Hárem v Istanbulskom Topkapi Sú divoké predstavy Európanov pravdou?

Keď sa v Európe pred pár stovkami rokov povedalo “hárem”, ľudia si predstavovali najdivokejšie orgie, nahé telá, smilstvo, sodomu.. Bolo to však naozaj tak? Počas našich zájazdov v Turecku, pri prehliadke nádherného Istanbulu, nakukneme aj do areálu Topkapi, ktorý bol po 400 rokov sídlom sultánov a centrom osmanskej moci. Jeho súčasťou je aj rozľahlý komplex sultánovho háremu, kde si o tejto téme povieme viac. V úvode treba spomenúť, že sultáni sa nechceli obklopovať “svojimi” ľuďmi, pretože im neverili, mohli by ich kedykoľvek pripraviť o moc, mali by totiž na nasledovníctvo určitým spôsobom právo. Najradšej sa preto obklopovali učencami a radcami z cudziny, ktorým aj keby o moc išlo, nikdy by ju nemohli získať, nemali na ňu totiž zákonné právo. Podobne to fungovalo aj s háremom. Keďže ten bol, napriek predstavám Európanov a ich poetom, ktorí tieto miesta vykresľovali ako miesta nekonečných orgií, v prvom rade veľmi dobre organizovaným centrom plánovania potomstva, aj konkubíny boli hlavne cudzie zajatkyne, získané v osmanských dobyvačných vojnách a ťaženiach. Hoci ich tu žili stovky, ani zďaleka nemali všetky prístup k sultánovi. K nemu sa dostali iba tie najkrajšie, dôkladne vyberané, a mohli s ním mať kontakt iba raz. Ak konkubína splodila potomka, už viac so sultánom spať nemohla, osmani razili teóriu, že každý princ či princezná si zaslúži vlastnú matku. Konkubíny neboli iba nástrojom plodenia potomstva, ale dostávalo sa im aj vzdelania, učili sa hre na hudobné nástroje a rôznym iným umeniam. Dalo by sa povedať, že si nežili vôbec zle a ak sa sultánovi zapáčili a splodili následníka trónu, mohli spraviť doslova slušnú kariéru. Historici často spomínajú, že dianie v sultánovom paláci reálne riadila sultánova matka, jej syn bol iba vykonávateľom jej vôle. O konkubíny v háreme sa starali, učili ich a strážili takzvaní eunuchovia, vykastrovaní mladí muži, ktorí neboli schopní reprodukcie a ktorí boli dokonca veľmi často inej farby pleti, napríklad Núbijci či Afričania. Bolo to znova opatrenie sultána, ak by sa aj náhodou eunuchovi nejakým spôsobom podarilo splodiť s konkubínou potomka, na dieťati by to bolo okamžite vidno. Do háremu mal prístup iba sultán a eunuchovia, respektíve ženy, ktoré konkubíny vyberali a starali sa o ne. Sultán mal dokonca do háremu svoju vlastnú, takzvanú “zlatú cestu”, kadiaľ mohol vojsť výsostne iba on sám. V háreme v paláci Topkapi môžme vidieť dômyselné zariadenie objektu, miestnosti vyhradené na hygienu, ubytovacie priestory, miestnosť na fajčenie vodnej fajky, rôzne spoločenské miestnosti a samozrejme sultánovu lóžu, ktorá je najvyzdobenejším miestom háremu. V histórii osmanskej ríše najviac zarezenovalo meno Roxelana, konkubína, do ktorej sa sultán zaľúbil, hárem rozpredal a ostal s ňou žiť v monogamnom vzťahu. To už je ale iný príbeh a ten si vyrozprávame nabudúce, alebo počas našej rozprávkovej cesty orientálnym Tureckom.