Na love s Pygmejmi, Bayanga, Stredoafrická republika Lovenie dik-dika

Úzka červená cesta lemovaná vysokými mohutnými stromami, ktoré dosiahnu výšku aj 30 metrov a vytvárajú nonstop tieň. Blížime sa k dedinka Bayanga, kde je jediná lodge, kde sa dá prespať. Pokiaľ teda nechcete späť priamo u domácich. Toto je kraj pygmejov, starých dávnych strážcov pralesa. Hneď si všimnete iné črty tváre, jemnejšiu pokožku, zabrúsené zuby a samozrejme oveľa nižšiu postavu. Ak by som si zobral biblické prirovnanie tak černosi sú Goliáš a pygmejovia David. Žijú v malých dedinkách pozdľž hlavnej cesty a ich populácia je neustále decimovaná. O tom však píšem na inom mieste.Sú to ľudia pralesa a s pralesom vedia žiť. A tak som bol veľmi rád keď nás zavolali na poľovačku. Poriadne sme sa obliekli, veď komáre, hmyz, hady, konáre, tŕne a takto vyzbrojení sme prišli do dediny. Pygmejov išlo roztrhnúť od smiechu. Na to ako sú malí tak smiať sa vedia hlasno ako Mike Tyson. Hneď sme pochopili prečo. Muži aj ženy vyšli z domčekov, polonahí. Zakryté mali iba bedrá. Bosí. Kontrast nemohol byť väčší. V rukách niesli iba sieť, žiadne zbrane. Keď sme vošli do pralesa tak sme absolvovali základné pygmejské školenie. Keď sa stratíme tak máme ostať stáť, oni nás nájdu. Ak by nás nenašli tak z tohto stromu vždy vyžmýkaš vodu a hneď nám to aj ukázali. Stáli sme v tme pod vysokými stromami, viditeľnosť nič moc. Pygmejovia sa rozbehli pre nás. Bežali ako o dušu. Naraz šuchot prerušil výkrik. Niečo našli! Naozaj. Zbadali malú antilopku dik-dik. V tom momente sa lesom začali niesť zvuky. Húkanie, pískanie, žiadne slová. Pygmejovia sa rozmiestnili tak, aby obkolesili antilopu a húkaním a písakním ju hnali tam kam potrebovali, tam na konci sa skývali dvaja chlapíci so sieťou a zničoho nič ju roztiahli. Dik dik napálil rovno do nej. Korisť ulovená a ide sa domov. Neuveriteľné. Večer nás čaká v dedine tradičné odháňanie zlých duchov a palmové víno. Neviem či zvládnem aj dik dika.