Ako je to naozaj s Lukašenskom? Je pravdivá obrovská antilukašenkovská propaganda, ktorou sme roky kŕmení? Je Minsk zaspatým, zastaralým mestom so zhrbenými ľuďmi pod bičom diktátora? Poďme sa tam spoločne pozrieť. Prilietam na medzinárodné letisko Minsk, ktoré sa nachádza 40km od centra mesta kde bývam. Minsk má obrovskú rozlohu 250km2 a vybrať si dobre ubytovanie je teda základom. Potom, čo má odmietli pustiť do krajiny vlakom, som ešte v ten istý deň priletel. Ďakujem týmto BUBO Base campu, ktorý urobil divý a doplatok 78 euro je znesiteľný. Čakal som čosi v sume 300 euro, takže zázraky sa dejú, ďakujem. Na palube exotických aeroliniek Belavia dostávam najprv pred odletom cukríky, tak ako to bolo zvykom za socializmu a potom sendvič a kávu, čo je fajn. Donesú mi dva papieriky, ktoré pred vstupom musím vyplniť a kolónky sú tam rovnaké ako za socializmu. Proste ten, čo ten dotazník tvoril ho nikdy nevyplňoval a tak to aj vyzerá. Nemáte šancu tam tie údaje vopchať. Letisko je znútra moderné, prichádzam na pásové a tvoria sa tu dlhé rady, rozdelené na krajiny v Ruskej federácii a iné. Po 20 minútach prichádzam na rádu. Môj pas skúma pasovačka dôkladne, 3x sa mi pozrie prísne do oči, potom študuje môj pas s akýmsi hodinárskym zväčšovacím sklom po krajoch; či môj pas nie je falšovaný. “Kam idete? Kde budete bývať? Účel vašej cesty?”, to sú legitímne otázky len kebyby neboli kladené v ruštine. Neviem si predstaviť turistov neovládajúcich túto reč. “Ste poistení?” Ukazujem zdravotnú poistku od Allianz. Pasovačka Allianz nepozná a ani keď jej vysvetľujem, že je to jedna z najväčších poisťovní v Európe, nedá sa zlomiť. Odstavia má nabok. Poslúcham, veď pred pár hodinami má z hraníc otočili a teda viem, že Lukašenkovi ľudia nesrandujú. Zdravotné poistenie je jednou z povinnosti pri vstupe do Bieloruska (ešte je to cca 30 euro/deň a letenka späť do 5 dní včítane dňa príletu a odletu) a toto poistenie sa dá dokúpiť priamo na letisku. No na mieste kde sa dá dokúpiť, Allianz poznali. A tak prechádzam. Batožina je už na páse a kontrola nebola žiadna na rozdiel od tej vo vlaku, kde mi Bielorusi prezerali absolútne všetko, všetko som musel vyložiť a otvoriť aj neseser a pastu. Takú previerku som už dlho nezažil. No tu nič. V Bielorusku sa platí novými Bieloruskými rubľami a tak si potrebujem nejaké vymeniť. 1 bieloruský rubeľ je dnes približne 300 ruských rubľov čo je dnes 1/2 eura. Jediná funkčná zmenáreň na celom letisku je o poschodie vyššie a práve jej došli peniaze. Pani zastrie záclonku a hotovo, a ja ostávam štát ako prvý v dlhom rade pred okienkom, kde sa čosi deje, len neviem čo. Potom doručia peniaze, ale pani stále neotvára. Po 30 minútach sa pani opýtam, či mi vymení teda peniaze a ona odvrkne, že nie. Socík nad socík, -ja si takéto ešte niečo pamätám – štátni úradníci v Bielorusku majú správanie ako v socialistickom Československu. No podobne to bola na Ukrajine v štátnych službách. Nakoniec vymením 100 euro za 200 rubľov a vyrážam. Taxík stojí 30 až 35 rubľov a tak idem autobusom, ktorý stojí 3 ruble. Stojím vpredu a kecám s vodičom, čo je prudký sympaťák. Jeho snom je ísť k moru, k Baltskému. Prehováram ho nech neblbne, že to more je studené, no on nemá na to, aby letel a chce tam došoférovať. Bulharsko je strašne ďaleko. Na Kryme už bol. Rozpráva bieloruský, ale ťa reč je veľmi podobná ruštine takže mu rozumiem, je to akýsi ruský dialekt. Do centra ideme po najkrajšej ceste, akou som kedy išiel. Takúto diaľnicu nenájdete nikde v Taliansku ani Francúzsku. Dokonalosť. Okolo husté tmavozelené lesy a lány poli so zlatými klasmi, plnými zŕn. Ako keby prvý dojem z krajiny aranžovali v Hollywoodskych štúdiách. Lepšie to byť nemôže. Tak ako je cesta na letisko v Kyjeve chaotická a rozbitá, tak tu je príchod do hlavného mesta Bieloruska TOP-om. Nikde nič, po ceste vidím max 2 bilboardy, nie viac, čo je značne príjemné, iba príroda a v nej nádherná 6 až 8 prúdovka. Nafta tu dnes stojí polovicu toho čo u nás, no na ceste je minimum áut, tie zápchy z Kyjeva tu nezažijete. Šokuje má aj príchod do mesta. Žiadne otrasné panelákové sídlisko, ale paneláčik a potom parčík, ďalší a opäť trávnatá plocha. Nič také otrasné, aké nájdete na predmestí Kyjeva, Bukurešti či Sofie. Až nechápem, ako je to možné. V absolútnom centre sú potom tie “stalinistické” bytovky, no tie postavili nemeckí zajatci a tak sú to naozaj kvalitné budovy, niektoré nazývajú “generálske byty” a doteraz ide o TOP lokalitu. Vysoké stropy, kvalitné schodisko, svetla kúpeľňa. Veľký rozdiel oproti Chruščovovskej ére “rozumných” panelákov. Áno, samozrejme tu nájdete aj tie “čínske múry” ako u nás v Petržalke, ale je ich minimum a je to omnoho krajšie než v mestách východnej Európy a dokonca krajšie než naša Petržalka. To je pre mňa šok. Bielorusko má byť predsa poslednou dierou Európy. Taký mám dojem z našich médií. Ľudia by sa tu mali búriť, lebo sú držaní v hrozných podmienkach zlým tupým diktátorom. V Minsku strávim 3 dní, aby som mohol povedať, že ho aspoň trošku poznám. Ide mi o to aby som si urobil názor, aby som nepôsobil ako konšpirátor, ktorý tu nikdy nebol. Je to divná doba kedy človek nemôže napísať pravdu...teraz hovorím bohužiaľ o nás na Slovensku. V Minsku by som cenzúru očakával. Prešiel som nielen centrum, ale dal som si “veľký okruh”. A aj centrum som prešiel peši asi 5x. Je zaujímavé ako je 2 miliónové mesto kompaktné. Minsk považujem za najčistejšie mesto sveta! Sorry, Lukašenko mi naozaj nie ja na prvý pohľad sympatický, ale táto čistota mi sympatická je. Nikdy som nič takéhoto nevidel, možno v dnešnom Singapure. Uvažujem, že „diktatúry“ sú všeobecne najčistejšie. Najhoršie na tom sú africké veľkomesta. V Pchjongjangu čistili obrubníky ručne kefami, no Minsk je čistejší. Chodia tu také traktory a čistia obrubníky. No to nemôže stačiť. Neviem ako to robia. Ľudia sú zvyknutí poslúchať, to vidieť. Videl som pubertiakov čakať na červenú na bočnej cestičke širokej 3 metre, kde nič nešlo. Ja som to prebehol, oni čakali. Nikto tu nechodí na červenú. Nikto tu nezahodí papierik na zem a nikto neprospeje múr. Absolútna čistota, väčšia než vo Fínsku, či na Islande. Doslova diktátorská čistota. To sa inak dosiahnuť nedá. “My môžeme obchodovať iba s Ruskom, to nie je dobre. Áno, teraz sme na tom ekonomický lepšie než Ukrajina, ale to je teraz a nie je to ničím podložené, to sú ruské peniaze”, počúvam. “Nás biznis je, že predávame Rusku ropu a plyn”, smejú sa keď sa pýtam, čo je ich najväčší biznis. “Putin sa boji. Boji sa Európy a nechce nás pustiť”, počúvam otvorené reči, ktoré by som v diktatúre nečakal. Na Ukrajine som počul omnoho vyhýbavejšie odpovede a opakovane “Ja sa do politiky nestarám”; Lukašenkov režim, režim tzv. “posledného diktátora Európy”, som vám predstavil na príkladoch a konkrétnych zážitkoch. Mal som otrasné zážitky s bieloruskými úradníkmi. Architektúra je monumentálna, no bez nápadu, bez sex-appealu, totálne komunistická aj v dnešnej dobe (o tom viac v ďalšom príspevku). No výstavba ide systematicky a je neuveriteľné, akú infraštruktúru dokázal Lukašenko vystavať. Bielorusko si zakladá na vzdelaní, kultúre a teraz buduje športoviská. Také hokejové, futbalové, tenisové či pingpongové štadióny alebo atletické dráhy u nás nemáme. Lukašenko udržal to, čo sme my v našej slovenskej demokracii pustili. Výsledky na oboch stranách sa prejavia o 10 až 15 rokov. Navštívil som aj divadelné predstavenie, toľko univerzít nájdete málokde, technická univerzita chce byť špičkou. Bielorusko je krajina, ktorá je absolútnou rovinou a nikdy sa nedala priveľmi brániť, lebo nemala prirodzene hranice, si teraz hľadá svoju novú identitu. Nechcel by som tam žiť, to je Pravda, no myslím si, že Lukašenko TO robí dobre. Teraz je čas pre Bielorusko nájsť mierovú cestu smerom k Európskym trhom. Hrdí, pekní, kultúrni a vzdelaní ľudia by mohli centrálnu Európu, ktorá hlúpne, o desaťročie predbehnúť. Bieloruska by mohlo plniť prostredníka medzi Západom a veľkým Ruskom.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
