Rundale - Versailles z Lotyšska

Pobaltské Lotyšsko sa stále u nás považuje za pomerne neznámu krajinu, no svojimi pamiatkami dokáže prilákať davy. Na juhu krajiny, neďaleko mestečka Bauska známemu vďaka svojmu hradu sa ukrýva drahokam, ktorému tu v Pobaltí nepovie nik inak, než „Pobaltské Versailles“. Je ním palác Rundale, ktorému sa žiaden iný palác v krajine nevyrovná.

Malé mestečko Pilsrundale preslávilo celú krajinu a hnedé šípky označujúce pamiatky sa do nich zbiehajú azda zo všetkých smerov. Miesto, akým je Rundale už v Pobaltí nemá páru. Domáci si to veľmi rýchlo uvedomili a tak z neho spravili jednu z najnavštevovanejších atrakcií.

Zámocký park zaberá obrovskú plochu a spomedzi stromov sa vynára prvý pohľad na barokový zámok z 18. storočia, ktorému architekti vdýchli dušu honosného baroka.

Monumentálna prístupová brána už ráno otvorila svoje dvere a tak sa nádvorie vykladané väčšími aj menšími kameňmi pomaličky, ale isto zapĺňa návštevníkmi z mnohých európskych končín. Telo barokového paláca sa so svojimi krídlami obtáča okolo nádvoria akoby ho chcelo uchopiť, uzavrieť a mať len pre seba.

Každého návštevníka si zo strechy premerajú obrovské hodiny a až potom sa ocitne dnu pod strechou. Komu sa zdá, že palác pripomína honosné sídla ruského cára, ten nie je veľmi ďaleko od pravdy, pretože dvorným architektom, ktorý svoje myšlienky zhmotnil v paláci bol slávny taliansky architekt Rastrelli. Má na svedomí nesmrteľné diela v Petrohrade v podobe Zimného paláca, ktorá dnes ukrýva jedno z najslávnejších múzeí sveta v podobe Ermitáže, no pod jeho rukami vznikal aj palác v Cárskom Sele. Rastrelli sem prišiel na žiadosť ruskej cárovnej Anny Ivanovnej, ktorá mala slabosť pre Ernesta Johanna von Bührena. Ten si Rundale zvolil za svoje sídlo a tak sa okázalosťou nesmelo šetriť.

Hoci si knieža nechalo postaviť aj ďalší palác v neďalekej Jelgave, Rundale zostalo neprekonateľnou stavbou. Miestnosti paláca sú tak nádherné, že by si ich bol hádam pamätal aj samotný von Bühren. Dobový nábytok na sebe drží vzácny porcelán, v rohu miestností stoja holandské kachle a miestnosti spája dlhá chodba. Najhonosnejšia miestnosť s názvom Zlatá sála je obrovská, pretože sa tu konali dôležité stretnutia.

Módou v 18. storočí bolo vlastniť čínsky porcelán a tak ani tu nesmie chýbať jeho expozícia. Zaujímavo je riešená jedáleň, pretože pre ňu nevyhradili rozľahlú, ale podlhovastú miestnosť, kam sa pomestil aj dlhokánsky stôl pre niekoľko tuctov ľudí. Biely sál zdobia alegórie ročných období, tancujúci Amorkovia typickí pre veselé rokoko a okná do záhrady. Každá miestnosť dokáže zaujať niečím odlišným a kto sa nabaží dobového inventáru, na toho je pripravená svieža záhrada s fontánou, upravenými kríkmi, farebnými kvetmi a živými plotmi.

Za pekného počasia sa tu príjemne relaxuje s výhľadom na palác, no aj keď dážď bubnuje o zem, tak má palác so záhradou kus svojho čara. Veď koniec koncov prívlastok „Pobaltské Versailles“ by mu neprischol len tak pre nič za nič.