Najkrajší európsky maratón Pod Matterhornom

Tak a mám to za sebou. Oddychujem v Zermatte s výhľadom na nádherný Matterhorn a prvýkrát po maratóne mi nechutí ani pivo:) Ako to celé prebehlo? Ráno vstávam zavčasu, dve hodiny pred štartom si dávam banány, toasty s medom, veľa pijem a dopĺňam posledné zásobniky energie, ktoré dnes vylížem do dna. Potom už polihujem na posteli, počúvam v slúchadlách môjho obľúbené Kampa a občas sa vyjdem pozrieť na balkón, či z mračien vykukne Matterhorn, skrýva sa. O 7 už prešľapujem s ďalšími bežcami na stanici a o chvíľu sa už veziem vláčikom na štart v dedinke St. Niklaus (1116 m, trochu pod úrovňou Štrbského Plesa), vyzváňanie zvoncov, elegantná švajčiarska atmosféra kombinovaná so športom, ktorý milujem, zimomriavky. Posledný gel a 8:30 vyrážame.  Prvá desiatka ešte pripomína klasické prírodné behy po prašných cestách. Po ľavom brehu riečky Vispa pozvoľna stúpame do hôr, občas okolo nás prejde fanúšikovský vlak, ktorý trúbením a vyzváňaním na chvíľu preruší božské švajčiarske ticho. Za prvých 10 kilometrov sme vystúpali necelých 300 výškových metrov, pole sa rozptýlilo, bežím pred dvoma Švajčiarmi, ktorí trávia čas rozoberaním rôznych typov bežeckej obuvi. Každý maratónec vie, že prvých 10 kilometrov má bežať celkom celkom voľne, tu to platí dvojnásobne. Zatiahnutá ručná brzda, tempo 5:10. Na 14. kilometri sme v dedinke Täsch a chvíľu je okolo nás rušno. Tu sme včera odstavili auto, ďalej už jazdia len vláčiky, Švajčiari si svoje hory chránia. Terén sa podchvíľou mení na prírodné chodníčky, treba si dávať pozor na skaly, čo pre chlapca z mesta predstavuje slušnú výzvu. Ale ide to. Predbieham pár Švajčiarov a s tempom okolo 5:30 som očividne v pohode. Pridám sa k chalanovi Seppovi, zladíme si tempo, očividne to tu pozná, navzájom sa ťaháme. Takéto chvíľkové priateľstvá na súťažných behoch ľúbim. Na pár kilometrov máš pocit, že si si našiel priateľa na život, pomáhate si, počkáte sa za občerstvovačkou, potom sa vaše cesty rozídu a už sa neuvidíte. A sme v polovici. Zermatt po dvoch hodinách v prírode pôsobí ako metropola. Bežíme na Bahnhofstrasse špalierom nadšených divákov, atmosféra ako na Tour de France, nebežci ešte končia raňajky v kaviarňach, v dave zazriem Mirku, dáme si pusu, ktorá slúži ako energetický nápoj. Zermatt je láska. Úžasné osvieženie pred druhým a oveľa ťažším polmaratónom. Prvý idem podľa plánu do 1:55, teším sa. Pridávajú sa k nám polmaratónci, ktorí štartujú v Zermatte a tak je chvíľu husto. Pár kilometrov za Zermattom je čas dopriať telu posledný výdych. Kilometre dávam aj pod 5 minút. Okolo 25. kilometra však začína to, pre čo sme sem prišli. Prvé veľké stúpanie. Okolo nás limby, borovice prezývané aj kráľovné Álp, občas výhľad na pasienky na hrebeňoch. Stúpame na Sunneggu. Míňam čoraz viac kráčajúcich bežcov, po 27. kilometer sa mi darí bežať, za čo svojmu telu, nezvyknutéme na švajčiarske kopce, s nadšením ďakujem. Na 29. kilometri miňame tabuľku s nadmorskou výškou 2000 m.n.m. Wow. Potom dva kilometre rýchlej chôdze a už sme na Sunnegge. Mám v nohách 32,5 kilometrov a som 2280 m.n.m. Mirka sa sem doviezla lanovkou, tá pusa chutí náramne. Srdce mi ide vyskočiť z hrude, jednak z úsilia a výšky, ale najmä z totálnej eufórie z behu. Pred 3 mesiacmi som mal zlomenú kľúčnu kosť a teraz naozaj bežím najkrajší maratón v Európe.  Chvíľu si myslím, že už je to v pohode. Bežíme viac-menej po rovine, nohy aj oči si už zvykli na hľadanie najlepšieho miesta pre ďalší skok. Trochu ma prekvapí malá vlnka po pár kilometroch pred Grunsee, ktorá v profile trate vyzerala celkom neškodne, ale o chvíľu už bežím ďalej a dobieham do Riffelalpu. Tu máme za sebou 39 kilometrov a sme v nádhernej nadmorskej výške 2222 m.n.m. A tu sa reálne maratónsky BEH končí. Vybehnúť takmer 400 výškových metrov na 3 kilometroch po prebehnutí 39 kilometrov je nad ľudské sily takmer všetkých bežcov. Líšime sa len tým, ako rýchlo nohy ešte vládzu kráčať (vládzu čoraz menej), ako veľmi sa kocháme výhľadmi (málo) a ako veľmi sa už tešíme do cieľa (veľmi). Posledných 500 metrov pred cieľom v Riffelbergu sa trať vyrovnáva a zasa sa dá bežať. Absolútne dokonalý psychologický trik, nohy sa rozbehnú, diváci hučia a my vbiehame do cieľa, ako sa na bežcov patrí. Neuveriteľný zážitok. Mám dosť. Mirka vidí, že mám dosť, keď odmietnem pozvanie na zaslúžené pivo. Sme na Riffelbergu (2585 metrov nad morom). Dokonalé.