Ostrovy, kde je zakázané zomrieť aj sa narodiť

Ak sa pýtate, ako sa žije na najsevernejších miestach našej planéty, najlepšie to pochopíte, ak sa sem s BUBO vyberiete. No ak by sme to mali zhrnúť do pár zaujímavostí, na Špicbergy sa chodí žiť iba na niekoľko rokov. Priemerne tu ľudia zostávajú 5 - 6 rokov a potom sa vracajú na pevninu. Výnimkou sú ľudia, čo tu žijú viac ako 15 rokov. Aj na našom hoteli sa dávame do reči s čašníkom a už po chvíli sa bavíme našimi rodnými jazykmi. Honza je totiž z Českej republiky a na Špicbergy ho priviedla túžba vyskúšať si život, tak ďaleko na severe. Samozrejme, veľkým lákadlom sú aj platy, ktoré sú tu vyššie ako aj v iných častiach Nórska, vzhľadom na daňové zvýhodnenia miestnych obyvateľov. No napriek mnohým výhodám tu nikto nezostáva na celý život. Zaujímavosťou je, že je tu zakázané zomrieť a už vyše 70 rokov sa tu nepochováva. Všetko je to kvôli permafrostu (trvalo zamrznutej vrchnej vrstve pôdy), ktorý má za následok, že sa tu telá nerozkladajú, a tak by spolu s nimi mohli prežiť aj nebezpečné vírusy. Ak je niekto už starý, tak ho prevezú na pevninu, ak je niekto vážne chorý, tak ho prevezú tiež. No ak tu predsa len niekto zomrie, jeho telo tu neostáva a je poslané do Nórska. Nie len zomrieť, ale aj narodiť sa tu je zakázané. Budúce mamičky sú v siedmom mesiaci prevážané na pevninu, jednak pri komplikovanom pôrode nemá nemocnica dostatočné vybavenie. No tak isto je tu problém v tom, že Svalbard je síce Nórske zámorské územie, no na základe zmluvy z roku 1920 si na neho môžu nárokovať aj iné krajiny, ktoré túto zmluvu podpísali. A tak je tu problém s občianstvom, ktorému sa Nóri snažia vyhnúť včasným prevezením na pevninu.