Názvoslovie nočnej oblohy

V staroegyptskej mytológii stvoril boh Phat vesmír a všetko v ňom tvorivou silou reči. V kresťanskej mytológii bolo jedným z prvých činov ľudí pomenovanie každého živého tvora. Pomenovanie vecí je univerzálny a významný ľudský čin. Astronómia nie je výnimkou. Naprieč kultúrami a časom ľudia dávali mená a názvy aj nebeským objektom. Ako počet známych objektov rástol, vyvinul sa systém pomenovania.

Hviezdne mená pochádzajú z rôznych kultúr Blízkeho východu, ale aj Stredomoria. Od stredoveku boli poprehadzované a prenesené v latinizovanej forme. Najstaršie mená majú sumerské a babylonské korene, ktoré ovplyvnili mená hviezd používané starými Grékmi. Obloha je rozdelená na 88 súhvezdí, ktorých názvy a hranice boli oficiálne definované v roku 1930 Medzinárodnou astronomickou úniou.

V rámci každého súhvezdia sú najjasnejšie hviezdy pomenované podľa písmen gréckej abecedy. Pôvodne boli písmená priradené podľa jasnosti, tak že označovali najjasnejšiu hviezdu. Avšak hranice súhvezdí boli stanovené až po mnohých storočiach nezávislým astronómami, preto dnes pre 34 z 88 súhvezdí nie je pomenovaná prvým gréckym písmenom ,,alpha”.

Názvy súhvezdí sú latinské, aj keď mnohé z nich sú odvodené z gréčtiny. Mnohé zo súhvezdí sú staré najmenej 2 000 rokov a niektorých prípadoch aj viac ako 4 000 rokov. Medzi najstaršie patria súhvezdia zverokruhu, pás hviezd pozdĺž ekliptiky, cez ktorý sa pohybuje Slnko, Mesiac a planéty. Prví hviezdni kartografi sa pri pomenovávaní súhvezdí, ktoré nebolo možné vidieť zo severu spoliehali na správy námorníkov o južnej oblohe. Až začiatkom 18. storočia, keď francúzsky astronóm La Caille navštívil Kapské Mesto, bola južná obloha správne zmapovaná. Mnohé načrtol a vymenoval aj nové súhvezdia, ktorých názvy sa používajú dodnes.