História Nórska Príchod do Oslo

Vstupujeme do hlavného mesta Nórska Oslo, ktoré je, samozrejme, suverénne najväčším mestom celej krajiny. Ak hovoríme o tom, že v Nórsku žije asi 5 miliónov obyvateľov, tak vo veľkom meste Oslo žije asi pol druha milióna, čo znamená, že je asi trikrát väčšie ako Bratislava pri rovnakom počte obyvateľov Nórska.

Oslo samotné bolo oblasťou, ktorá bola osídlená ešte v hlbokom stredoveku. Už v období Vikingov, čo je obdobie od roku 800 do približne roku 1100, bola oblasť Oslofjordu - obývaná ľuďmi, ktorí vyrážali na zámorské výpravy. Samotné Oslo bolo následne najdôležitejším mestom Nórska spolu s Trondheimom, ktoré bolo korunovačným mestom kresťanských kráľov od roku 1000 a spolu s Bergenom, najväčším mestom obrátených smerom k námornému obchodu od roku 1300.

Oslo je veľmi dôležitým mestom z pohľadu nórskej histórie a zároveň mestom, ktoré bolo najviac sužované morovými epidémiami. Najväčšia morová epidémia prišla do Nórska v polovici 14. storočia, keď vyhubila gro nórskych intelektuálov, to znamená lekárov, učiteľov, farárov, ľudí, ktorí prichádzali do kontaktu s chorými a následné obdobie od roku 1350 až do roku 1814, keď bolo Nórsko súčasťou Dánskeho kráľovstva, sa stalo temným obdobím nórskych dejín a aj temným obdobím Oslo, ako hlavného mesta Nórska.
 
Samotné Oslo malo ešte v roku 1624 len 3 000 obyvateľov a bolo to provinčné bezvýznamné mesto na kraji Európy. Bolo to aj preto, že hlavné mesto Nórska v tomto období ležalo v Kodani, podobne ako Slovensko malo hlavné mesto či už v Budapešti alebo v Prahe. Nórski intelektuáli chodili študovať do Kodane a hovorili po dánsky, nórski obchodníci mali zasa základňu v Bergene. Oslo strádalo. Celé mesto bolo postavené v princípe z dreva, domy boli prízemné, nastavené tesne na sebe, A keďže väčšina prípravy jedál sa tu odohrávala na otvorenom ohni, zúrili tu neustále požiare a počas dvesto rokov do roku 1624 zažilo Oslo 18 obrovských požiarov.

Rok 1624 nespomínam opakovane náhodou, pretože to bol rok najväčšieho z osloských požiarov. Počas tohto požiaru bolo v podstate zničené celé mesto a dánsky kráľ Kristián IV, ktorého Dáni poznajú ako kráľa staviteľa, rozhodol, že sa Oslo presunie západne od svojho niekdajšieho centra a zároveň sa premenuje na Kristianiu na počesť samotného kráľa Kristiana. A tento názov Kristiania si Oslo udržalo od roku 1624 až do roku 1925.

Oslo bolo už teda Kristianiou, ale naďalej zostávalo bezvýznamným mestom až do začiatku 19. storočia. Do obdobia napoleonských vojen Dáni do veľkej miery Nórsko ignorovali a Nórsko sa kultúrne ani spoločensky či ekonomicky nevyvíjalo. Ľudia žili roztrúsení v dolinách okolo fjordov, Nórsko dlhé stáročia len prežívalo a nerozvíjalo sa ako samostatná krajina.
To sa zmenilo s príchodom napoleonských vojen.
 
Napoleon šíril do sveta idei rovnosti, slobody, bratstva a počas svojich vojen veľmi prispel k šíreniu primitívnej demokracie v Európe ale aj k šíreniu národného obrodenia. Mnohé krajiny, mnohé národy začali práve počas napoleonských vojen vnímať a definovať seba ako vlastnú entitu. A tak prišiel rok 1814, keď bol Napoleon porazený a Dánsko, ktoré stálo na strane Napoleona počas napoleonských vojen malo byť v mieri uzavretom po vojnách potrestané.
Víťazné mocnosti týchto vojen zobrali Nórsko Dánsku a venovali ho Švédsku, ktoré práve pomohlo poraziť francúzskeho cisára Napoleona. Tento rok 1814 je extrémne dôležitý z pohľadu nórskej histórie, pretože za tie približne 3 mesiace prechodného obdobia Nóri prijali ústavu 17. mája 1814 a do zväzku so Švédskom vstupovali už nie ako kolonizované územie, ale ako súčasť takmer federácie v Švédsko-Nórskej únii, ktorá mala vydržať počas celého 19. storočia.
 
Oslo sa stalo hlavným mestom Nórska ako súčasť v Švédsko-Nórskej únie a počas 19. storočia začína veľmi mohutná výstavba v Oslo, keď sa tu stavajú všetky budovy, ktoré potrebuje na fungovanie každý národ. V Oslo vzniká univerzita, jej hlavnú aulu s obrazom Edvarda Muncha uvidíme o malú chvíľu v centre Oslo. Je postavená národné divadlo, takisto je postavený aj Nórsky parlament a je postavený kráľovský palác, pôvodne ako sídlo švédskeho kráľa, ktorý tu býval počas svojich návštev Oslo, počas svojich návštev Nórskej časti únie.
Zároveň v tomto 19. storočí je kodifikovaná nórčina, o tom budeme hovoriť neskôr, a Nóri sami seba začínajú vnímať už nie ako súčasť Dánska, ale ako vlastný hrdý národ, ktorý má právo na sebaurčenie.

19. storočie je prvým obdobím obrovského boomu pre Oslo, z Oslo sa stáva suverénne kultúrne politické centrum Nórska. Síce Bergen zostáva najväčším mestom Nórska až do roku 1830, politická aj kultúrna elita sa do veľkej miery už presúva práve do Oslo.

V roku 1905 sa vzťahy medzi Nórmi a Švédmi zhoršili natoľko, že Nóri sa rozhodli vystúpiť z Nórsko-švédskej únie. Išlo v prvom rade o obchodné vzťahy a zahraničnopolitické otázky, kde Nóri chceli mať väčšie právo rozhodovať o svojom osude. Toto rozdelenie bolo akýmsi zamatovým delením, keď švédsky kráľ pristúpil na nórske referendum, kde Nóri odhlasovali najprv nezávislosť od švédskeho kráľovstva a následne aj prijatie paradoxne dánskeho princa za svojho nórskeho kráľa. Rok 1905 je obdobím, keď sa Nórsko po dlhých stáročiach stáva nezávislým štátom, Nórskym kráľovstvom a zostáva ním až dodnes.
 
Obe dve svetové vojny Nórsko v princípe do veľkej miery nezasiahli, aj keď najmä pri druhej svetovej vojne Nóri radi prezentujú seba ako hrdinský národ, ktorý bojoval proti hitlerovskej okupácii. Určite platí, že v Nórsku boli partizánske hnutia, ale treba povedať, že keď Hitler v apríli 1940 zaútočil na Nórsko, obsadil ho pomerne rýchlo. Nórsky kráľ aj s exilovou vládou ušiel do Veľkej Británie a až do roku 1945, v princípe až do kapitulácie Nemecka zostáva Nórsko okupovaným územím treťou ríšou.
 
Nórsko ešte na konci druhej svetovej vojny bolo chudobnejšou krajinou ako Československo a zrejme by ňou zostalo do dnes, keby k nám neprišiel Klement Gottwald a Rusi – a Nóri neobjavili ropu.
 
Koncom 60. rokov sa v blízkosti mesta Stavanger objavila prvá ropná plošina, prvý ropný vrt, prvé nálezisko ropy a tento nález predznamenal vývoj Nórska na najvyššie desaťročia, ak nie storočia. Nórsky štát si veľmi rozumne ponechal gro príjmu z ropy, nenechal ho zahraničným spoločnostiam a zároveň veľmi rozumne odkladá príjmy z ropy do budúcna. V nórskej ústave je zadefinované, že štát nemôže čerpať viac ako 4% z výnosov štátneho ropného fondu do svojho štátneho rozpočtu, takže väčšina peňazí, aj keď aj tieto 4% sú obrovská suma, tak gro peňazí plynie práve do budúcnosti nórskych detí.
 
Keď som hovoril o tom, že Oslo svoj prvý stavebný boom zažilo v 19. storočí, počas výstavby národných budov, parlamentu, opery, Kráľovského paláca a univerzity, tak druhý boom zažívame práve teraz, keď ešte pred 15 rokmi bolo Oslo takým bezfarebným mestom s krásnou polohou, dnes alebo za posledných 10 rokov tu vzniklo množstvo diel špičkovej svetové architektúry, či už, podľa mnohých, najkrajšia európska opera, ktorú uvidíte o malú chvíľu, či už Munchovo múzeum, alebo múzeum nórskej histórie, to všetko sú budovy, ktoré si budú môcť milovníci modernej svetové architektúry o malú chvíľu vychutnať.
 
Takže vítajte v Oslo, vítajte v meste, ktoré 95 % jeho obyvateľov pokladá za najkrajšie mesto na svete a nikdy by v inom meste nechceli bývať. Neviem, ako by dopadal tento prieskum v Bratislave či v Prahe. V každom prípade, Oslania sú na svoje mesto veľmi hrdí a ja verím, že počas najbližších hodín sa presvedčíte, že majú na to celkom dobrý dôvod. Preto poďte s nami na zájazd do Nórska.