (taký malý autobusík, ktorý jazdí vo všetkých post sovietskych krajinách a funguje to super) do Tiraspola a Jana zatiaľ autom odvezie nakúpené veci domov. No keď prichádzam domov, ona to ešte nestihla a tak Andrej kričí na dcéru nech otvorí, no tá sa hrá na počítači (presne ako u nás) a nepočuje. Andrej nemá kľúče, majú doma iba jedny. Doma okrem dcéry, ktorá je už rozmaznaná a tučnučká, nájdeme aj bielu, huňatú mačku a malého psíka, ktorý sa volá Keks. Tí sú šťastní, že sme prišli, venujeme im pozornosť a hneď sa k nám túlia. Všetko je v byte čisté, vygľancované ako sa len dá. Umyjeme sa, v kúpeľni je dlhá vodovodná batéria, aby sa dali umyť ruky, ale po otočení sa dala napustiť aj vaňa. Takto je to všade v Tiraspole, je to úžasný výmysel komunistov, ako ušetriť batérie. Žiadna kúpeľňa, samozrejme, nemá okno, je v takzvanom bytovom jadre. Tí, čo ste bývali v paneláku ako ja, to poznáte. Otrasné. Pelmeny sú cestové taštičky plnené čímkoľvek, ale najčastejšie mäsom a my sme kúpili hovädzie a bravčové, lebo tu je zvykom miešať mäsá, aby malo jedlo lepšiu chuť a nebolo suché. Cesto vyrábame sami z múky, čerstvých vajec, vymiesime, necháme dostáť, povaľkáme a potom vyrežeme pohárom kolečká a do toho deti zabalia rozomleté a s prísadami (recept aj foto budú v blogu) namixované mäso. Celkom fajn tvar. Nie mesiačiky ako som zvyknutý bežne (pelmeny som jedol 500 razy), ale Jana mesiačik spojí k sebe a vznikne akýsi klobúčik. Jana je veľmi šikovná a evidentne v domácnosti varí. Po príchode domov sa všetci nielen vyzuli, ale prezliekli sa do akýchsi teplákov. Jana má také sexi šedé, dcéra vyzerá, že je to zároveň aj ružové pyžamo. Potom, keď sú pelmeny zrolované, nahádžu sa do vriacej, osolenej vody. No to najprv musíte vedieť zapnúť sporák, pred tým odistiť prívod plynu, tu ho každý zaviera centrálne, keby náhodou… Pre mňa je problém aj zasvietiť svetlo. Vojdete na záchod a tam vypínač nie je. Je kdesi ďaleko, centrálne v chodbe. Najprv som ako slepec hladkal steny, potom som si myslel, že je tam schovaná fotobunka a mával som rukami, no žiadna fotobunka; pekne treba ísť na chodbu. Keď vyplávajú peľmeny na povrch, sú hotové. Dávame si na ne smotanu a k tomu úžasný šalát s množstvom uhoriek a petržlenu. Výborné! Foto: samozrejme mám z toho bytu, o ktorom píšem, mnoho fotografií. No k tomuto príspevku som vybral sochu Lenina, ktorý sa hrdo vyníma pred miestnym parlamentom. Podnestersko je návratom späť. Som rád, že to moje deti vidia.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
