Čakajte prosím...

Podnestersko - neexistujúca krajina

Ľ

Ľuboš Fellner, BUBO

“Vieš, je to ako Vatikán – štát v štáte”  vysvetľuje mi Roman situáciu v Podnestersku, v krajine, kam sa ľudia boja cestovať. Prirovnať mafiánsku krajinu predajcov jadrových hlavíc ku Vatikánu je unikátne. OK, obaja sú proti homosexuálom, no inak.. Roman nás hodinku a pol vezie na hranice. Prišiel načas, má ružovú košeľu, je slušne ostrihaný, tesilové slušné nohavice. “Vieš, bolo zle a teraz je horšie. To že pašujeme zbrane.. haha, to sa rozpráva” a mávne rukou, “Média potrebujú byť čítané.” Má 45 rokov, no hádal som mu 60. Slúžil v armáde v roku 1992, zažil vojnu s Moldavskom, vie svoje. Tvrdí, že “bol mierotvorec”. Vtedy zomrelo 2500 ľudí, no od tej doby sú už iba drobné šarvátky. “Každú chvíľu nám hovoria, že tí sú zlí a potom, že tí sú dobrí a tí sú zasa zlí. Či je lepšie v Moldavsku či Podnestersku? To je jedno, hlavne, že prežijeme” cítim ten ruský fatalizmus. Viktoria potrebuje skočiť na WC a tu zistíme v akom duševnom svete sa pohybuje, Roman s tým má totižto značný problém, bojí sa zastaviť pri ceste lebože ho budú policajti pokutovať. No pumpy tu WC nemajú a tak zastaneme nakoniec na krajnici a dievčatá musia ísť do lesíka, nech ich náhodou nikto nezazrie a nie sú problémy. Ten duch socializmu, kedy sa každý bojí udania zrazu cítiť. Veľa ľudí sa ma pýta kedy som zažil nebezpečenstvo na cestách. Vždy hovorím, že to príde zrazu a čím som skúsenejší, tým viac sa tomu dokážem vyhnúť; proste to cítiť vopred. A teraz začínam čosi cítiť. Všade okolo vinohrady, slnko svieti, ale ja som zacítil pachuť, smrádeček… Podnestersko či Transdnestriu neuznal žiaden štát. Uznal ho iba Náhorný Karabach, Abcházsko a Južné Osetsko. Roman tvrdí že Putin sa o nich nestará. No on už v Podnestersku spravil čo potreboval, vytvoril nestabilitu v regióne. Veľká politika je všade rovnaká, či už na strane USA, či Ruska. Putinovi Abcházsko, Náhorný Karabach aj Podnestersko vyhovuje. Dal do rúk miestnej mafie príjmy z ich malých chudobných kšeftíkov, z ich chudobných štátikov a možnosť šafáriť po svojom. A obyvateľstvo trpí. No to je veľkej politike jedno. Keď veľká politika potrebuje, nechá “odpadlíka” zabrechať, či s pomocou pána za “pamlsok” dokonca kusnúť. Podnestersko má vlastnú menu (moldavskými lejmi sa platiť nedá a musíte používať Podnesterské ruble), Podnestersko má vlastnú hymnu, vlastnú vládu, vlastného prezidenta, vlastné poštové známky, vlastnú políciu, vlastnú armádu, vlastnú vlajku. Je to jediná krajina sveta, ktorá má do dnešných dní na vlajke kosák a kladivo. Podnestersko má vlastne všetko čo vlastný štát potrebuje. A táto sranda trvá už 27 rokov, čo nie je málo. Máte dobrý futbal, hovorím. Roman ukazuje s otvorenou dlaňou k zemi a naznačuje, že treba byť pri zemi. “Keď máš u nás peniaze, tak vyhráš; keď nemáš, tak prehráš. No je Pravda že Moldavský futbal je strašný. Sheriff Tiraspol hral aj s vaším Slovanom.” Väčšinová reč nie je rumunčina ako v Moldavsku, ale Ruština a Roman teda rozpráva po rusky ako svojím materinským jazykom. “Cestu, po ktorej ideme urobili ešte za čias Sovietskeho zväzu a preto ona je ešte ako tak dobrá, tie nové sú otrasné.. Za Sovietskeho zväzu bola stabilita. Všetci sme síce chodili oblečení v jednom ako v armáde; rovnaké šaty, rovnaké topánky. Keď došlo čosi zo zahraničia (z Nemecka či Československa), to sa dostalo iba do vlády. No my, bežní ľudia, sme mali iba to isté. Všetci. No bola stabilita a vedel si v tom kľučkovať, vedel si, čo môžeš a čo už nie. Teraz si raz hore a potom dole, ľudia nemajú zábrany” valí sa zrazu z toho tichého človeka prúd úprimných slov. Je to zrejme najsovietskejšia republika dneška. V Rusku už dávajú pomaličky sochy Lenina do zadných ulíc, do menších parkov a potom do koša, respektíve do skladov. Tu sú sovietske symboly stále prítomné, vystavené na obdiv a to na hlavných uliciach, v hlavách ľudí, v ich srdciach, v architektúre, v oblečení, v každodennom živote a to je fascinujúce a preto to chcem vidieť. Zažijeme pravú Podnestriu? Zastavili nás na colnici. Obrovská červená brána, červená vlajka so zeleným pásom, a kosákom s kladivom, latinka sa zmenila na azbuku. Pod tým digitálny text: “V PMR (Podnesterska Moldavska Republika) je zákaz dovážať svine, mäso z prasaťa…” Pohraničníci tu majú tie obrovské sovietske čapice. Najväčšie som videl v Kirgizsku, no toto je hneď druhé miesto, jednoznačný, úctivý úklon Sovietskemu zväzu. Auto odstavíme pred budovami. Na Moldavskej strane pole s obilím, na Podnesterskej pole pekných, žltých slnečníc. Ideme dovnútra do takej búdy, 4 okienka a tlačenica. Musíte dostať lístok, ktorý vás oprávňuje ku vstupu. Na lístku musí byť miesto ubytovania, tranzit je povolený na 7 hodín, s OVIR registráciou na 24 hodín. Moldavci nemajú kontrolu, veď oni sa tvária, že neopúšťate republiku. Je tam iba postavený policajt, ale ten nás pustil rýchlo, pasy sme neukazovali, iba sme s autom spomalili. Potom sme prešli cik –cakovite cez stanovište mierových síl, a teraz sme tu a začína to. Mladý seriózny policajt zistil, že Giorgio má 15 rokov a chce odo mňa potvrdenie od rodičov, že môže so mnou cestovať. Do prdele, ja som to od rodičov žiadal, no nejako sme to nedotiahli, veď keď bude treba, pošlú mi to. Prešli sme Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko bez problémov, no teraz tu v Podnestersku je nový zákon od 1. júla, teda platný čosi vyše týždňa. Roman sklopí uši “Zákon je zákon. Tu v Podnestrii máme mnoho zákonov, viac než vy v Európe, tu máme mnoho mnoho zákonov” Colník odo mňa žiada potvrdenie overené notárom. Och, je nedeľa a to môže byť problém. Od Tiny dostávam rýchlo e-mailom potvrdenie v azbuke, vyštudovala ruštinu, do 10 minút máme honorárneho konzula Moldavska- Taliana. No ja sa najviac spolieham na svojho partnera Andreja. Ten mieri na hranice, kde bude o 15 minút. Čo môžeme robiť? Moju záľubu z ilegálnych prechodov hraníc možno poznáte. “Dá sa to, tu cez hory prejdeš do krajiny bez problémov, no potom je problém krajinu opustiť. Musíš mať taký vstupný lístok, to je veľký problém. Byrokracia je tu ohromná.” Andrej volal do centrály colnice komusi, ale oni, že to sa nedá atď. atď. Stojíme tam 10 minút, 20 minút, hodinku a ja rozmýšľam, čo teraz? DHL príde do Kišiňova do dvoch dní, všetko nám teda prepadne, no odlet z Kyjeva stíhame. Podnestersko viem aj obehnúť, viem počkať na ďalšiu smenu. Túto kamerujú, nedá sa teda nič “vybaviť”. No Andrej ide za náčelníkom a samozrejme sa poznajú a samozrejme to vybaví. A tak vstupujeme do neexitujúcej krajiny a mladý Giorgio ako “rebjonok”, bez papierov. Podarilo sa a pred nami je ďalšie cestovateľské dobrodružstvo, ďalšia cestovateľská pikoška.

 

“Vieš, je to ako Vatikán – štát v štáte”  vysvetľuje mi Roman situáciu v Podnestersku, v krajine, kam sa ľudia boja cestovať. Prirovnať mafiánsku krajinu predajcov jadrových hlavíc ku Vatikánu je unikátne. OK, obaja sú proti homosexuálom, no inak.. Roman nás hodinku a pol vezie na hranice. Prišiel načas, má ružovú košeľu, je slušne ostrihaný, tesilové slušné nohavice. “Vieš, bolo zle a teraz je horšie. To že pašujeme zbrane.. haha, to sa rozpráva” a mávne rukou, “Média potrebujú byť čítané.” Má 45 rokov, no hádal som mu 60. Slúžil v armáde v roku 1992, zažil vojnu s Moldavskom, vie svoje. Tvrdí, že “bol mierotvorec”. Vtedy zomrelo 2500 ľudí, no od tej doby sú už iba drobné šarvátky. “Každú chvíľu nám hovoria, že tí sú zlí a potom, že tí sú dobrí a tí sú zasa zlí. Či je lepšie v Moldavsku či Podnestersku? To je jedno, hlavne, že prežijeme” cítim ten ruský fatalizmus. Viktoria potrebuje skočiť na WC a tu zistíme v akom duševnom svete sa pohybuje, Roman s tým má totižto značný problém, bojí sa zastaviť pri ceste lebože ho budú policajti pokutovať. No pumpy tu WC nemajú a tak zastaneme nakoniec na krajnici a dievčatá musia ísť do lesíka, nech ich náhodou nikto nezazrie a nie sú problémy. Ten duch socializmu, kedy sa každý bojí udania zrazu cítiť. Veľa ľudí sa ma pýta kedy som zažil nebezpečenstvo na cestách. Vždy hovorím, že to príde zrazu a čím som skúsenejší, tým viac sa tomu dokážem vyhnúť; proste to cítiť vopred. A teraz začínam čosi cítiť. Všade okolo vinohrady, slnko svieti, ale ja som zacítil pachuť, smrádeček… Podnestersko či Transdnestriu neuznal žiaden štát. Uznal ho iba Náhorný Karabach, Abcházsko a Južné Osetsko. Roman tvrdí že Putin sa o nich nestará. No on už v Podnestersku spravil čo potreboval, vytvoril nestabilitu v regióne. Veľká politika je všade rovnaká, či už na strane USA, či Ruska. Putinovi Abcházsko, Náhorný Karabach aj Podnestersko vyhovuje. Dal do rúk miestnej mafie príjmy z ich malých chudobných kšeftíkov, z ich chudobných štátikov a možnosť šafáriť po svojom. A obyvateľstvo trpí. No to je veľkej politike jedno. Keď veľká politika potrebuje, nechá “odpadlíka” zabrechať, či s pomocou pána za “pamlsok” dokonca kusnúť. Podnestersko má vlastnú menu (moldavskými lejmi sa platiť nedá a musíte používať Podnesterské ruble), Podnestersko má vlastnú hymnu, vlastnú vládu, vlastného prezidenta, vlastné poštové známky, vlastnú políciu, vlastnú armádu, vlastnú vlajku. Je to jediná krajina sveta, ktorá má do dnešných dní na vlajke kosák a kladivo. Podnestersko má vlastne všetko čo vlastný štát potrebuje. A táto sranda trvá už 27 rokov, čo nie je málo. Máte dobrý futbal, hovorím. Roman ukazuje s otvorenou dlaňou k zemi a naznačuje, že treba byť pri zemi. “Keď máš u nás peniaze, tak vyhráš; keď nemáš, tak prehráš. No je Pravda že Moldavský futbal je strašný. Sheriff Tiraspol hral aj s vaším Slovanom.” Väčšinová reč nie je rumunčina ako v Moldavsku, ale Ruština a Roman teda rozpráva po rusky ako svojím materinským jazykom. “Cestu, po ktorej ideme urobili ešte za čias Sovietskeho zväzu a preto ona je ešte ako tak dobrá, tie nové sú otrasné.. Za Sovietskeho zväzu bola stabilita. Všetci sme síce chodili oblečení v jednom ako v armáde; rovnaké šaty, rovnaké topánky. Keď došlo čosi zo zahraničia (z Nemecka či Československa), to sa dostalo iba do vlády. No my, bežní ľudia, sme mali iba to isté. Všetci. No bola stabilita a vedel si v tom kľučkovať, vedel si, čo môžeš a čo už nie. Teraz si raz hore a potom dole, ľudia nemajú zábrany” valí sa zrazu z toho tichého človeka prúd úprimných slov. Je to zrejme najsovietskejšia republika dneška. V Rusku už dávajú pomaličky sochy Lenina do zadných ulíc, do menších parkov a potom do koša, respektíve do skladov. Tu sú sovietske symboly stále prítomné, vystavené na obdiv a to na hlavných uliciach, v hlavách ľudí, v ich srdciach, v architektúre, v oblečení, v každodennom živote a to je fascinujúce a preto to chcem vidieť. Zažijeme pravú Podnestriu? Zastavili nás na colnici. Obrovská červená brána, červená vlajka so zeleným pásom, a kosákom s kladivom, latinka sa zmenila na azbuku. Pod tým digitálny text: “V PMR (Podnesterska Moldavska Republika) je zákaz dovážať svine, mäso z prasaťa…” Pohraničníci tu majú tie obrovské sovietske čapice. Najväčšie som videl v Kirgizsku, no toto je hneď druhé miesto, jednoznačný, úctivý úklon Sovietskemu zväzu. Auto odstavíme pred budovami. Na Moldavskej strane pole s obilím, na Podnesterskej pole pekných, žltých slnečníc. Ideme dovnútra do takej búdy, 4 okienka a tlačenica. Musíte dostať lístok, ktorý vás oprávňuje ku vstupu. Na lístku musí byť miesto ubytovania, tranzit je povolený na 7 hodín, s OVIR registráciou na 24 hodín. Moldavci nemajú kontrolu, veď oni sa tvária, že neopúšťate republiku. Je tam iba postavený policajt, ale ten nás pustil rýchlo, pasy sme neukazovali, iba sme s autom spomalili. Potom sme prešli cik –cakovite cez stanovište mierových síl, a teraz sme tu a začína to. Mladý seriózny policajt zistil, že Giorgio má 15 rokov a chce odo mňa potvrdenie od rodičov, že môže so mnou cestovať. Do prdele, ja som to od rodičov žiadal, no nejako sme to nedotiahli, veď keď bude treba, pošlú mi to. Prešli sme Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko bez problémov, no teraz tu v Podnestersku je nový zákon od 1. júla, teda platný čosi vyše týždňa. Roman sklopí uši “Zákon je zákon. Tu v Podnestrii máme mnoho zákonov, viac než vy v Európe, tu máme mnoho mnoho zákonov” Colník odo mňa žiada potvrdenie overené notárom. Och, je nedeľa a to môže byť problém. Od Tiny dostávam rýchlo e-mailom potvrdenie v azbuke, vyštudovala ruštinu, do 10 minút máme honorárneho konzula Moldavska- Taliana. No ja sa najviac spolieham na svojho partnera Andreja. Ten mieri na hranice, kde bude o 15 minút. Čo môžeme robiť? Moju záľubu z ilegálnych prechodov hraníc možno poznáte. “Dá sa to, tu cez hory prejdeš do krajiny bez problémov, no potom je problém krajinu opustiť. Musíš mať taký vstupný lístok, to je veľký problém. Byrokracia je tu ohromná.” Andrej volal do centrály colnice komusi, ale oni, že to sa nedá atď. atď. Stojíme tam 10 minút, 20 minút, hodinku a ja rozmýšľam, čo teraz? DHL príde do Kišiňova do dvoch dní, všetko nám teda prepadne, no odlet z Kyjeva stíhame. Podnestersko viem aj obehnúť, viem počkať na ďalšiu smenu. Túto kamerujú, nedá sa teda nič “vybaviť”. No Andrej ide za náčelníkom a samozrejme sa poznajú a samozrejme to vybaví. A tak vstupujeme do neexitujúcej krajiny a mladý Giorgio ako “rebjonok”, bez papierov. Podarilo sa a pred nami je ďalšie cestovateľské dobrodružstvo, ďalšia cestovateľská pikoška.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Moldavsko