Zvoní mi mobil. To je nevýhoda, že mám signál. Vymotávam sa z moskytiery, zdvíham telefón. „Ľubo, som tri hodimy od Conacry! Už som skoro tam!" Je to Moisseho hlas plný radosti. Našťastie som mu vyhovoril aby volal 5 x denne plus som nemal signál a tak volá iba raz. Pozriem na hodinky, je 3:34 ráno.„Ten Moisse je čistý idiot" zamručí Igor, ktorého telefonát samozrejme zobudil. No ja som veľmi rád, že zavolal. Poznáme sa s Moissem iba 3 roky a nás vzťah sa tvorí. Teda, nevedel som či naozaj do Conacry príde, či sa niekde nezašije a ja ho mebudem mať šancu nájsť. Zahrabe sa niekde v dogonskej dedinke, kmeň ho nevydá a aj keby som ho našiel či vysúdil peniaze späť, on ich už dávno nebude mať. Takže super, darí sa, konečne sa ebola tour vyvíja dobrým smerom.Ráno opúšťame Monroviu prenajatým autom a vyrážame na hranicu. Je to 2 hodinky tvrdia všetci domáci. No ja viem svoje... Nás cieľ je prejsť dnes hranice. Na posledných nás otočili a tak to vôbec nie je také zrejme. Každú chvíľu nás zastavuje kontrola. „Ebolove kontroly" – kontroly, kde vystúpite z auta, musíte si umyť ruky a zmerajú vám teplotu. Neviem ako sú nastavené tie teplotné pištole, ale aj v tom neuveriteľnom teple mám vždy 36 stupňov. To je teplota ovzdušia, no ja mám určite viac.Máme to nafotené a to bol aj náš problém. Ebolove kontroly sú zároveň aj policajnými checkpointami. Kapitán si nás predvolá. „Viete, že je zakázané fotiť policajné a vojenské objekty? Pôjdete na súd."  Tak začíname africké tančeky a stáčam reč na dnešný futbal. Libéria hrá s Pobrežím Slonoviny a to je tu ohromný deň. Na mnohých domoch veje libérijská vlajka podobná tej z USA, množstvo áut má vlajočky, na spätných zrkadlách natiahnutú vlajku, niekedy aj na celej kapote. Táto téma zaberie a úplne odvedie policajta od jeho prísnosti. „Nový štadión opravujú, hrá sa na starom Antoinette Tubman v centre. „To je skôr výhoda pre Slonov" hovorím. Černoško hneď zabudol, že mal byť prísny. Potom sa odvoláva na všeobecný zákon a tak celá záležitosť skončí slušným podaním si rúk.V Libérii majú ľudia s fotením problém. Pýtajú sa nás, či sme žurnalisti. Celá krajina je posiata nálepkami „Stop ebole“. Ebola musí ísť. Všade jazdia biele džípy a nákladiaky UN a auta nespočetných neziskových organizácií. Je to raj darmožráčov. Ebola tu nie je mesiace a tak bojovať s ňou a brať na tento boj peniaze zo západu musí byť príjemné.Cestou nie sú žiadne mestečká ako v Ghane či Pobreží Slonoviny, iba džungľa, hustá zeleň, bažiny a rieky plné vody. Na ceste je množstvo jám, ale môžeme ju záverovať ako vcelku dobrú. Na ďalšej policajnej stanici mi policajt, ktorý tu robí už 23 rokov, dovolí odfotiť väzňa. Binde Cole Johnson mi hovorí: „Kopol brata do brucha." A tak si to musí odsedieť. Malá cela, v ktorej je nad 40 stupňov, žiaden záchod, žiadna voda, špina a smrad. „Takto sme mohli sedieť my, keby nás chytili na tých motorkách na guinejskej hranici," šepká mi Juro. No africká basa nie je bohviečo,  aj keď takýmto špeciálnym fotografiám som rád.Po 3 hodinách sme na hranici. Nefajčím, ale zapálim si takú malú cigarku, čo mi Juro dá. Som trošku nervózny, keď nás nepustia ani cez túto hranicu, tak už neviem. Príde policajtka a nepríjemne na mňa vyštekne, že na verejných priestranstvách v Libérii je zakázané fajčiť. Na hranici je aj pošta a chalani chcú poslať exotickú pohľadnicu, no na pošte niet obsluhy. Po dvoch hodinkách opúšťame hranicu. Boli sme v štyroch okienkach a zbavili nás aj eboly (ďalším umytím rúk - dnes štvrtým). Pri poslednom okienku stretávam tu nepríjemnú policajtku dbajúcu na zákony. Aj teraz je prísna. V búdke ich sedí asi 6 policajtov. Začnem sa s jedným baviť najprv o futbale a potom o ebolovych pozdravoch. Ľudia si nepodávali vtedy ruky, ale dotýkali sa iba päsťami, poprípade päsťami a spojili si palce na vrchu. No postarší policajt mi ukazuje aj iné pozdravy, kedy sa spoja ruky a zároveň si obaja zalúskaju prstami. Všetci šiesti policajti sú z tohoto vystúpenia vo vytržení, smejú sa, najradšej by tancovali. „To sa robí iba s priateľmi," hovorí policajt.„Veď my sme priatelia," otáčam sa na poriadnu policajtku. „S Vami by som si rád dal pivko a pofajčil cigaretku." Všetci sa smejú a chytajú za bruchá, aj daná policajtka. No a potom si vypýta bakšiš. „Prosím, dajte nám vodu pre našu kanceláriu." To všade v Afrike znamená „dajte nám peniaze“. Ide vždy o drobné, jedno či dve eurá, ale 20x za deň sa toho nazbiera. Pri nízkych platoch sa v Afrike polícia živí takto. Kým len takto, tak je to ok. Ideme ďalej!Po moste môžete ísť peši alebo sa nechať odviezť motorkou. Na sierra-leonskej strane sú búdky oveľa pokryvenejšie, uplácané z hliny, je to riadny prepad v kvalite, uff očakávam to najhoršie. Pustia nás do krajiny? A za koľko?No všetci sú ohromné milí. Najväčší náčelník odetý v luxusnej dzalabii  so zlatými hodinkami je naša posledná zastávka. On rozhodne, či nás do krajiny pustí. S takýmito chlapíkmi nemám dobrú skúsenosť. Je to miestny mocipán. Chvíľu študuje naše pasy.“Vidím, že víza máte všetci gentlemen..." Vrazí nám každému do pasu vstupnú okrúhlu pečiatku. "Vitajte v Sierra Leone!"

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Libéria

Ďalšie dovolenky do krajiny:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test