Stanovačka v Škandinávii

Škandinávia – Laponsko 1.7. – 19. 7. Keď pôjdete na trek po Medvedej ceste, môže sa vám prihodiť, že po docupitaní na jedno bralo vás zlákajú výhľady krásne, akoby prichystané iba pre bohov a tiež množstvo krížom-krážom vyšliapaných chodníčkov na pomýlenie nie príliš skúsených turistov, najmä však turistiek (:)). Potom, keď si už dostatočne vyočíte oči, nacvakáte dostatok krásnych záberov a budete chcieť ísť ďalej, zrazu si ani za svet nespomeniete, z ktorého chodníčka ste zišli a ktorý je ten pravý, po ktorom treba pokračovať. Ako sa z takej situácie vymotkať? Nuž predsa tak, že si sadnete a pokojne uvažujete dovtedy, kým sa na tom správnom chodníčku neobjavia dvaja úžasne šarmantní, milí a obetaví Švédi, ktorí sa kvôli vám rozbehnú všetkými smermi a za krátku chvíľu zistia, ktorý chodníček je ten správny. A, aby svoju galantnosť doviedli do dokonalosti, nestačí im, že sa presvedčia, či ste naozaj zbadali zrub, ale vás tam aj odprevadia, poprajú dobrý odpočinok a veľa chuti pri pokračovaní v treku. Potom zrazu zmiznú tak rýchlo, ako sa objavili. Napadlo mi: a neboli to náhodou dvaja dobrí trollovia? () Ehm, žartujem. Samozrejme, BUBO ani náš skvelý sprievodca Adrian by svojich turistov na tento trek určite nepustili keby nebol dostatočne bezpečný. Faktom je, že treba mať pevnú obuv, aby nás nerozboleli prípadné staršie zranenia členkov. Mimochodom, komárov je tam trochu viac ako u nás, ale repelent ich spoľahlivo odradí. Inak, kráčanie za bielej noci i za skorého rána v tom tichučkom severskom lese, keď z diaľky počujete hukot dravej horskej rieky a nad hlavou roztomilého speváčika, uvedomíte si nádherný pocit bezpečnej samoty – hm, bolo to také mysteriózne ... – šepkám si aj teraz. Keď sa vrátim o pár dní späť, konštatujem, že Kaunas je milé, lenivé mestečko. To Riga a Tallinn, to už žije, a ako! Sú to nádherné mestá, oplatilo sa vidieť ich. Cesta cez Fínsko bola veľmi zaujímavá a krásna. Údajne si Fíni spočítali 182-tisíc jazier. Pohľad z vyhliadkovej veže bol vskutku ohromujúci. Vo Švédsku sme si predpoludním v krásnom slnečnom počasí a pod tou najmodrejšou oblohou urobili zábery pri prekrásnom, mohutnom vodopáde. To bol náš posledný slnečný deň. V Nórsku nám už začalo pršať a daždivé počasie nás sprevádzalo až domov. Ale nič sa nedialo, všetci sme boli pripravení aj na dážď, aj na sneh. Tak, to bola teda parádna guľovačka, uprostred leta. Milučké boli „domčeky“ pre trollov, ktoré stavali turisti z pozbieraných úlomkov skál a ktorých bolo pozdĺž cesty neúrekom. Jeden väčší, druhý menší, aj také celkom veľké. Tiež som jeden taký domček postavila. Aj snehové pláne som si nafotila. Hehe, páčilo sa mi to napriek tomu, že mám rada teplo, +35 a viac. Nórsko je nádherná krajina. Ich hory sú veľmi staré. Miestami sa človeku zdalo, akoby boli na zemi poukladané obrovské, nepravidelné okruhliaky s holými, guľatými chrbtami, inde mohutné kolmé steny, pomaľované prírodou čiernymi surrealistickými obrazcami. Škoda, že bolo hmlisto a daždivo, keď sme dorazili do kempu pod Trollovou stenou. Keby bolo jasno a slnečno, asi by sme sa boli zbláznili z tej nádhery, do ktorej bol kemp zasadený. Nórsko má prekrásnu prírodu. Tráva je tam stále taká zelená, aká je u nás len v tom najkrajšom vlahom máji. A tiež uznávam, že majú tie najchutnejšie jahody na svete. Ako som už spomenula, našu skupinu viedol sprievodca Adrian Drugda. Adrian je úprimne vľúdny, úprimne milý a úprimne ochotný k svojim turistom. Nehrá to. Úprimne rád pomôže, keď sa k nemu obrátite s nejakou prosbou. A, čo bolo azda rovnako dôležité ako samotné cestovanie Škandináviou, Adrian svojou vľúdnosťou stmelil 45 cudzích ľudí do jedného kolektívu. S takýmto príjemným kolektívom som ešte necestovala. Tešilo ma, priatelia. Ďakujem, Adrian.