Recenzia klienta - Ríšou Mayov s BUBO Cesta po Strednej Amerike

Asi pred dvoma týždňami sa naša skupina vrátila z cesty Po stopách Mayov. K písaniu som sa rozhýbala až teraz, vďaka jednému zo spolucestovateľov (Pišta, ďakujem ti!), keďže mi vo veľkom začal posielať sľúbené fotky :) Ubehlo to všetko tak rýchlo a vo mne zostali nezmazateľné spomienky. Prešli sme si 5 krajín (Mexiko, Belize, Guatemala, Honduras a El Salvador). Keď som sa vrátila domov, každý sa ma pýtal, čo bolo úplne naj. Ja mám pred očami stále tie výrazy tvárí domorodých obyvateľov. Ich hnedé okrúhle oči plné očakávania niečoho, čo možno nikdy nepríde. Ukrývali v sebe všetko – otvorenosť, láskavosť, chuť rásť, hoci výška je občas nutne daná a niet kam ísť. Mexičania sú presne ako z telenovely: rifle, kožený opasok, košeľa a veľký úsmev a sem tam ten kowboyský klobúk. Jedlá čo nemajú chuť a nádherné azúrové pláže. Vystreté pyramídy, ktoré sú rovno nad Karibikom a sprievodca, ktorý sa pýši tým, že v máji sa mu narodí May – syn. Leguány hádžu pózy na skalách a mi sa predbiehame v tom, kto má lepší záber. Černošské Belize trochu naháňa strach a my sa nevieme dočkať rána :) Ale večerná prechádzka na zelenom ihrisku plnom detí, mladých a stánkov z ktorých štipľavá chuť priam sálala zahnala naše obavy. Navyše, ešte v Belize sa nám podarilo umyť si zuby cukrovou trstinou :-P Veľká sranda bola aj skupina „Kokosový olej“. Keď začali hrať, rýchlo sme im dali peniaze, aby prestali :) skupina bola založená asi veľmi rýchlo – v momente, ako nás zbadali v meste :) Guatemala je pre mňa krajina zázrakov, kde je dorozumievacím jazykom úsmev, alebo spenglish (mix španielčiny a angličtiny). Ale ja odporúčam ten úsmev – dohodnete sa skôr :D Vďaka našej sprievodkyni Katke sa predo mnou otvoril dávny svet Mayskej civilizácie a jej dobytia. Všetko na tom je fascinujúce a ešte fascinujúcejšie bolo ako to Katka podala. – Ako sa dobyvateľ Cortes objavil v zbroji na koni a leskol sa ako Syn z Nebies – a Mayovia mu to uverili.. Dychtivo som hltala každé slovo. Všetko som si predstavovala a v duchu som sa preniesla do tej smutnej doby kedy sa existencia jednej civilizácie začala rozpadať a ich dni slávy sa blížili nenávratne ku koncu. Mayovia, ktorí sa počas ich vlastnej histórie v bielych iba sklamali sa dnes na nás opäť usmievajú a dávajú nám aj to posledné lebo veria v dobro. Dojalo ma, keď nám v jednom domčeku na rieke Isabal otec rodiny dal to najvzácnejšie čo doma mal – ľad – len aby nám zvedavým turistom predviedol ako z neho pripravuje zmrzlinu. Pre nás všetkých bol obrovský zážitok presun po pralese El Petén a postupné objavovanie odkrytých pyramíd a opäť – starého sveta Mayov. Tu vznikli fotky, z ktorých mám dnes najväčšiu radosť – opičky Spider Monkey – mláďa vykúkajúce z maminkinho vaku. Honduraské dedinky nás objali svojou zeleňou a ich kopce pred nami akoby skrývali Mayské komunity, ktoré ešte stále žijú tradičným spôsobom – aspoň sa to tak hovorí. Ale tradície v modernom svete sa len ťažko udržujú. Dva protipóly na seba narážajú a to nutne spôsobuje že pevná pôda pod nohami sa akoby strácala pred očami tak našimi ako ich. Mala som pocit že všetky zvieratá sú domáce – nielen psy a sliepky, ale všetky! Aj tie, ktoré my považujeme za divoké. Supy sa tiež tvárili, že majú svoj domov u domácich :) Po hrebeňoch krajiny sme prešli na koňoch. Pre mňa osobne to bol skvelý zážitok. Mala som to šťastie že mi bola pridelená kobyla menom Butterfly, ktorá ma poslúchala na slovo a ja som si cválala, až sa za mnou prášilo so širokým úsmevom na tvári. Mám ešte jednu spomienku, na ktorú nikdy nezabudnem a ktorá nejakú časť vo mne určite zmenila. Spomienka, ktorú ale nedokážem a možno nechcem opísať. Jeden pohľad hnedých očí, ktorí chcel tak veľmi zmeniť svet... ten svoj - vlastný... El Salvador nás vytrhol zo sna svojimi čiernymi plážami a hrôzostrašnými vlnami, a omámil silnou arómou na neuveriteľnom rybom trhu. Najviac na mňa zapôsobila tá pohostinnosť, skromnosť a chuť bojovať. Ako povedala Katka: „Salvador sa snaží.“ Bolo to cítiť všade, Salvador sa naozaj s veľkou chuťou zbiera z popola a zo všetkých síl pre nás znáša to najlepšie čo má. Spolu s Katkou aj ja držím Salvadoru palce. Okrem toho, varia skvelé morské príšery, ktorých čerstvosť sa vám rozplýva na jazyku :) Púť sme ukončili znova v Guatemale, kde sme navštívili školu do ktorej chodia Mayské deti, prešli sa po Antigue – meste kde je trávenie dôchodku „in“ a vystúpili sme na sopku Pakkaya, kde sme si nad horúcimi lávovými kameňmi opiekli marshmallow. Katka, ďakujem hlavne tebe za to, že si z mojej cesty urobila zážitok. Si neskutočne schopná a šikovná. Každý jeden veľký problém si vyriešila, splnila si aj najabsurdnejšie požiadavky mojich spolucestujúcich, bola si neskutočne ústretová, milá a starala si sa o nás ako o vlastné deti :) Zažili sme toho určite viac, možno si každý z nás pamätá niečo iné (a možno si nejaké veci niekto aj nepamätá po rozlúčkovej noci plnej spevu a vína – že Janko?), ale toto je to, čo ostalo vo mne a čo som si priniesla späť domov. Tak keď sa ma znova niekto opýta, čo bolo to naj – poviem určite – obyvatelia Strednej Ameriky, pretože sú to práve ich snahy, sny, úsmevy a chuť bojovať, ktoré ma inšpirovali k napísaniu tohto článku. Spoznanie ich reality mňa samu obohatilo v mnohých veciach. Držím im palce, aby bolo v ich silách a osude zlé veci zmeniť a tie dobré zanechať. Veľa šťastia!