Varadero, vietor

Co robit, ked na Varadere fuka: 1)mozete privriet oci a uzivat si plaz aj tak 2)mozete skusit kite surfing s cokoladkovym instruktorom 3)mozete ist skusit predlzit si viza. Vsetky 3 zneju hadam rovnako lakavo. Ja sa preto rozhodujem pre tu najposlednejsiu. Pride mi to ako najvacsia vyzva. Dostavim sa na miestne emigracne oddelenie s mojou poziadavkou. "Na recepcii" dostavam prvy "ukol", co treba splnit. Citim sa ako v nejakej sutaznej hre. Pevnost Boyard? Moje kroky preto smeruju do bankovej institucie. Pred vstupom stoji sbs-kar, ktoreho ziadam o prvu radu: "musim stat v tomto nekonecnom zastupe ludi vonku na priamom slnku, ked potrebujem "iba" kupit kolok?" "Kazdy tu "iba" nieco potrebuje kupit, dievcicka".. usmeje sa na mna velky cernoch, ale hned doda, ze si mozem sadnut pod strom do tiena a on ma ohlasi. Cudujem sa, ako si bude pamatat, kedy som na rade, ale protestovat sa mi neoplati. A naozaj, pamatal si velmi dobre. Cakam iba malu chvilku a uz na mna pozmurkava, aby som sla dnu. Vo vnutri je to ako vo velkom ule. Uradnicky za prepazkami si veselo stebocu so zakaznikmi. Z jednej strany pocujem: "Dakujem ti Magda, ved vies, ked budes nabuduce potrebovat, ze staci len zavolat.." z druhej strany okrem velkeho baliku penazi vykuka aj bomboniera. Vytrca z nej malinkaty roztek bielej obalky a nezavazna konverzacia: "tak kolko si vravel, ze vazil? Takmer 4 kila? Ved to je obor!!" "Hej, ale nastastie porod prebehol v poriadku. Vsetci sme hrdi na maleho Daniela a ta nasa Maria, ta to zvladla uzasne. Aj vdaka tvojej pomoci.." a popod okienko sa presuva uz spominana bomboniera. Banka vyzera ako jedno obrovske stare trhovisko, kde rytmus udavaju zastarale ihlickove tlaciarne a stebotanie klientov s pracovnickami. Zda sa, ze kazdy kazdeho pozna a vlastne si len prisli pokecat o dobrych obchodoch. Na stenach visia ozdoby ako z inej doby a vsetko je z akehosi zasleho mramoru ako vystrihnuteho zo stareho filmu.. odhadovala by som to na nejake 70-te roky. Pristupim k okienku a citim sa nesvoja. Nemam ani bombonieru ani obalku a vlastne, nemam ani co na "pokec".. tak len zo mna stroho vypadne, co potrebujem. Uradnicke zmizne usmev z tvare, ale operaciu vykona. Vidim, ze ma v zmenarni kopec drobnych a nasi ma poprosili o mince na pamiatku a tak ju este poprosim aj ja o jeden ukon na vyse. Zamraci sa na mna s odpovedou, ze ona nerozmiena, ze na to je ina rada. Hlavou mi prebieha milion myslienok, co by som jej mohla ponuknut ako protisluzbu, ked som bez bomboniery aj obalky.. ze by zlavu na bubo zajazd? Stojim tam ako solny stlp a nejako sa neviem pohnut ziadnym smerom. Ulutostilo sa jej a teda nie s velkym nadsenym ale predsa len mi dava drobne. "Aj tu "che-guevarovu" mincu by ste mi zamenili, prosim?" To uz prekracujem svoje hranice a som rada, ze mi nezobrala aj kolok. Vraciam sa na emigracne a caka ma kopec papierov. Pevnost Boyard pokracuje vo svojich ulohach a ja sa nemienim vzdat. Okolo obeda sa mi zda, ze som blizko ciela a volaju si ma do kancelarie. Usadi si ma celkom mily pan a zacne sa ma vypytovat kopec otazok. Nazvem to, ze formality: preco chcem predlzit viza? Koho budem za svoj pobyt na Kube navstevovat? S kym sa budem rozpravat a vlastne preco som tu? Mam pocit, ze to ide celkom hladko, a uz len posledna uloha: "poprosim vase poistenie".. zaleje ma pot. S touto podpasovkou som neratala. Samozrejme, ze poistenie mam, ale na hotelovej izbe a to by bola taka hodinova zachadzka a za chvilku emigracne zatvara. "Nikto mi nevravel, ze potrebujem aj poistenie na predlzenie viz, pane" snazim sa byt slusna.. "nuz, bez toho to nepojde".. aj on je slusny.. "ak mi date sekundicku, pozriem sa, ci nahodou nemam so sebou v taske".. a zacnem sa hrabat v kabelke, kde jedine, co nachadzam je jedna zapatrosena karticka "frequent flyer" programu jednej nemenovanej leteckej spolocnosti. Ale je na nej moje meno a datum platnosti do konca tohto roka. Vitazoslavne mu ju podavam so slovami: "asi budem mat stastie, nasla som".. "asi ano.." usmeje sa na mna, pozrie na karticku a berie do ruky moje viza s razitkom, ze ich predlzi... citim sa ako vitaz maratonu. Vtom sa ale rozdrapia dvere a do nich vojde naozaj pekna kubanka v uniforme. Usmieva sa, ale len chvilku. Vytrhne mu karticku z ruky a zacne na mna dost zvysenym tonom hlasu: "vy si myslite, ze my sme tu na Kube uplni idioti, ze nevieme, ze toto nie je vase poistenie, ale obycajna plastikova karta vasej leteckej spolocnosti?".. priznam sa, ze skoro mi zabehne. Uz sa mi nezda taka pekna.. opat sa citim ako solny stlp. To v tejto hre uz po niekolkykrat. Nedokazem vydat ani hlasku. Teraz vyzeram ako idiot ja, ale uz to nejde vratit spat. A vtom opat zvrat. Do miestnosti vojde postarsi anglicky par a snazia sa tam vsetkym vysvetlit, ako ich na hoteli okradli. No nikto im nerozumie. Je evidentne, ze su okradnuti, ale detaily si nevedia zladit. Nastastie, uz nie som stredobodom pozornosti. Citim, ze mam sancu: "ak dovolite... obraciam sa na tu emigracnu uradnicku, ktora ma pred chvilkou odhalila... mozem Vam prelozit, co hovoria".... a tak tam stravim este chvilku casu ako tlmocnik.. A ponaucenie? MUSIME SI POMAHAT .. dostavam razitko do pasu so slovami tej ocarujucej emigracnej uradnicky: "obycajne predlzujeme viza o mesiac, ale dam Vam to este na 2 mesiace, aby ste sa mohli osobne presvedcit, ze v nasej krasnej krajine sa nekradne" :))