Na Havaji sa oplatí vstať za tmy

Nenechajte sa oklamať aj keď ste na Havaji, nie je to len o ležaní na pláži a popíjaní kokteilu. Ak prekonáte samých seba tak ako my a aspoň raz vstanete o 4 ráno, určite nebudete ľutovať. Kúsok za mestom Honolulu smerom na juhovýchod sa nachádza jeden z mnohých vulkanických kráterov - Koko Head, ktorý sme sa rozhodli zdolať aj my. Našťastie, jeho posledná aktivita bola pred 35 000 rokmi, nemusíme sa ničoho obávať. Nastupujeme ešte rozospatí do auta a už o 30 minút stojíme na začiatku našej túry. Naše odhodlanie trochu ochabne, keď sa pozrieme pred seba na 1048 schodov vedúcich priamo hore. Žiadne jemné stúpanie z boku hory, ani mierny chodníček po magistrále. A v podstate ani slovo schody nie je možno to správne. Sú to totiž drevené trámy starej koľajnice, ktorá kedysi slúžila na prepravu tovaru a zásob do vojenského bunkra a vedú priamo hore na vrchol. Začíname zľahka, svietime si pod nohy a v diaľke vidíme pred sebou ešte zopár svetiel. Nie sme v tom sami. Schody rôznej výšky, vzdialenosti a opotrebovania nám však dávajú zabrať už po 5 minútach. Svah začína byť čoraz prudší, až pri jednom krátkom úseku sú “schody” 3 metre nad zemou a my si musíme dávať pozor, aby sa nám nešmykla noha do prázdna. Aj keď výšľap netrvá dlho, každý prekonaný schod bolí. Hovorí sa síce, že všetko je v hlave, ale trasúce sa nohy nesúhlasia. Pri poslednom schode sa každý cíti ako víťaz. Ešte pár krokov na vrchol a odmenou nám je úžasný výhľad na vnútornú stranu krátera, záliv Hanauma a mestečko Hawai Kai. Krása. Pomaly prichádzajú ďalší ľudia, každý zostane takmer bez slova, bude prekvapený tým, čo práve prekonal alebo sa potrebuje vydýchať. :) Nájdeme si pohodlné miesto a čakáme na východ slnka. Stálo to za to. Keď sa my už vydáme na cestu späť, schody sú plné ľudí, ktorých to ešte len čaká. Začína byť horúco a všetci sa pri pohľade na ten zástup zhodneme, že je dobré, že sme si privstali. Ranné vstávanie, prekonanie samého seba a zdolanie všetkých schodov bolo naozaj náročné, ale predsa len je pravda, že zážitky čakajú za hranicou pohodlnosti. Nenechajte sa oklamať aj keď ste na Havaji, nie je to len o ležaní na pláži a popíjaní kokteilu. Ak prekonáte samých seba tak ako my a aspoň raz vstanete o 4 ráno, určite nebudete ľutovať. Kúsok za mestom Honolulu smerom na juhovýchod sa nachádza jeden z mnohých vulkanických kráterov - Koko Head, ktorý sme sa rozhodli zdolať aj my. Našťastie, jeho posledná aktivita bola pred 35 000 rokmi, nemusíme sa ničoho obávať. Nastupujeme ešte rozospatí do auta a už o 30 minút stojíme na začiatku našej túry. Naše odhodlanie trochu ochabne, keď sa pozrieme pred seba na 1048 schodov vedúcich priamo hore. Žiadne jemné stúpanie z boku hory, ani mierny chodníček po magistrále. A v podstate ani slovo schody nie je možno to správne. Sú to totiž drevené trámy starej koľajnice, ktorá kedysi slúžila na prepravu tovaru a zásob do vojenského bunkra a vedú priamo hore na vrchol. Začíname zľahka, svietime si pod nohy a v diaľke vidíme pred sebou ešte zopár svetiel. Nie sme v tom sami. Schody rôznej výšky, vzdialenosti a opotrebovania nám však dávajú zabrať už po 5 minútach. Svah začína byť čoraz prudší, až pri jednom krátkom úseku sú “schody” 3 metre nad zemou a my si musíme dávať pozor, aby sa nám nešmykla noha do prázdna. Aj keď výšľap netrvá dlho, každý prekonaný schod bolí. Hovorí sa síce, že všetko je v hlave, ale trasúce sa nohy nesúhlasia. Pri poslednom schode sa každý cíti ako víťaz. Ešte pár krokov na vrchol a odmenou nám je úžasný výhľad na vnútornú stranu krátera, záliv Hanauma a mestečko Hawai Kai. Krása. Pomaly prichádzajú ďalší ľudia, každý zostane takmer bez slova, bude prekvapený tým, čo práve prekonal alebo sa potrebuje vydýchať. :) Nájdeme si pohodlné miesto a čakáme na východ slnka. Stálo to za to. Keď sa my už vydáme na cestu späť, schody sú plné ľudí, ktorých to ešte len čaká. Začína byť horúco a všetci sa pri pohľade na ten zástup zhodneme, že je dobré, že sme si privstali. Ranné vstávanie, prekonanie samého seba a zdolanie všetkých schodov bolo naozaj náročné, ale predsa len je pravda, že zážitky čakajú za hranicou pohodlnosti.