Chevrolet, Kuba

Na dnešnom dni milujem jeho začiatok aj koniec. Ráno na Kube, keď ešte slnko nemá taku silu nasadáme do nablýskaných chevroletov a ako Al Capone sa nechávame zviesť popri honosných vilach, ktoré kedysi postavili Američania. Dnes je väčšina z nich opravena a slúžia ako veľvyslanectva a sídla rôznych zahraničných firiem, ktoré majú povolenie podnikať na Kube. Celý deň sa potime Havanou, vlnime v rytme roztápajúceho asfaltu a hudobných not kapiel hrajúcich Guantanameru v tých najrozmanitejších prevedeniach. Dnes sme to rátali. Počuli sme ju iba 5 krát. Slabý priemer. Unavené nohy na záver vyložime v hoteli, kde ich vykladal aj samotný Hemingway a dáme si tam gurmánsky poklad: rybací filet so zapečenou šunkou, syrom a krevetami. Barbar by povedal, že skoro ako g"ordon blue", ale my po dnešnom dni vieme, že je to oveľa oveľa lepšie :) k tomu pár sladkých zemiakov, kopček ryže ozdobený malou červenou papričkou. Vyzerá, že bude diabolsky štípať, ale je tak akurát na dochutenie taniera. Má geniálne sladko-pikantne pohľadenie. Škoda, že je len jedna. Človek ju okúsi a nevie sa jej dojesť. Barman za pultom sa potmehúdsky usmieva. Radšej nech spraví ešte jedno mojito. Čakáme na obed takmer hodinu. Idem sa pozrieť do kuchyne, kde to viazne. Všetko sa robí na čerstvo. Takmer by som odprisahala, že len teraz sa vrátili z prístavu s taškou plnou rýb. Ale stálo to za to. Kubánci sa nám smejú, že my máme síce hodinky, no oni majú čas. Našťastie sa neponahlame a obed si vychutnáme ako veľká rodina. Veď samotný Al Capone raz povedal, že jedlo združuje rodinu. To je aj naše heslo a objednávame ešte jeden Rum. Cesta domov je jedným veľkým zážitkom. Niekto ide coco-taxikom, niekto krikľavým kabrioletom..a ja sa s pár ľuďmi vydávam na tzv "kubánsky spôsob". Naloži nas starý Dodge z '53 a pomaly si to šinie Havanskymi rozpálenými ulicami. Cítim, ako mi horia nohy od podvozku. Budem mať ešte podošvu, keď vystúpim? Táto myšlienka ma našťastie nezamestnava nadlho. Po pár sto metroch zastavujeme a naberame ďalších pocestných. Namiesto sedadiel majú tieto auta akoby obrovskú pohovku, kde sa kľudne okrem šoféra zmestia ďalší dvaja spolucestujúci vpredu a vzadu je miesto pre troch. Ku mne si prisadne na prvý pohľad milá černoška. drží v náručí obrovskú tortu. Neverim, že ju celú nasúka do auta. Jej krikľavo modra poleva mi bije do oči. Nemôžem tomu uveriť, že sa ešte neroztopila. Radšej sa priateľsky usmejem. Ako odpoveď sa mi dostáva časť balenia na kolená a tak spoločne trochu aj so šoférom nesieme všetci traja vpredusediaci obrovskú tortu. Doteraz nedokážem vysvetliť, ako šofér videl na cestu. Ja mám krikľavo modré potravinárske farbivo takmer všade. V zákrutach sa tento stav ešte zhoršuje, ale nestazujem si. Olizujem si palec, ktorý akoby chráni z mojej strany šoféra pred absolútnym návalom modrej. Keby sme mali vnútorné stierače, máme ich pustene na plné obrátky. Torta síce stráca svoju formu a z časti aj objem , ale každý vyzerá 'happy', tak som aj ja. Je na môj vkus príliš sladka, ale keď to tak majú miestni radi..proti gustu- žiaden dišputat. A, konečne!! Kubánka aj s tortou, alebo to čo z nej ostalo vystupuje a my sa vezieme v sladkej opojnej vôni až na hotel :) ako som spomínala: milujem začiatok aj koniec tohto dňa :)