Istanbul a jeho pamiatky Istanbulské pamiatky

Istanbul naplnený pamiatkami, nekorunované hlavné mesto Turecka je miestom, ktoré akoby ani nebolo z tohto sveta. Mieša sa v ňom toľko histórie, že mu môže konkurovať snáď len Rím, Jeruzalem či Damask a zo všetkých týchto miest v sebe Istanbul ukrýva kúsky stratených svetov. Starý Byzantion poznali ešte starovekí Gréci, Rimania v osobe Konštantína Veľkého premenili vtedajšie mesto na Konštantínopolis a začali sa stavať veľké stavby, ktoré napokon predčil Justinián, cisár mocnej Byzancie. Bol to on, kto mal po stavbe Hagie Sofie zvolať „prekonal som ťa Šalamún“ keď videl ako krása tu vyrástla pred jeho očami. Dodnes je kupola Haghie Sofie ozdobou tohto prekrásneho mesta. S našou skupinkou sme krátko po prílete ochutnávali prvé turecké chute a stratili sa za bránou do palácového sveta zvaného Topkapi. Prešli sme všetky štyri nádvoria a zablúdili aj na miesta, ktoré počas osmanskej ríše nesmel takmer nikto uvidieť. Reč je o svetoznámom Háreme, ktorý tento palác preslávil. Tu sa rodili sultáni osmanskej ríše, tu sa kuli intrigy, tiekla tu krv sultánskej rodiny a tu do ozdobených obkladačiek sú vpísané tisíce príbehov žien či dievčat, ktoré tu prežili celý svoj život. Užili sme si panorámu Istanbulu z posledného nádvoria a naučili sa orientovať, ktorý breh patrí Ázii a ktorý naopak stále Európe. Kto kráča Istanbulom, ten doslova cestuje v čase a po paláci Topkapi sme zliezli do podzemného sveta, ktorý nás preniesol nazad do Byzancie. Obrovitánska cisterna na vodu bola pre mesto životne dôležitá a aj vďaka nej tu ľudia dokázali prečkať niekoľko obliehaní či útokov. Kráčame pomedzi stĺpy zapichnuté do vody a nechápeme ako toto mohli spraviť ľudské ruky. Stĺp želaní sme dokonca nemuseli ani používať, pretože už len to, že človek sa tu môže prechádzať sa dá považovať za splnený sen. Bol som tu takmer 20x, no vždy keď som doma, tak snívam ako sa v Istanbule znovu ocitnem. Toto mesto si človek nedokáže zamilovať. Večer sme si užili vysvietené nábrežie Eminonu, Galatskú vežu a akoby pre nás práve v momente ako sme sa zastavili sa rozsvietil aj most spájajúci Európu a Áziu. Pár metrov od historickej stanice Sirkeci, kde svojho času mal slávny Orient Expres svoju konečnú zastávku sme sa ponorili do tajov tureckej kuchyne. Iskender kebab, patlican kozde či imam bayildi sme zapíjali ayranom a dúškami čierneho čaju či tureckého piva Efez. Turecká kuchyňa patrí k top kuchyniam sveta a vieme Vám to tu dokázať. Ani náš druhý istanbulský deň sme sa len tak nepoflakovali, ale užívali si tiene a odlesky nezabudnuteľnej minulosti. Pod obrovitánskou kupolou Haghie Sofie sme hľadali vzácne byzantské mozaiky, v Modrej mešite sme si rozprávali príbehy o jej minaretoch a na ulicu Istiklal sme sa odviezli štýlovo starou zubačkou z konca 19.storočia. Tu nás obklopili paláce, ambasády či kostol sv.Antona v nádhernom talianskom štýle. Galatský most s vôňou rýb nás doviezol až pred Egyptský bazár a v jeho okolitých uličkách sa roztratili a míňali posledné líry. Posledné tulipanové poháriky čierneho čaju, malé farebné poháriky silnej kávy, sladučká baklava a môžeme ísť. Napoleon raz o Istanbule povedal: „Ak by mal mať svet len jedno jediné hlavné mesto, mal by ním byť Istanbul“. Ak to povie nacionalista, akým bol Napoleon, bude na tom kus pravdy. V Istanbule necháte srdce a budete sa chcieť vrátiť. My však pokračujeme do krajiny cédrov a čakajú nás lahôdky Libanonu!