Tri krajiny južnej Afriky

M

Maťo H. z Buba

Hneď po prílete do Johannesburgu sme sa vybrali smer Krugerov Národný park. Zoznamujeme sa pri poháriku Amaruly, miestneho likéru vyrobeného z plodov ovocia marula. Prechádzali sme predmestiami, pozerali, ako ľudia žijú vo favelách okolo tovární a asi po dvoch hodinách sme sa zastavili na náš prvý africký steak. Jožkovi sa v tom okamihu splnil sen – vidieť naživo africké nosorožce, ktoré mali v súkromnej obore rovno za oknami reštaurácie. Dorazili sme do Hazyview, ubytovali sa a rezervovali sme si miesto v reštaurácii, kde servírovali skvelú divinu. Prvý deň sme si vybrali kudu a ku tomu čapované namíbijské pivo – Windhoek. Spokojní sme šli spať, ráno skoro vstávame, čaká nás safari v národnom parku. Vstávame a z hotela odchádzame skoro, ale ráno je väčšia šanca vidieť šelmy. No na tie sme tentokrát šťastie nemali. Zahliadli sme však impaly, krásne obrovské prasa savanové, tlupy paviánov, kudu, nyaly, byvoly africké a niekoľko nosorožcov tuporohých. Najväčší zážitok boli ale slony, ktoré si nás obzerali z bezprostrednej blízkosti. Aj my ich. S parkom sme sa rozlúčili pohľadom na nádherného obrovského výra belavého. Večer sme pokračovali v ochutnávke exotických druhov mäsa – steakoch zo pštrosa, či krokodýla. Kuchár svoje remeslo ovláda, a my sme si naozaj pochutnali. Navnadení po včerajšom safari sme vošli do národného parku inou bránou, dnešný cieľ bol vidieť levy. Ani nie 50 metrov od brány nás čakalo prvé obrovské prekvapenie. V tráve kúsok od cesty sa zabávala samica leoparda. Leoparda vidieť je veľké šťastie, ale to nám naozaj prialo. Neprešlo ani pár minút a natrafili sme na pár krásnych dospelých levov. Pri pohľade na nich sme pochopili, prečo je toto vznešené zviera považované za kráľa džungle. Levy sme ešte zahliadli pri obkúsanej kostre byvola a hľadali sme ďalej. Nakoniec sme videli celú veľkú päťku – leva, leoparda, byvola, nosorožca aj slona a tiež „ošklivú“ päťku (alebo sedmičku?) – paviána, prasa, pakoňa, bociana marabu, krokodýla, hyjenu a supa. S hyjenou a jej mláďatami sme sa s Krúgerovým národným parkom rozlúčili. Neskutočný zážitok – vidieť tieto nádherné zvieratá vo voľnej prírode. Dnes nás čakala dlhá cesta do posledného naozajstného afrického kráľovstva, kde sa kráľ odieva do koží divých zvierat a už ani sám nevie, koľko má manželiek, do Svazijska. Prechádzali sme pôsobivou krajinou, fotili sme a naším prvým cieľom bol národný park Mlilwane. Tu sme si požičali horské bicykle a išli sme sa previezť. V jazierku sme obdivovali krokdýly, míňali sme stáda byvolcov bieločelých, pakoní a naháňali sme zebry, ku ktorým sme sa dostali naozaj blízko, na niekoľko metrov. Občerstvili sme sa miestnym pivkom Sibebe a pokračovali v našej ceste do svazijskej kultúrnej dediny pri Mantenge. Tradičné spevy a tance v podaní miestnych umelcov boli naozaj na vysokej úrovni. Po kultúrnom programe nás miestny sprievodca Paul zobral na prehliadku tradičnej osady, v akej obyvatelia Svazijska ešte pred niekoľkými desaťročiami bežne bývali. Porozprávali sme si o tom, ako sa tu žilo, dozvedeli sme sa o kmeňovej štruktúre a zvyklostiach. Na večeru sme šli do jednej z najlepších reštaurácií vo Svazijsku – eDladleni, kde sme si pochutnali na tradičných jedlách – arašidovom kurčati, rybe, svazijskom špenáte, kukuričnej kaši mielie pap a iných dobrotách. So Svazijskom sa lúčime návštevou afrického trhoviska v meste Manzini. Keď nás miestni zbadali, pokrikovali na nás Slovakia a Bubo. To sem naozaj chodíme len my? Iných bielych tam vraj nie je často vidieť. Na trhoch sa dalo kúpiť naozaj všetko – zelenina, ovocie, potreby do domácnosti, liečivé bylinky, ale aj drevené sošky a iné suveníry od miestnych umelcov. Svazijsko opúšťame a vydávame sa na dlhú cestu do Dračích hôr. Cestou sa zastavujeme na ľahký obed v banskom mestečku Vryheid, kde ochutnávame tradičné mäsové koláčiky a ‚espresso‘ alebo ‚kapučíno‘ pripravené z juhoafrickej bylinky – rooibosu. Na zapitie domáce zázvorové pivo a pokračujeme v ceste. Oddýchneme si, zajtra nás čaká nabitý program. Po chutných raňajkách sme sa vybrali peši ku stajniam v Rugged Glen. Po afrických desiatich minútach (rozumej viac ako pol hodinu) sme dorazili a už boli pre nás pripravené kone. Vysadli sme do sediel a vybrali sme sa na prechádzku po okolitej krajine. Výhľad z konského chrbta naozaj stojí za to. Ďalší plán bola túra ku Tigrím vodopádom. Vyrazili sme z kempu Mahai, prešli sme okolo kaskád a vyšliapali pomerne strmým chodníčkom ku skale s nádhernými výhľadmi na okolitú krajinu. Nečudo, že je táto časť Dračích hôr zapísaná v prírodnom dedičstve Unesca. Pokračovali sme po vrstevnici, oddýchli si pri vodopáde a prechádzali sme pásmom proteí, kde sa nám otvoril výhľad na Amfiteáter – obrovskú skalnú stenu, po ktorej padá druhý najvyšší vodopád na svete – Tugela falls s výškou 947 metrov. Zbehli sme naspäť ku kempu a vybrali sa na ochutnávku vín z oblasti Dračích hôr. Víno sa tu pestuje len veľmi krátko, ale vyzerá, že sa mu tu celkom darí. Ochutnali sme červené z produkcie vinárstva pod Cathedral Peak – typický juhoafrický Pinotage, Merlot, Premier blend a Unesco (merlot, cabernet savignon a pinotage). V kombinácii s lahodnými syrmi sme si naozaj užívali a najviac nám chutil asi Pinotage. Dnešný deň sme zavŕšili v perfektnej reštaurácii s variáciami typických jedál východu Južnej Afriky. Dnes sme sa presunuli do veľkomesta na východnom pobreží – Durbanu. Prehliadku sme začali pri soche Johna Rossa, prezreli hodiny, ktoré darovali mestu Portugalci na počesť objaviteľa Vasca de Gammu, budovy s nádhernou architektúrou – stredomorský Quadrant House, neorenesančnú budovu radnice a starú vlakovú stanicu v typickom viktoriánskom slohu. Prešli sme okolo hlavnej mešity Juma Masjid a prehliadku mesta sme zakončili na trhovisku Victoria Street Market. Napokon sme sa vybrali do vodného sveta uShaka, kde sme videli vystúpenie s delfínmi, uškatcami a kŕmenie tučniakov. Najzaujímavejšie však bolo akvárium vo vraku starej lode so žralokmi, obrími korytnačkami a inými morskými živočíchmi. Paráda! Deň sme zakončili v špičkovej reštaurácii, ktorej hlavnou ponukou boli čerstvé ryby, krevety, kalamáre a homáre. Nemohlo chýbať výborné biele víno z miestnej produkcie. A opäť skoré vstávanie. Program bol voliteľný, a tak sa niektorí vybrali potápať so žralokmi. Zážitok, keď do vás drgá 3 metrový dravec, sa nedá asi ani popísať. A mantu s rozpätím plutiev 4 metre vraj nevideli ešte ani inštruktori. Zvyšok skupiny sa vydal na celodenný výlet do Lesotha. Z hotela sme vyrazili a prechádzali sme hlavným mestom provincie KwaZulu-Natal – Pietermaritzburg. Práve v tomto mestečku s typicky holandskou architektúrou v roku 1893 vyhodili z vlaku mladého indického právnika Mahatmu Gándhiho za to, že sedel na mieste určeného pre bielych. Práve tu vznikla v jeho hlave myšlienka nenásilného odporu voči utláčaniu ľudí na základe rasových predsudkov. Cesta nám začala pomaly stúpať a na obzore sa začali ukazovať prvé kopce Dračích hôr. V mestečku Underberg sme presadli do džípu a o chvíľu sme sa dostali na nespevnenú cestu, ktorá začala prudko stúpať. Po juhoafrickej hraničnej kontrole sme sa dostali na horský priesmyk Sani Pass, ktorý nás doviedol do Lesotha do výšky 2876 metrov nad morom. Výhľady boli úžasné a počasie nám opäť vyšlo. Po hraničnej kontrole sme prešli ku najvyššie položenej krčme na južnej pologuli, kde sme sa občerstvili jahňacím gulášom a chutným lokálnym pivkom Maluti. Vybrali sme sa ešte kúsok do vnútrozemia a navštívili typickú osadu lesothských pastierov. Žijú v jednoduchých kamenných domčekoch s kruhovou podstavou a strechou zo slamy. Okrem deky, do ktorej sa v mrazivom počasí zabalia a svojich pár oviec nemajú žiaden iný majetok. Človek si tu uvedomí, že nám doma vlastne vôbec nič nechýba. Z Lesotha odchádzame nadšení, pravá Afrika bez výrazného vplyvu bielych, miesto, aké už človek na zemi nájde len veľmi ťažko. Posledný deň vstávame bez budíka a čaká nás príjemná prechádzka po plážovej promenáde – Zlatej míli, balenie a check-out z hotela. S Afrikou sa treba rozlúčiť dôstojne, a tak sme sa vybrali do najlepšieho steak-housu v meste. Cestou sme si ešte obzreli futbalový štadión, ktorý hostil majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2010 a celkom hladní sme dorazili do reštaurácie. Odporučili nám prime rib, ktorý vyzrieval 33 dní. Bol vynikajúci. Niektorí však dali prednosť steaku z kudu, vznešenej antilopy, ktorej mäso sa považuje najchutnejšie. Predsa len, v Európe takéto niečo v ponuke nenájdeme. Spokojní sa lúčime s Durbanom a Južnou Afrikou. Počas týchto niekoľkých dní sme zažili naozaj veľa. Program bol nabitý, nenudili sme sa ani chvíľu. Partia skvelá a o počasí ani nehovorím.

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Lesotho

Viac informácií o krajine:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test