Ako najlepšie spoznať Minsk? Aké je to mesto? Ak ste videli Kyjev, v čom je Minsk iný? Nájdete tu tipy, ktoré nepíšu v žiadnom inom bedekri + porovnanie, ktoré taktiež nikde inde nenájdete. Minsk sa nachádza na sútoku dvoch riek, ktorých mená ste nikdy nepočuli: Svislač a Nyamiha. V iných mestách máte popis prehliadky zložitý, tu vám na slušný dojem stačí prejsť sa po jedinej ulici: Triede Nezávislosti. No zasa až také ľahké to mať nebudete. Stalinistická ulica je totižto dlhá 17km ( číslo podľa Bielorusov, čo je o 2km viac než tvrdia západné zdroje). Čoskoro by sa mala dostať pod patronát UNESCO. Nejde však iba o samotnú avenue, ale aj o priľahlé námestia, ktorými je prerušovaná. Táto ulica menila svoje mená a za nemeckej okupácie to bola Hauptstrasse, no starí obyvatelia si pamätajú mená ako Leninova, Stalinova, Sovietska. Teraz je to Praspiekt Niezaliežnasci (v bieloruštine). Keď porovnám architektúru centra Kyjeva a Minska tak Minsk nemá absolútne šancu. Kyjev položený na kopčekoch je čarovný s množstvom nádherných domov a palácov ako v Prahe či Viedni. Minsk bol v II. svetovej vojne úplne zbombardovaný a z Minska 19. storočia ostala iba malá časť Nemiga (Nyamiha) – číta sa to ako Njémiga. Minsk je teda veľkolepý, systematický, ale nudný. Také širokánske ulice, chodníky a námestia nájdete snáď iba v Novom Dillí. 4 pruhy na jednej strane, medzi tým zeleň, 4 pruhy na druhej strane. Potom zeleň, potom chodník, potom 100 metrov široký pruh zelene a potom akási výstavba. Avenue Nezávislosti je 48 metrov široká a ak chcete prejsť zo strany na stranu slúži na to jeden z množstva podchodov, takže automobilová premávka je plynulá. Za 14 rokov po skončení II svetovej vojny, pod taktovkou architekta Parušnikova tu vystavali v takzvanom imperiálnom stalinistickom štýle jednu veľkolepú budovu za druhou. Najkrajšia časť promenády je miesto kde nájdete bývalú budovu KGB, celú v žltom – fotil som v pohode. Vedeli ste, že Felix Deržinský pochádza z aristokratickej rodiny z okolia Minska? Lenin Deržinského ustanovil založením Čeky, proti vnútornému nepriateľovi a bol to teda tento “rytier proletariátu”(talto ho nazval Stalin) kto postavil základy obávanej KGB. V blízkosti a oproti je nádherná budova Pošty. Dlho to bola najvyššia budova mesta s 5 poschodiami. Tu kúpite pohľadnice aj známky, majú ohromné filatelistické kolekcie a personál, ktorý sa vyzná. Vedľa žltej budovy KGB sa nachádza GUM (gasudarstvenyj univermag), čo bol najkrajší obchodný dom v Bielorusku. Plný mramoru, kryštálových lustrov, ťažkého kameňa, luxusu. V deň otvorenia tu boli kilometrové rady a ľudia tu minuli toľko peňazí, že na ďalší deň bol štátny sviatok no predavači celý deň prerátavali včerajšiu tržbu. Mali tu televízory a ľudia sa chodili do obchodu pozerať, čo to vlastne je. Televízor v roku 1951 (rok otvorenia) nemal skoro nikto. Teraz je to ukážka ako možno nádherné priestory nie že nevyužiť, ale doslova zničiť. Medzi ten nádherný kameň sú umiestnené lacné nekvalitné stánky úrovne Miletičky s otrasným tovarom. Je to proste des. Keby túto budovu zobrali pod patronát Galeries Lafayette alebo Harrods, dokázali by z toho urobiť čosi podobné ako v Paríži či Londýne. Vo vnútri či vedľa kúpite však suveníry. Odporúčam sa však pozrieť na druhú stranu smerom k budove pošty, takzvaná Art predajňa, kde predávajú obrazy a sochy. Zastavujú sa tu bieloruské rodinky a chodia pozerať svoj vysnívaný obraz. Je zaujímavé ich pozorovať, ten ich záujem, to ich nadšenie, je to veľmi sympatické. Ceny obrazov začínajú na 300 eurách a bežne sú nad 1000 euro. No aj tu vidieť vysokú umeleckú úroveň národa. Všetci spievajú, hrajú divadlo, píšu a mnohí kvalitne maľujú. Niektoré obrazy mi pripomínajú zasnené diela Marca Chagalla, židovského rodáka z Vitebska severne od Minska. Tohoto maliara má rád aj terajší pápež František a aj ja. Keď pôjdete nabudúce do Nice, zastavte sa v Saint Paul de Vance. Skočíte na obed do reštaurácie La Colombe D’Ore (na stenách nájdete množstvo originálov: Matisse, Picasso, Miro, Braque -už som o tom písal) a v malinkom mestečku navštívte Chagallov hrob. Tu v obchode Art na Avenue Nezávislosti nájdete obrazy od Vasilija Kostjučenka (Василий Костюченко), ktoré sú veľmi poetické a značne mi Chagalla pripomínajú. Výborná je aj Tatiana Grinevič (Татьяна Гриневич), ktorá mi pripomína skôr maľby Paula Klee. Toto je dobrý tip (dokument na vývoz nie je problém, vybavia vám ho, ale treba ho mať) na darček, aj keď v Gume či na pošte zoženiete aj magnetky. Obchody sú otvorené aj v sobotu do 18.00h. Podobný art obchod nájdete aj na ulici Karla Marxa 4. Názvy dnešných minských ulíc sú čarovné, však. Z môjho pohľadu je Bielorusko v dnešnej dobe druhou “najsovietskejšou” republikou sveta hneď po neexistujúcej republike Poddnestersko, ešte pred Ruskom. Na ploščadi pobedy – Námestie víťazstva je stále ten istý pomník ako za sovietskych čias a ešte dnes tu každý deň ľudia nosia čerstvé kvety. Kyjev je oproti Minsku zhýralým západom. V Kyjeve už červené hviezdy nenájdete, kdežto v Minsku áno a v noci sú na námestí Víťazstva dominantné červené neónové nápisy ešte z oných čias. Ja pri Námestí Víťazstva bývam a rád navštevujem buď ľudovú reštauráciu Lido s bieloruskými špecialitami, ale ešte radšej neuveriteľne štýlovú Berjozku (Kафе Берëзка) z roku 1967. Nepíše o nej Trip advisor ani slovo, no je určite omnoho lepšia než ktorákoľvek reštaurácia o ktorej píše (námestie Nezaliežnasci 40). Nebudem vymenovávať všetky námestia, ale jedno musím. Najväčším je námestie Nezávislosti. To je so svojimi 7 hektármi jedným z najväčších námestí na svete. Za socializmu sa volalo Leninove. Dominantou je Červený kostol (kostol svätého Simona a Heleny) s veľmi dojemným príbehom o dvoch deťoch, ktoré zomreli a dcére sa pred smrťou prisnil sen o červenom kostole, ktorý naskicovala. Rodičia následne kostol postavili zo svätých tehál z Czestochowej. V blízkosti tohoto námestia smerom k “Ruskému divadlu” je aj slovenská ambasáda. Mnoho východoeurópskych miest môžeme nazvať mestami parkov. Platí to už o Bukurešti, no Minsk je ďalšou nádhernou ukážkou. Prečo sme si z tohoto my Slováci nezobrali príklad? Bratislavský Sad Janka Kráľa je takou malou záhradkou v porovnaní s Minskými parkami. Nové letisko Minsk 2 je hypermoderné a naddimenzované. Lukašenko zrejme ráta s tým, že Bielorusko sa otvorí svetu (viď moja predikcia z predchádzajúceho príspevku). Práve stavia ďalšiu pristávaciu dráhu. Železničná stanica je jednou z najpríjemnejších v Európe tvrdia Bielorusi, no architektúra je taká východoeurópska, doslova des. V Kyjeva máte nádhernú historickú budovu, tu v Minsku ide o podradnú architektúru. Stanica bola uvedená do prevádzky v roku 2000. Pred stanicou sa nachádzajú dve veľké budovy, ktoré vybudoval Stalin ako “Bránu mesta” v rokoch 1948 až 1953. Na pravej “veži” je znak Bieloruska, na ľavej veľké hodiny, ktoré majú 100 rokov a boli ukoristené na konci II svetovej vojny z Nemecka. Práve oni odbíjajú Nový rok. Tieto budovy sú nádherné. Ak sa pýtam Bielorusov čo a ako, tak mi pripadajú otvorenejší než Ukrajinci, ktorí sa mi dnes zdajú zmätení. Väčšina Ukrajincov mi na moje otázky, aj opakované, odpovedá vyhýbavo, že oni sa o politiku nezaujímajú. V Minsku nespomenú meno Lukašenko, ale zanadávajú si. “Lukašenko nebýva v centre, on býva severozápadne od Minska. Ostatných vyhnal, teraz tam býva sám. Pri jazere. Pekné to tam má.” Popis mi sedí na pozemok Viktora Janukoviča (prečítajte si príspevok „Padol na mňa strom“ na tomto Fóre pri krajine Ukrajina). Toto je vo Východnej Európe u Top politikov zrejme štandard. No v Bielorusku “kradne” iba jediný politik. Lukašenko sa preslávil tvrdým bojom proti korupcii a stavebný rozvoj mesta hovorí o tom, že naozaj peniaze idú do budúcnosti krajiny a nie do daňových rajov. Medzi jednotlivými Minskými budovami sú obrovské pásy zelene. V Podnestersku bola zeleň taká šedá, udupaná. Tu je ako v Škótsku, je to vskutku nádhera. Ikonickou budovou mesta, čosi ako Eifelovka, má byť národná bieloruská knižnica. Jednu fotografiu si zaslúži, aj keď je už trošku od ruky smerom na letisko. Neuveriteľné sú aj športoviská, ktoré sa stavajú systematicky jedno vedľa druhého. My o stavbe štadiónov diskutujeme roky, tu sa robí. O pár rokov o tom budete počuť, Bielorusko môže hostiť akúkoľvek športovú udalosť. Tie kroky čo robia mi nepripadajú ako 5 ročnica, ale ako 50 ročnica. Cítim tam systém. No prehliadka Minska by nebola kompletná bez návštevy Nemigy. Fotografia: zvláštna budova knižnice, o ktorej hovorím v texte vyššie.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
