Od odlesňovania ku zelenej krajine

Kostarika sa dnes často uvádza ako príklad krajiny, ktorá dokázala spojiť ochranu prírody s ekonomikou a cestovným ruchom. Nebolo to tak však vždy. Ešte v druhej polovici 20. storočia patrila medzi krajiny s veľmi rýchlym odlesňovaním. Lesy ustupovali poľnohospodárskej pôde, plantážam a predovšetkým pasienkom pre hovädzí dobytok. Mäso sa vo veľkom vyvážalo najmä na severoamerický trh a z lesa sa tak stávala ekonomicky využiteľná pôda.

Postupne však Kostarika začala tento trend obracať. Vznikala sieť národných parkov a ďalších chránených území a dnes je určitým spôsobom chránená viac než štvrtina územia krajiny. Ešte výraznejšou zmenou je návrat samotných lesov – tie dnes opäť pokrývajú viac než polovicu Kostariky.

Jedným zo zaujímavých nástrojov ochrany prírody sa stal systém platieb za environmentálne služby. Je založený na jednoduchej myšlienke: strom nemusí mať ekonomickú hodnotu iba vtedy, keď ho vyrúbeme. Zachovaný les viaže uhlík, chráni zdroje vody, pôdu a biodiverzitu. Štát preto vytvoril systém, prostredníctvom ktorého môžu vlastníci pôdy získavať finančnú kompenzáciu za zachovanie alebo obnovu lesa.

Do tohto modelu veľmi dobre zapadol ekoturizmus. Kostarika pochopila, že dažďové pralesy, sopky, divoké zvieratá a zachovaná krajina môžu byť samy osebe významným ekonomickým produktom. Turisti prichádzajú do národných parkov, za pozorovaním zvierat, raftingom, surfovaním, termálnymi prameňmi, zipline či visutými mostmi a peniaze následne zostávajú v hoteloch, reštauráciách, doprave a u miestnych sprievodcov. Ochrana prírody tak získala aj veľmi konkrétny ekonomický význam.

Kostarika je zaujímavá aj výrobou elektriny. Prevažná väčšina jej elektrickej energie pochádza z obnoviteľných zdrojov. Najväčšiu úlohu zohrávajú vodné elektrárne, ktoré dopĺňa geotermálna energia zo sopečných oblastí, vietor, biomasa a solárna energia.

Treba však rozlišovať medzi výrobou elektriny a celkovou spotrebou energie. To, že Kostarika dokáže vyrábať takmer všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov, neznamená, že funguje bez fosílnych palív. Veľkou výzvou zostáva doprava, pretože autá, autobusy a nákladné vozidlá sú stále vo veľkej miere závislé od benzínu a nafty.

Dôležitou súčasťou kostarického energetického systému je aj jazero Arenal. Jeho pôvodná plocha bola v 70. rokoch výrazne zväčšená vytvorením vodnej nádrže pre veľký hydroenergetický projekt. Voda z oblasti Arenalu odvtedy pomáha vyrábať elektrinu pre krajinu. Projekt však zároveň pripomína, že ani obnoviteľná energia nie je úplne bez následkov – vytvorenie veľkej nádrže zmenilo krajinu a vyžiadalo si presídlenie miestnych komunít.

Práve historický obrat je na Kostarike najzaujímavejší. Krajina najskôr veľkú časť svojich lesov vyrúbala kvôli poľnohospodárstvu a chovu dobytka, no neskôr začala lesy chrániť, obnovovať a zároveň z nich vytvorila jednu zo svojich ekonomických výhod. Dnešná „zelená Kostarika“ teda nevznikla sama od seba, ale je výsledkom niekoľkých desaťročí zmien v ochrane prírody, energetike aj cestovnom ruchu.