Pri ceste na letisko sa stačí dostať na most Charlesa de Gaulla. Ten máme hneď pod oknom, no nájazd nie je. Nakoniec sa hore nejako dostaneme. Túto oblasť máme dôkladne pobehanú, vietnamská reštaurácia, najdrahší bar mesta Star life, Hypopotamus. Most sa prerába, ale ako zázrakom nie je zápcha. Štvrť Cocody necháme na ľavej strane, Plateau za nami a cez lagúnu Ebrié plnú zelených ostrovčekov s leknami mierime do štvrti Trechvile a následne do štvrti Marcony s najlepšou nočnou scénou mesta. Stačí sa pýtať na bar Alisse.Ten je plný francúzskych vojakov a čiernych spoločníčok. No keď idete po tej ulici ďalej alebo zabočíte doprava a idete po paralelke, nájdete medzi asi 50 barmi ten svoj. Včera bolo Martina a tak sa oslavovalo. Nenasneží, aj o polnoci je tu dusno a skoro 30 stupňov, no zámienka na „panáka" to je. Ja som sa spanilej jazdy nezúčastnil, potreboval som vytlačiť letenky - to mi trvalo 1 a pol hodiny, zabezpečiť auto a o 21:00 som išiel späť. Chcem mať silu, lebo naozaj neviem, čo sa môže ešte udiať. Na letisko sme prišli perfektne, máme asi 15 minút čas a je tu pošta a majú aj pohľadnice. Magnetky nemajú, sorry. Let do Ouagadougou práve zrušili. Keď zrušia náš, sme nahratí... No púšťajú nás dovnútra. Kontrolujú letenky - chvalabohu som ich vytlačil . Tu žiaden systém nefunguje a žiadne elektronické letenky neplatia. Ukazujem víza do Libérie a púšťajú ma. Po mne ide Igor, ukazuje to isté, ale zrazu pracovníčka leteckej spoločnosti chalanov zastaví a volá si posilu. Prídu všetci 5-ti pracovníci a pýtajú si veci. Odlet z Monrovie. Čo budete v Monrovii robiť? Prečo tam idete? Igor odpovedá, se on opúšťa túto krajinu a je jeho vec, čo tam bude robiť. No akosi to nestačí. Začína 30 minútová hádka kedy sa nehýbeme a chcú nás z letiska poslať preč. Ukazujeme itinerár, vysvetľujeme, že by sme radi do Sierra Leone prešli po zemi, ukazujeme letenky do a z Afriky. Ja som poslal svoju veľkú tašku s Moissem preč a mám iba malý vak. Chvalabohu, mám v ňom dané dokumenty. Takže prechádzame. Potom ideme cez colnicu, ja prejdem, no Igora sa pýtajú, koľko má peňazí a on odpovedá, že asi 2000€. Tu ho zastavia a zoberú na prehliadku. Povolené je vyvážať iba 760€. Urovná to diplomatický pas. No poviem vám, hneď na ráno mám dosť. Aj úplne bežná vec sa tu dokáže skomplikovať. Ado Ouatarra zaviedol do krajiny policajný systém, kde každý poslúcha na slovo. Usmieva sa z ohromného množstva billboardov, teraz ďakuje za to, že ho ľudia volili, usmieva sa z obálky kníh o svojom živote. Západní politici ho podporujú. No Ado si v štáte buduje silnú pozíciu. Policajti sú všade, úradník je boh. Letisko je inak pekné, majú aj duty free shop. Fotím si kávu s nápisom Cote d'Ivoire, no hneď príde zriadenec že je to zakázané a nech si kávu kúpim. Je to obrovské vreco a ja mám iba príručnú batožinu. No serú ma a hovorím im, že toto je robusta a to je hnusná káva. Strašne sa všetci urazia. Aspoň raz som v Ivory Coast zabodoval. Verím, že o chvíľu opustím s Air Côte d'Ivoire, Airbusom A320 krajinu s dlhou občianskou vojnou a v tejto dobe s extrémnym poriadkom. Zelenú krajinu, kde si vysekali staré nádherné stromy, krajinu, ktorá produkuje najviac čokolády na svete (čokoládu na trhu nikde nekúpite), krajinu, kde slony vyhubili skoro všetky, krajinu kde vkuse prší, policajnú krajinu, o ktorej režisér Philippe Lacôte každý deň premýšľa v štýle „pokúšam sa porozumieť zdroju násilia, ktorú v tejto krajine pozorujem každodenne". Jeho film Run reprezentuje Côte d'Ivoire v Los Angeles na Oscaroch. Opúšťame krajinu, ktorá si práve zvolila stabilnú vládu a nárast HDP v najbližších 5 rokov ju neminie. Pobrežie Slonoviny sa vydalo v šľapajách úspešného suseda Ghany a možno ho aj predbehne. Až do doby, kedy 22 miliónom chudoby začne vadiť miliónová vrstva boháčov.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
