Najlepšia michelinovská reštaurácia na rovníku - João Carlos Ferreira Dias da Silva

João Carlos Ferreira Dias da Silva vlastní plantáž na juhovýchode ostrova Sao Tomé. A je to génius. João má 63 rokov a je preslávený kuchár. V portugalskej televízii mal 5 vlastných relácii o varení. Varil pre ambasády, pre OSN, varí s kuchármi s troma michelinskými hviezdičkami v Ríme či Lisabone. Má smolu, že žije na tak vzdialenom ostrove, kam žiadny agent Mchelinky tak skoro nepríde. Filozofia Joãovho varenia je prekvapiť. “Kuchár kreuje, nebojí sa riskovať a nebojí sa šancí. “ Inak, toto mi pripomína aj moju filozofiu v príprave ciest. “Kuchár takto dokáže urobiť šťastnými mnohých ľudí. Teda aspoň nejakých. Prekvapiť v dnešnej dobe je ťažké. To dokážu iba tí, čo robia veci s vášňou” vysvetľuje. “Varím sny. Niekedy sa to podarí.” dodáva. João používa lokálne špičkové suroviny a varí s vášňou. V tom je ten rozdiel, vysvetľuje nám. Nakupuje vo veľkej žltej tržnici v Sao Tomé. Veci ochutnáva, má stabilných dodávateľov, všetko je absolútne bio. Iné tu totiž ani neexistuje. Keď varí, do kuchyne nemáme prístup, aj keď všetko vidíme, robí sa na otvorenom priestore na obrovskej terase. “Kuchyňa je laboratórium, je to kultúrny priestor.” Na dnešný večer si João vybral 7 pomocníkov, tých najlepších kuchárov, a tí doslova po kuchyni behajú. Keď krájajú, vidíme ich šikovnosť. Keď čosi mešká, počujeme buchnutie Joãovej dlane o stôl. Ten fukot sa nedá porovnať s ležérnym tempom asi dvanástich kuchárov na raňajkách, no vtedy tu João nebol. Bol tu iba jeho syn Ivan, ktorý dlhšie žil v Londýne, vie po anglicky, čo sa do rodinného biznisu bude hodiť, no musí sa ešte naučiť riadiť personál. Plantáži dominuje nádherný koloniálny dom ešte z portugalských čias. Výhľad z terasy usadlosti je božský, na nedozerný oceán na zátoku a kopec Makulu porastený džungľou. V tom dome už druhý deň bývame. Iba my, naša BUBO skupina. Pod terasou, na ktorej stolujeme, rastie arabica a kakao. Desiatky domorodcov sa každý deň starajú o rozsiahlu plantáž a ďalšie desiatky o naše žalúdky. Pred zátokou je prastará dedinka Sao Joao dos Angolares. Pred vyše 400 rokmi sa z Angoly plavila loď naložená otrokmi a tá stroskotala v búrke práve tu. Tí otroci, ktorí sa zachránili založili túto angolskú dedinku. A zachránili sa iba tí, čo vedeli plávať. Preto je väčšina rybárov na ostrove pôvodom z Angoly, s trošku iným dialektom než majú domáci. Večerné degustačné menu, ktoré nám pripravil, pozostáva z 15 chodov. Začneme ochutnávkou kakaových bôbov. Potom si dáme do úst čokoládu – vraj najlepšiu na svete (Talian Claudio Corallo ju vyrába v meste Sao Tomé), no zároveň si do úst vložíme čerstvé červené korenie a trošíčku ďumbiera a potom zakusneme – božské! Čerstvosť a maximálna kvalita prebíjajú aj čokoládovne v Bruggách. Ústa si prepláchneme kvalitným vínkom z Douro, sadáme si za stôl a začne sa to. Ceviche v marlina. Divé krevety… – viete čo? to menu potom napíšem do Blogu – no bola to čistá pecka. Všetko je nádherne naservírované a aj tie fotografie následne umiestnim do Blogu. No môžem vám povedať, že na konci večere zaznel obrovský potlesk. To sa vám taktiež asi prihodí málokedy, že vstanete a všetci spontánne, ako po dobrej divadelnej hre, tlieskate. No taktiež sa vám málokedy podarí jesť michelinovské menu priamo na rovníku. No a mne sa zdá, že sme v BUBO ulovili nový unikátny zážitok. A pre Slovákov začíname objavovať novú destináciu, ktorá je vhodná aj pre rodiny s deťmi, či pre zaľúbené páry.