Keď mestom pochodujú obri - prečo má Belgicko tisíce gigantov

Predstavte si, že sa prechádzate belgickým mestom a zrazu sa nad vami objaví obrovská postava vysoká niekoľko metrov. Má vlastné meno, kostým, príbeh a niekedy dokonca aj manželku. Za sprievodu hudby sa dá do tanca a spolu s davom ľudí pochoduje ulicami mesta. Nie, nie ste v rozprávke. Ste v Belgicku.

Práve tu sa dodnes udržiava jedna z najpozoruhodnejších folklórnych tradícií Európy – pochody gigantov a drakov. Obrovské postavy z prútia, látky, dreva, papiera či iných materiálov vychádzajú počas miestnych slávností do ulíc a stávajú sa hlavnými hrdinami celého mesta. Niektoré predstavujú svätcov alebo biblické postavy, iné historické osobnosti, miestnych hrdinov, remeselníkov, zvieratá či postavy z legiend. Môžu mať až deväť metrov a vážiť neuveriteľných 350 kilogramov.

A hoci podobné tradície nájdeme aj inde v Európe, v Belgicku nadobudli mimoriadny význam. V samotnom Belgicku sa nachádza viac ako 2 500 gigantov, a len v Bruseli ich je približne 125. Každý z nich pritom niekam patrí – ku konkrétnemu mestu, štvrti, spolku alebo komunite. Gigant nie je iba veľká bábka, ktorú raz za rok vytiahnu zo skladu. Je symbolom miestnej identity.

Od náboženských sprievodov k mestským hrdinom

Korene tejto tradície siahajú do konca 14. storočia. Prvé obrie postavy sa objavovali počas náboženských procesií v mnohých európskych mestách. Predstavovali biblické postavy, svätcov či legendárnych hrdinov a zároveň pomáhali ľuďom, ktorí nevedeli čítať, pochopiť biblické príbehy a náboženské udalosti.

Postupne sa však obri začali vzďaľovať od cirkvi a dostávali sa do rúk samotných obyvateľov miest. Z náboženských postáv sa stávali miestni hrdinovia a symboly mestského spoločenstva. A práve tu sa začína príbeh, ktorý je pre Belgicko typický: keď malo jedného obra susedné mesto, vlastného chceli mať aj oni.

V stredoveku patrilo územie dnešného Belgicka a severného Francúzska k najbohatším a najurbanizovanejším oblastiam Európy. Mestá získavali väčšiu mieru samosprávy a ich obyvatelia boli na svoje mesto mimoriadne hrdí. Giganti sa stali jedným zo spôsobov, ako túto hrdosť ukázať. A keďže mestá boli od seba často vzdialené iba niekoľko kilometrov, ich tradície sa navzájom ovplyvňovali.

Dokonca máme pomerne úsmevný dôkaz toho, ako takéto „inšpirovanie sa susedom“ fungovalo. V roku 1462 poslalo mesto Ath svojich ľudí do neďalekého Oudenaarde, aby si obzreli tamojšieho legendárneho koňa Bayarda a urobili si jeho nákresy. Ath si potom vytvorilo vlastnú verziu. Belgickí obri tak začali žiť vlastným životom. Dostávali mená, príbehy, rodiny a dokonca aj vlastné sviatky.

Tradícia v Ath

Jedným z najznámejších miest spojených s gigantmi je Ath vo Valónsku, ktoré si vyslúžilo prezývku „mesto gigantov“. Každý rok sa tu koná veľká mestská slávnosť Ducasse d’Ath, ktorej tradícia siaha do 15. storočia. V uliciach sa objavuje sedem gigantov vrátane Goliáša, ktorý je známy pod miestnym menom Gouyasse, ďalej Samson, Miss Victory, Ambiorix, kôň Bayard a dvojhlavý orol.

A Goliáš nemôže byť v Belgicku jednoducho Goliášom. Má aj manželku. Samotný Goliáš sa v Ath objavil už v roku 1481, zatiaľ čo Madame Goliath sa k nemu pridala až v roku 1715. Na svoju manželku teda čakal viac ako dve storočia.

Ducasse d’Ath je pritom oveľa viac než obyčajný sprievod. Počas niekoľkých dní sa celé mesto premení na obrovské javisko. Goliáš má slávnostnú svadbu, stretne sa s Dávidom a v nedeľu dôjde k ich tradičnému súboju. Po uliciach znejú fanfáry, obri tancujú a dav sleduje rituály, ktoré sa opakujú už celé generácie.

Práve v Ath sa zároveň veľmi dobre ukazuje, prečo belgickí giganti nie sú iba turistickou atrakciou. Do príprav sa zapájajú celé generácie miestnych obyvateľov a samotné obrie postavy si vyžadujú množstvo práce. Ich výroba a údržba kombinujú rôzne remeselné zručnosti a každý gigant potrebuje svoje zázemie aj ľudí, ktorí sa oň starajú.

Niekoľkometrová postava, ktorú niekto musí niesť

Na fotografiách to vyzerá takmer rozprávkovo. Obor kráča davom, kýva hlavou a tancuje. Menej rozprávková je však predstava, že vo vnútri sa nachádza človek, ktorý ho musí počas celého sprievodu niesť a ovládať.

V Ath môžu niektoré giganty vážiť desiatky kilogramov a nosiči s nimi prechádzajú po kilometroch dláždených ulíc. V prípade najväčších postáv zapísaných UNESCO môže celková hmotnosť dosiahnuť až 350 kilogramov.

Nie je preto prekvapujúce, že nosičmi gigantov sa nestávajú náhodní dobrovoľníci, ktorí sa rozhodnú vyskúšať si to počas jedného festivalu. Ide o komunitnú tradíciu, v ktorej sa znalosti odovzdávajú ďalej a jednotlivé úlohy majú svoje pravidlá a rituály.

A miestni obyvatelia si svojich gigantov skutočne vážia. V Ath dokonca po skončení hlavnej slávnosti chodia obri jednotlivo do jednotlivých mestských štvrtí, aby symbolicky prijali poďakovanie obyvateľov za to, že celé kilometre tancovali po dlažbe a niesli na sebe obrovskú záťaž.

Každé mesto má svojho hrdinu

To, čo robí tradíciu takou zaujímavou, je jej neuveriteľná rozmanitosť. Belgickí giganti nemajú jeden spoločný príbeh. Každé mesto si vytvára vlastný svet.

V Mons napríklad počas slávnosti Doudou vystupuje svätý Juraj, ktorý bojuje s drakom. V Dendermonde pochoduje legendárny kôň Bayard, známy z príbehov spojených s Karolom Veľkým. A vo francúzskom Casseli sa ulicami vydáva obrovský manželský pár Reuze Papa a Reuze Maman.

Práve preto je táto tradícia taká úzko spätá s miestnou identitou. Gigant nemusí predstavovať veľkého panovníka alebo slávneho hrdinu. Môže byť jednoducho „náš“. Môže pripomínať miestnu legendu, historickú udalosť alebo osobnosť, ktorú si komunita váži.

A niekedy ide dokonca o človeka, ktorý žil celkom nedávno. Belgická tradícia totiž nezostala uväznená v stredoveku. V Bruseli vznikali v posledných desaťročiach nové giganty približne každý rok a niektoré z nich predstavujú súčasné osobnosti. Jeden z nich je napríklad štvormetrový Jacques Brel s gitarou.

Tak sa zrodil zvláštny svet, v ktorom môže mať mesto svojho stredovekého hrdinu, svätca, draka – ale aj obrovskú podobizeň belgického šansoniéra.

Keď sa história vydá do ulíc

V roku 2008 bola tradícia procesných gigantov a drakov v Belgicku a Francúzsku zapísaná na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Organizácia zdôrazňuje najmä to, že nejde o muzeálny exponát, ale o živú tradíciu, ktorá sa pravidelne odohráva v uliciach a do ktorej sa zapájajú celé komunity.

Tradícia, ktorá stále rastie

Možno by sa zdalo, že v modernej Európe už pre takýto folklór veľa priestoru nezostáva. Belgickí giganti však dokazujú pravý opak.

Stále vznikajú noví. Stále sa opravujú starí. Ľudia sa učia vyrábať ich konštrukcie, šiť kostýmy, ovládať ich pohyby a odovzdávať ďalším generáciám príbehy, ktoré sú s nimi spojené. UNESCO dokonca uvádza, že zápis tradície podporil spoluprácu medzi belgickými a francúzskymi komunitami a pomohol posilniť jej životaschopnosť.

A práve v tom je čaro belgických gigantov. Nejde o folklór, ktorý by bol vystavený za sklom a čakali by sme, kým si ho príde pozrieť turista. Folklór tu stále žije medzi ľuďmi.

Keď sa teda počas návštevy Belgicka ocitnete v meste, kde sa zrazu ozve hudba, dav sa zhromaždí na ulici a ponad hlavy ľudí sa začne pomaly pohybovať obrovská postava, určite neodchádzajte. Možno práve sledujete tradíciu, ktorá sa začala v stredovekých náboženských procesiách a prežila až do dnešných dní.

Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO