Najväčšia expedícia v Amazónii: krížom cez džungľu

Po prvý raz som vstúpil do Amazónskej džungle v januári 1999. Nebolo to v Brazílii, ale v Bolívii, a do džungle sme leteli z výšin La Pazu. Vyleteli sme zo zimy Altiplána a pristáli sme dole v trópoch. Tam v Rurenabaque sme nasadli na loď a dlhé hodiny smerovali proti prúdu obrovskej rieky, prítoku Amazonky. Pamätám sa ešte na doštípaný chrbát od tých doterných mušiek. Potom to bolo peši iba kúsok...
Bývali sme pri jazere Chalalan (Čalalan) a boli sme tak spotení, že sme po príchode do jazera ihneď naskákali. Večer nám ranger povedal, že ideme pozorovať kajmanov. „Kam?“ „No do jazera predsa....“ „Ale veď tam sme sa pre pár hodinami kúpali?“
Nasadli sme na loďky a ranger rozsvietil baterku a odpoveďou nám boli stovky červených očí kajmanov.
„Oni cez deň spia“, odpovedá bez našej otázky, ktorú však vidí v našich vypleštených očiach.

Od tej doby sme my v BUBO prešli Amazóniu krížom – krážom. Dlhé roky lietame do Puerto Maldonado v Peru, kde milujeme hlavne Tambopata. Ekvádorská džungľa je najbližšie a netreba sem lietať a na našich zájazdoch sem desaťročia chodíme. Ekvádor má v BUBO dobré meno nielen kvôli Galapágom, ale aj kvôli džungli a celkovo prírode.
V kolumbijskej Leticii BUBO sprievodcovia žili už v 90 rokoch minulého storočia, a aj Kolumbijské zájazdy sú v BUBO extrémne populárne hlavne kvôli prekrásnej prírode.
Venezuela bola dlho „našou krajinou“, no dnes je Caracas najnebezpečnejším mestom sveta. Na Roraime sme boli prvou cestovkou dlho pred ostatnými – Robert Reitmeier, Pavol Fellner a Tomáš Derka sú toho svedkami.

No mne chýbali Indiáni, tí na Roraime nie sú a tých som paradoxne stretol vo Francúzskej Guyane na severe kontinentu. A vtedy som vedel, že toto bude ďalší cieľ mojej výpravy. V Britskej Guayane sme si prenajali lietadielko a leteli k jednému z najkrajších vodopádov planéty, k vodopádu Kaieteur – odporúčam! No a veľkú výpravu do totálneho neznáma som zorganizoval následne. Ešte raz som sa do Francúzskej Guyany vrátil, prešiel som do Surinamu a tu sme si objednali vlastné lode a smerovali proti prúdu rieky. Navštívili sme dve indiánske osady na strane Britskej Guayany, ale nebolo to ono. "Sem chodí každý deň jaguár" tvrdili nám... No nič. Boli to už takí scivilizovaní indiáni...
Smerovali sme ďalej a ďalej, loďka sa potápala a tak sme preskočili na druhú. Kúpal som sa v tej mohutnej rieke a 5 minút nato tam hodil sprievodca háčik (bez návnady) a vylovil obrovitánsku piraňu, a hneď druhú a tretiu... „maďar“ Janči ukuchtil super halaszle. Spali sme v hamakoch a pozorovali tucet hadov. Jedného, ktorý iba tak v rukách rangera visel, môj syn chytil za chvost a on sa vymrštil a kúsol ho – mal na zápästí krvavé stopy po zuboch.
Keď v roku 1492 Krištof Kolumbus objavil Ameriku, tak jeho spoločníka Alfonza poštípal had a on prakticky okamžite zomrel.

Chcem povedať, že s Amazóniou, ktorá je ďaleko, mám aké-také skúsenosti. No môj sen nebol splnený - ja chcem zorganizovať Najväčšiu výpravu do Amazónie, ísť na miesta, kde nestála noha Slováka, ale prakticky nikoho na svete. Viem, že tu ide o získanie povolení.... Po troch rokoch povolenia máme a teda môžeme vyraziť.
No až teraz, keď to všetko mám, si uvedomujem, čo máme pred sebou. Je to ako keď sa rozhodnete vyjsť na Kilimandžáro, a potom zrazu treba ohromnú výstroj a tréning... Tu je toho ešte viac. Byť prví je super, ale negatívum je, že nikto nevie, ako to tam bude vyzerať. Musíme byť pripravení na všetko. No na čo?
Úplne inú výstroj než na hory. Všetko je iné. Ťažšie. Neznáme.

Prvé kroky do skutočného neznáma sú veľmi nebezpečné. Domorodcov učia pohybovať sa v pralese ich rodičia a oni nepredpokladajú, že to niekto neovláda. Niekedy sa mi zdá, že existuje čosi ako kmeňové vedomie, a aj malé indiánske deti vidia v džungli vždy viac než ja. Každopádne, ani dospelí indiáni mi nikdy nič nepovedali, nevysvetlili, a musel som sa učiť na vlastných chybách. Im proste ani nenapadlo, že toto neviem. Cestovateľ, ktorý ide skutočne do neznáma, sa, ak nemá dobrého učiteľa, musí naučiť mnoho vecí sám, a ako v každej jednej činnosti, ide o stovky detailov. Všetko pochopíte iba opakovaním, keď sa vám jednotlivé úkony dostanú pod kožu. Musíte sa veci naučiť ešte predtým, ako sa vám pod kožu zavŕtajú parazity.

Ohromne sa teším!