Fórum

16 príspevkov

05

21:31

júl

2019

Noemova archa a jeho hrob

Noemova archa a jeho hrob

Kde je Noemov hrob? Každý z nás pozná bájny biblický príbeh o Noemovej Arche a veľkej potope, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde skončil samotný Noe? Ľudia v Nachičevane áno. Že vám Nachičevan nič nehovorí? Tak sa poponáhľajte, kým tento kúsok zeme o niečo menší než Nitriansky kraj neobjavia davy turistov. Nachičevan je exkláva Azerbajdžanu a je od svojej „domovskej“ krajiny oddelená Arménskom. Domáci tvrdia, že práve tu „odparkovali“ potomkovia Noeho, ktorý svoju slávnu archu „odparkoval“ na bájnej hore Ararat. Dokonca jeden zo symbolov Nachičevanu je tzv. Hadia Hora, ktorá má tvar rozpoleného hadieho jazyka. Že vraj preto, že keď tadiaľ plával Noe, šuchol si dno svojej lode a hora týčiaca sa dnes nad krajinou a vtedy pod vodou sa rozdvojila. „Noe to odparkoval na Ararate, ale jeho potomkovia sa usídlili práve tu. A to sme my, obyvatelia Nachičevanu.“ Snaží sa nás presvedčiť domáci sprievodca pri hrobe so zlatou kupolou, o ktorej s obľubou tvrdia, že je posledným miestom odpočinku práve bájneho praotca. A kde veríte vy, že odpočíva Noe?  

Noemova archa a jeho hrob

Katarína Líšková

25

20:01

sep

2018

Večer v meste vetra

Večer v meste vetra

Čo Vám prvé napadne keď sa povie Baku? Väčšine ľudí ropa a niektorým ani to. Keď počujem Baku ja, tak mi prvý napadne večer. Čo to má byť za asociáciu, pýtate sa. Baku je veľmi príjemné mesto s milými ľuďmi a dobrou atmosférou. Všetky tieto jeho povahové črty sa zosilňujú práve večer. Vtedy je mesto najkrajšie a najpríjemnejšie. Podvečer sa púšťame po Kaspickej promenáde a studený vietor od mora nám pripomína prečo dostalo Baku svoj názov, ktorý v preklade znamená mesto vetra. Od chladných vôd Kaspického mora sa púšťame s davom smerom do srdca nového mesta k fontánovému námestiu. Našinci majú často predsudky o moslimských krajinách, o tom, ako sú tam ľudia uzavretí a ženy zahalené. Tu v Azerbajdžane je to ale totálny kontrast voči tomuto stereotypu, okoloidúci sú veľmi milí a niektorí sa pristavia a spýtajú sa odkiaľ je náš jazyk. Pripomína im známu Ruštinu, ale nie je to ono. Keď počujú Slovensko, nasleduje široký úsmev – Slováci sú priatelia. Ženy tu tiež nechodia zahalené, ako je zvykom v moslimských krajinách. Dovolil by som si povedať, že niektoré chodia práve naopak, oblečené priam vyzývavo. To by ste asi nečakali od krajiny, kde sa k Islamu hlási 95% obyvateľov. Okolo fontánového námestia to krásne žije, je tu práve promo akcia miestneho mobilného operátora a na ulici hlasne hrá hudba a tancujú ľudia. Najprv som si myslel že ich majú zaplatených, ale vysvitlo, že to je skupina okoloidúcich, čo len chceli tancovať. Bonbónikom na záver je krásne vysvietený neoklasicistický bulvár Nizami. Okolo výkladov obchodov a terás reštaurácií sa motajú miestni a pár turistov, a celá ulica doslova pulzuje životom. Cestou na hotel ideme okolo slávnej trojice mrakodrapov známych ako plamenné veže. Ako budú osvetlené dnes? Každý večer sa ich svetelná LED výzdoba mení a vymýšľa sa niečo kreatívne. Dnes sú to vlajúce azerbajdžanské vlajky. Krása a zážitok, aký by ste od Azerbajdžanu vonkoncom nečakali. 

S

Samo Kĺč z BUBO

26

04:48

jún

2017

Bahenné sopky Azerbajdžanu

Bahenné sopky Azerbajdžanu

Ráno opúšťame Baku a vydávame sa na výpravu do neďalekého Gobustanu. Toto mesto južne od hlavného mesta Azerbajdžanu je známe predovšetkým svojimi petroglyfmi – prehistorickými nápismi, ktoré nájdeme len na ôsmich miestach na svete, a bahennými sopkami. Petroglyfy sú samozrejme úžasné a jedinečné, ale nás viac zaujímajú bahenné sopky, svetový unikát. Niežeby sme ich nenašli na iných miestach – na celej planéte ich je okolo tisíc, ale z tých tisíc je vyše 400 v Azerbajdžane, a práve tie na pobreží Kaspického mora sú jediné na svete, ktoré vyvrhujú studené bahno. Počasie nám praje. Je krásny slnečný deň, na oblohe ani obláčik a niekoľko dní nepršalo. To je základ úspechu vysvetľuje môj miestny kolega Emir. Ak by pršalo, tak je improvizovaná vyjazdená cesta rozbahnená a k sopkám na pahorkoch niekoľko kilometrov od asfaltovej cesty by sme sa nedokázali dostať. Prichádzame na križovatku a je čas opustiť náš osvedčený autobus a vydať sa na cestu miestnym terénnym vozidlom – starou dobrou Ladou. Hrboľatá cesta nás vedie popri separačnej stanici na zemný plyn a naftovom jazierku na neďaleký pahorok. Ak by človek nevedel, že práve tu nájde bahenné sopky, tak by ich tu určite nečakal. Pred nami sa otvára pohľad na niekoľko sopúchov. Emir ale káže a ideme ďalej. Je tu skúsený sprievodca a nemieni zastavovať na prvej sopke čo uvidí. Dobre vie, že o 500 metrov ďalej nájdeme väčšie bahenné jazero a zároveň aj najväčší sopúch na celom okolí. Nevie to ale každý návštevník a preto si obe môžeme obzrieť úplne sami. Povrch jazera upokojujúco buble. Na hladine plávajú mastné oká a nad nimi sa vznáša jemný opar. Bahenné sopky sú vlastne zmes hliny s morskou vodou, metánom a troškou ropy, ktorá je tektonickými silami hnaná z útrob zeme na povrch . Presúvame sa k najväčšiemu sopúchu. Má asi štyri metre na výšku a jeho kráter je široký asi meter a pol. Hrubé bahenné bubliny sa formujú každých pár sekúnd a za klokotavého zvuku hneď aj praskajú. Okolo nás nič, len pláň, nad nami slniečko a pred nami jeden z divov prírody, ktorý je nominovaný aj medzi 7 prírodných divov zeme. Na záver si vychutnáme ešte pár menších kráterov na kope, z ktorých pomaly vyteká bahno a pomaly nasadáme späť do lady, aby sme pokračovali ďalej po okolitom vidieku. Aj keď menej známe, ale bahenné sopky Azerbajdžanu sú miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť. 

S

Samo Kĺč z BUBO

03

15:49

júl

2016

Náhorný Karabach dva mesiace po vojne

Náhorný Karabach dva mesiace po vojne

Náhorný Karabach. Zase s našou kaukazskou skupinkou križujeme tento unikátny región vtesnaný medzi znepriatelené krajiny Azerbajdžan a Arménsko. Ak sa povie Karabach, druhým dychom sa dodá vojna, no opýtajte sa našej skupinky na ich zážitky a vojnu vám nebude spomínať takmer nikto. Pred dvomi mesiacmi sa Karabach zviditeľnil v médiách, pretože sa tu rozhorel najhorší konflikt od roku 1994 a prestrelky sužovali severný región niekoľko dlhých dní. Dnes sme tu, znovu a už niekoľký krát ako jediný na Slovensku. Vieme čo sa tu deje a ako sa veci majú, preto sa sem môžeme vybrať bez problémov. Včerajšia atmosféra Stepanakertu na hlavnom námestí kde bývame nás dostala. Toto je ten Karabach? Predstavoval si ho každý úplne inak. Večer sa námestím premlelo toľko ľudí že na celkom Kaukaze by sme nenašli živšieho miesta! Decká sa do desiatej či jedenástej naháňali po vonku, jazdili na autách, korčuliach, bicykloch alebo trávili čas na kolotočoch. Kde toto doma vidíme? Dnes sme začali na miestnom trhovisku. Ochutnali miestnu špecialitu v podobe placky s 16 tradičnými bylinkami a potom sa rozprávali s trhovníkmi a ochutnávali perfektné ovocie, sušené moruše, nakupovali bylinky, karabašské čaje, sušené ovocie a všetko možné. Prešli sme na sever a zastavili sa na bývalom mínovom poli. To je zážitok! Nebol však jediný a navštívili sme najmenšiu ZOO sveta. Tu v Karabachu? Áno, keď viete kde! Ako sa tam dostal lev? V kláštore Gandzasar sme mali unikátnu návštevu pretože práve prebiehala omša. Vôňa kadidla, mnísi v ťažkých rúchach, ťažká atmosféra a starobylý jazyk. Chvíľku to pripomínalo posvätný Jeruzalem svojou unikátnou atmosférou. Pri ikone Karabachu sme si narobili fotky a zvyšok času trávime v Stepanakerte. Zdravíme domov, užívame si Karabach a zajtra sa vraciame do Arménska do Jerevanu.

T

Tomáš K. z BUBO

15

17:03

júl

2015

Príbehy Čiernej záhrady

Príbehy Čiernej záhrady

Cesta kaukazskou rozprávkou nás zaviedla do unikátneho regiónu, ktorého meno naháňa hrôzu. Sme v Náhornom Karabachu a verte, neverte, užívame si jedinečnosť tohto miesta, kde o turizme nemôže byť ani reč. Aj tento rok sme sa sem dostali a naozaj nenájdete nikoho iného, kto má s Karabachom toľko skúseností. Ešte včera sme brázdili arménske cesty a navštevovali nádherné kláštory na brehu Sevanského jazera či dokonca na skalnatom bradle, kde stojí azda najkrajší kláštor menom Tatev. Dostali sme sa k nemu štýlovo a to lanovkou ponad hlbočizné údolia. Nebola to však obyčajná lanovka, pretože tá ktorá premáva v Tateve je najdlhšou lanovkou svojho druhu na svete a je dokonca zapísaná v Guinesovej knihe rekordov. Hľadal by ju niekto tu? Náhorný Karabach sme začali objavovať už večer, kedy hlavné mesto odštiepeneckej republiky neskutočne žilo. Naše námestie s najlepším hotelom v meste, ktorého budova je zároveň parlamentom žilo tak, akoby tu nikdy neprebehla vojna. Desiatky mladých kráčali sem a tam, sedeli na múriku pred Prezidentským palácom alebo si hľadali súkromie medzi bizarnými sochami milionára Hairapetiana, mecenáša Karabachu bez akejkoľvek štipky vkusu. Žiadne iné slovenské či české mesto nemá večer takú atmosféru ako Stepanakert. Spievajúca fontána menila farby, z reštaurácii sa dvíhal dym grilovaných šašlíkov a atmosféra nás doslova pohltila, že sme sa do izieb vracali poriadne neskoro. Tento zaujímavý kút zeme si vo svojich údoliach a pahorkoch nesie veľa smútku a bolesti, no človek ju tu necíti. Vojna medzi Azerbajdžanom a Arménskom zmenila dejiny a miesta naplnila krvou, no život ide ďalej, hoci plný krívd a obvinení. Viac než 30 000 ľudí zahynulo a ďalšie desaťtisíce museli utiecť pred konfliktom, ktorý tu horel niekoľko rokov a až v roku 1994 sa ho podarilo zastaviť. Minulý rok sa v Karabachu oslavovalo 20.výročie mieru, no ten sa miestami poruší a vraví sa, že papier znesie všetko. Jednou z teórii prečo konflikt vypukol bol aj fakt, že Sovieti utŕžili hanbu v Afganistane, kedy si mysleli, že svojou tupou silou dokážu poraziť nepoddajných Paštúnov a mudžahedínov a tak mal Gorbačov rozdúcať konflikt tu v „Čiernej záhrade“ aby sa svet nevenoval odsunu Sovietov domov, ale riešil novú vojnu. Ak je to tak, podarilo sa mu to. Stepanakert je hlavným mestom krajiny, ktorú nikto neuznal a my bývame kúsok od prezidentského paláca, ktorý má prezidenta, no nikam sa na oficiálnu návštevu nedostane. Karabach uznali len iné, podobné republiky ako Abcházsko, Južné Osetsko a Poddnestersko, no tie sami majú problémy s tým, aby ich niekto uznal a tak sa veci nemenia. Ranné trhovisko v Stepanakerte je krásne živým miestom a tak sme na neho zavítali, aby sme sa pozreli na sušené plody, ktoré Karabach preslávili, ale aby sme ochutnali miestnu špecialitu zvanú Zenghelovats naplnenú 14 druhmi karabašských byliniek. Nikdy ste nič podobné predtým nejedli. Niektorí z nás ochutnali aj granátovojablkové víno, ktoré vyrábajú miestni. Až potom sme sa zastavili na ministerstve zahraničných vecí, aby sme si prevzali unikátne karabašské víza a mohli sa vydať na sever ku kláštoru Gandzasar. Cestou sme míňali niekdajšie mínové polia a hoci značka hovorila o tom, že sú vyčistené, nikomu sa nechcelo ísť sa nimi poprechádzať. Kláštor Gandzasar sme si vychutnali aj so sladučkými morušami, ktoré práve dozrievali na jeho nádvorí a dozvedeli sme sa koho relikvie sa medzi kamennými stenami skrývajú. Nazad v Stepanakerte sme nemohli obísť ani symbol Karabachu v podobe Dedka a Babky, ktorí predstavujú Karabašské hory a predkov. Stali sme sa tu súčasťou svadby a tak niektorí Bubáci dokonca ochutnávali šampanské a pripíjali si na nevestu, aby sme sa s párom napokon odfotili. Už len príbehy o zničenej Šuši nad mestom. Tanky, ostreľovanie, zničené mešity a zničené mesto. Dnes už opäť žije, no cítiť v ňom letargiu a skazu. Aj o tom je žiaľ Karabach. Raz ho treba zažiť na vlastné oči.

Anonym

25

20:14

jún

2015

Šeki s príchuťou medu a orieškov

Šeki s príchuťou medu a orieškov

Dnes večer zaspávame s panorámou kaukazských hôr, ktoré svojim náručím zvierajú historické mestečko Šeki ležiace na obchodnej ceste, ktorá sa neskôr napájala na legendárnu Hodvábnu cestu. Ešte ráno sme sa túlali prebúdzajúcim sa bazárom v Baku a pohľadali sme najhodnotnejší kaviár z kaspického jesetera, teda konkrétne z belugy, ktorý sa teší najväčšej popularite a momentálne sa 100 gramov tohto kaviáru pohybuje v bazárovom svete okolo sumy 85 euro. Z roka na rok je drahší a drahší a Azerbajdžanci len s nostalgiou spomínajú na roky dávno minulé, kedy bol extrémne lacný. Na začiatku 20.storočia ho tu dokonca bolo toľko, že britskí vojaci ho fasovali do svojho denného prídelu. Určite im už musel liezť hore krkom. V niekdajšom hlavnom meste panovníkov Širvánu v Šamaxi sme nazreli dnu do obrovskej mešity, ktorá sa považuje za druhú najstaršiu mešitu celého Kaukazu. Uhádli by ste, kde sa nachádza najstaršia? Baku? Tbilisi? Šeki? Vladikavkaz? Nie, nie. Za najstaršou kaukazskou mešitou by sme museli ísť do Dagestanu, presnejšie do mesta Derbent, ktoré pre jeho krásu chráni dokonca aj UNESCO. Našli sme aj staré hrobky a náhrobky ozdobené arabskou kaligrafiou, ktoré sa tokom času ohýbajú smerom k zemi až jedného dňa padnú. Obed sme si vychutnali v príjemnej záhrade, kde sme sa nechali zlákať na rôzne druhy kebabov či grilovaného kuraťa a už nám nič nebránilo pobrať sa do zeleného Šeki. Historický klenot utopený na predhorí Kaukazu je najkrajším azerbajdžanským miestom a cítiť z neho neskutočný pokoj. Prešli sme sa nádherne maľovanými miestnosťami Chánovho paláca, pohľadali na stenách symboly kvetov, vtákov, cyprusov, levov, ale aj bitiek a vojakov. Palác z 18.storočia sa právom považuje za jednu z najkrajších pamiatok celého Azerbajdžanu. Dozvedel sme sa čo to aj o Kaukazskom Albánsku, ktoré je v našich končinách takmer neznámym pojmom a po tom ako sme sa nadýchli príbehu starého karavanserajú sme sa ocitli na veľmi presladenom mieste. Šeki nie je široko ďaleko známe len pre svoju históriu, ale aj ako hlavné mesto chalvy, najznámejšej cukrovinky spod Kaukazu. Vieme, kde leží najlepší obchodík s dlhoročnou tradíciou a extrémne čerstvou chalvou a tak sme sa pustili do ochutnávky sladučkých kúskov. Naozaj nikde naokolo nenájdeme lepšiu chalvu ako tú, ktorú sme si dali my. Chalva zo Šeki je pojem, že ľudia v Baku sa slastne zalizujú pri spomienke na ňu a vždy keď sa vyberú do týchto končín, musia si vziať nejakú domov. Predstavte si obrovskú tácku plnú chalvy, ktorá sa pečie celý deň a miešajú sa v nej chute horského medu, vlašských či lieskovcových orechov, koriandru, kardamónu. S ničím sa nešetrí a tak pri zahryznutí cítiť ako vyteká med a ústa sú plne orieškov z lokálnych stromov. Fantastická chuť. Veď doma ochutnáte, pretože takmer každý si kúsok tohto sladkého pokladu odnáša so sebou. Podvečer sme sa ešte potúlali Šeki a následne sa stretli na kaukazských hodoch, aby sme si užili poslednú azerbajdžanskú večeru a ochutnávali sme nielen miestnu polievku, ale aj rôzne šaláty, grilované jahňacie mäso, nakladané bylinky, uhorky ale aj slivky či hrušky a všetko vytváralo zaujímavú spleť chutí. Kaukaz nie je len o histórii či pamiatkach, ale aj o gastronomických zážitkoch. Zajtra sa začnú odvíjať nové chute a zážitky, pretože máme namierené do Gruzínska!

T

Tomáš z BUBO

24

18:23

jún

2015

Unikátne bahenné sopky a moderné Baku

Unikátne bahenné sopky a moderné Baku

Naša ďalšia cesta nádhernými krajinami južného Kaukazu sa môže začať. Už včera podvečer sme pristáli v hlavnom meste Azerbajdžanu a prvý krát sa nadýchli jeho podmanivej atmosféry. Človek vie o Baku málo, pretože si niekde v podvedomí predstavuje sovietske mesto niekdajšieho sovietskeho Azerbajdžanu, ale tie časy sú tak ďaleko preč, že realita každého jedného dokáže nielen prekvapiť, ale hneď nadchnúť. Na večeru sme sa hneď pustili do chutnej azerbajdžanskej kuchyne, ktorá je prekladaná s tureckou a tak sme ochutnávali miestne šošovicové polievky a geniálny iskender kebab, teda kúsky hovädzieho mäsa v rajčinovej omáčke, biely jogurt, kúsky zeleniny a k tomu chlebové placky. Keďže tu v Azerbajdžane ako aj v iných kútoch moslimského sveta máme ramadán, tak sme na večeru vymenili pivo za skvelý, čierny čaj, ktorý sme pili z tradičných pohárikov pripomínajúcich tulipány. Orient na tanieri, orient v pohárikoch a orient aj za oknami, hoci v modernom Baku sa mieša s európskymi víziami. Užili sme si prechádzky vysvieteným mestom, posedeli si na živej promenáde pri Kaspickom mori a napokon kúpili aj azerbajdžanský koňak, aby sme začali s ochutnávkami. Dnes sme opustili svet moderného Baku, aby sme sa prešli naozaj starou históriou, pretože na nás čakali tajomné petroglyfy v Qobustane, ktoré sa dostali dokonca na zoznam UNESCO. Moderné múzeum nám čo to o týchto rytinách prezradilo, no väčšie dobrodružstvo bolo hľadať ich priamo na skalách roztrúsených v parku. Objavili sme postupne býky, kone, ľudí, tancujúce skupiny, ženské postavy, ale aj divé prasa či slnečné bárky na ktorých Nór Heyerdhal dokazoval to, že práve odtiaľto pochádzajú Vikingovia. Veríte? Neveríte? Príďte sem a uvidíte, že to má čosi do seba. Mohli sme sa odtiaľto už vrátiť nazad do Baku, ale chceme spoznávať intenzívnejšie a vďaka suchu a nepremáčaným cestám sme si mohli dovoliť vymyslieť návštevu unikátnych bahenných sopiek. Cesta k nim je tak neprechodná, že ani autobus to nezvládne a museli sme preskákať do taxíkov, ktoré boli v tomto prípade staré nesmrteľné Lady a šup ku kráterom. Bahenné sopky sú skutočne azerbajdžanským unikátom, pretože cca 70 percent bahenných sopiek sveta sa nachádza tu v krajine pri Kaspiku. Po chvíli natriasania sa v aute pri teplote cez 36 stupňov sme dosiahli rovinku ozdobenú snáď tuctom kráterov. Unikátna vec a fascinujúci pohľad! Ten pocit, vyjsť si hore na okraj krátera a pozorovať ako pár centimetrov od nás buble bahenná sopky a vytvára bubliny je skutočným zážitkom. Viete čo je ešte zážitok? Ponoriť do sopky ruku či prst. Čakali by ste, že je horúca? Nie nie, bahenné sopky chrlia studené bahno! Málokde na svete zažijete niečo podobné. Po chutnom kebabe na brehu Kaspického mora sme sa vrátili do Baku, vychutnali si panorámu moderného a starého mesta, preliezli palác niekdajších panovníkov a viacerí z nás vyliezli aj hore na slávnu Dievčenskú vežu. Celé Baku žije Európskou olympiádou a tak denne stretávame športovcov či iné výpravy. Príklad? Človek si len tak vykračuje Fontánovým námestím a z reproduktorov sa ozýva. „ Na štart sa pripravuje majster sveta z roku 2011“ a o pár sekúnd už chlapík poletuje vzduchom pri skoku o žrdi. Majstri sveta poletujú kade tade a človek to berie, akoby to bolo normálne. Tu v Baku áno. Zajtra nás čaká prechod Azerbajdžanom, tak sa tešíme na nové miesta a zážitky.

T

Tomáš z BUBO

26

15:31

jún

2014

Seki - TOP zazitok

Seki - TOP zazitok

Alaaaaaah.... Znie z minaretu a my sedime v jednom z najlepsich zachovanych karvasarayov na Kavkaze. Je len par miest na svete, kde mozete zazit neuveritelnu atmosferu hodvabnej cesty a pri ciernom caji si rozpravat pribehy karavan, obchodnikov, vojsk, ktore sa pokusali dobit stare mesto Seki a ziskat kontrolu nad Kavkazom. Karvansaray je vlastne hotel pre starych cestovatelov, obchodnikov a putnikov a my tu tiez zostavame. Hotel, ktory svojou dusov by mal ziskat min 5 hviezd!!!! Nasa izba by sa dala nazvat ako dvojkomnata a steny by mohli rozpravat kto tu volakedy byval a co predaval... Dnes ludia hladaju ine zazitky a toto je TOP, ktory inde nenajdete. Azerbajdzanu sme prenikli pod kozu, navstivili jeden z najstarsich cintorinov z rodinnymi hrobkami, ktore pochadzaju este od arabskych dobyvatelov z Damasku!!! Mesity s architekturou, kde sa miesa persky, kavkazky i zoroastriansky styl. Tieto dni su plne neznamej historie.

M

Martin z BUBO

24

15:16

jún

2014

Vsade sama historia

Vsade sama historia

Tak takto som si Baku nepredstavovala. Nemyslela som si, ze to bude plne historie, ale aj modernych budov....Ved je to takmer zapadne europske mesto... Stale tu mate pocit jedinecnosti, lebo svet zije v predstavach ze tu nic nie je. Presiel som takmer celu hodvabnu cestu, ale tak krasne karavansaje som este nevidel. Krasne zachovane mesity a mestske hradby z 11. storocia v plnej parade. Uzke kamenne ulicky vas prenesu do cias dervisov, imanov a vladcu Ibrahima. Aj preto sa historicke centrum Baku dostalo do zoznamu UNESCO a opravnene. Dat si caj pod granatovym jablkom a pocuvat stare piesne. Nik nelutuje kratky 3,5 hodinovy let ku kaspickemu moru. V blizkosti Baku mate este jeden svetovy unikat z doby kamennej. A opat bez turistov. 40 tisic kamennych zobrazeni lovcov, rybarov, bykov, koz, gepardov...gepard co tu robil? Aj lev? Ako hovori nas sprievodca pred 22 tisic rokmi, ked vznikli skalne zobrazenia tu bola klima africkej savany. Tu je lod o ktorej si myslel Heyrdal, ze je vikingska... Dalsi svetovy unikat, ktory radim do TOP zazitkov o dobe kamennej. Mozete citat v knizkach, ale ked vidite hned chapate. A aby toho nebolo malo maju tu skalu, kde vojska rimskeho cisara Germanica zanechali odkaz o svojom prichode. Este stale si myslite, ze Azerbajdzan je nudna krajina? Zajtra po starej hodvabnej ceste do Seki. Cesta korenia, kadidla a hodvabu pokracuje

M

Martin z BUBO

23

11:59

jún

2014

Azerbajdzan

Azerbajdzan

Baku - veterne mesto, kde sa miesaju zoroastrianske, krestanske a moslimske tradicie na brehu kaspickeho mora. Co vieme o Baku a o Azerbajdzane? Dnes nie su popularne byvale sovietske republiky, ale Baku vas presvedci o opaku. Ked sem prichadzate nejeden navstevnik si predstavi mesto, kde sovietski planovaci vyliali kopec betonu a postavili budovy, ktore su si podobne. Baku vas prekvapi a nutne vam po hodine pride poznamka, ze toto mesto je modernejsie ako Bratislava. Siroke bulvare postavene po ziskani nezavislosti, vysvietena promenada na brehu kaspickeho mora, ale aj moderne vyskove budovy, ktore v architektonickom svete patria medzi unikaty a uz sa dostali do encyklopedii. Historicke centrum s hradbami z 11 storocia a ked pozerate na panoramu mesta, v dialke uz vidite slavne ropne polia. Vedeli ste ze Alfred Nobel tu zakladal prve ropne spolocnosti? Ze Baku produkovalo az polovicu svetovej ropy? Pocas druhej svetovej vojny sa sem chcel dostat Hitler a na vianoce mu v orlom hniezde priniesli tortu s mapou a on si odkrojil prave Baku. Petrodolare stale prudia a preto prezident Alijev si mohol dovolit umietnit na finalistovi ligy majstrov za 10 mil dolarov nazov Azerbajdzan. Dokonala reklama. Baku vas prekvapi a presvedci o tom ze nie vsetko co je na vychod je zaostale. Inak jeden z najslavnejsich spionov Sorge sa narodil v Baku. Ale o tom neskor. Zajazd Azerbajdzan, Gruzinsko a Armensko prave zacina. Od Kaspickeho mora cez Kaukaz, k vinicia, ku konaku, ale aj prve krestanske kostoliku na tomto svete. Zajazd plny historie, tradicii, skveleho jedla a vina s kavkazkou pohostinostou

M

Martin z BUBO

05

18:13

okt

2013

Qobustan, Baku, Azerbajdžan

Qobustan, Baku, Azerbajdžan

Dnešné ráno sme objavovali svet miestneho bazáru Teze, ktorý patrí k najväčším v celom Baku. Preplietli sme sa pomedzi obchodníkov, pozhovárali sa s nimi, nakúpili domov pár drobností od granátových jabĺk cez oriešky až po koreniny. Nahliadli sme aj na čierny trh s kaviárom a niektorí z nás si spravili aj malú ochutnávku. Z vyhliadky nad hlavným mestom sme si pozreli ako vyzerá Baku z výšky. Záliv Kaspického mora sa pomaličky zarezáva do krajiny a prilieha k nemu staré mesto ukryté za hradbami, ktoré dnes dokonale pohltilo mesto moderné. Ukázali sme si miesto, kde sa minulý rok konala Eurovízia, hľadeli na rozostavané ruské kolo, miestny prístav, strechy starých domov aj sklobetónové monštrá siahajúce k nebesiam. Nielen kvôli rope prirovnávajú Baku k Dubaji. Ak prídeme o rok, Baku sa zmení. O niekoľko rokov sa zmení na nepoznanie. Namierili sme si to na juh do oblasti zvanej Qobustan. Nesmierne historicky cenné miesto je plné starobylých petroglyfov starých niekoľko tisícročí. Ľuďom sa ešte ani nesnívalo o pyramídach, keď tu do skál obyvatelia qobustánskych jaskýň vyrývali do skál obrázky býkov, zvierat, mužov, žien, lovcov či lodí. Prešli sme sa pomedzi skaly a hľadali tie najkrajšie obrázky. Dokonca sme videli aj tie, ktoré natoľko uchvátili dobrodruha Heyerdhala, že sa do Azerbajdžanu niekoľko krát vrátil. V najposvätnejšej mešite celej krajiny sme navštívili hrobku Ukeyma Chanum, dcéru 7.šiítskeho imáma Músa al-Kázima, ktorá sem musela utiecť pred prenasledovaním. Po skvelom obede sme sa ocitli za hradbami starého mesta. Dievčenská veža s legendou, staré uličky s drevenými balkónmi vyčnievajúcimi do ulice, túlajúce sa mačky a nad mestom sa na pahorku dvíhajú tri moderné veže symbolizujúce oheň. Tu v Baku kráča prítomnosť s budúcnosťou a medzi ne sa mieša nádych zabudnutého Orientu. Všetko tu koexistuje v nádhernej symbióze a nám sa tu skutočne páči. Prešli sme sa ešte palácom Širvanšách, odfotili si nevestu pri známej filharmónii a vydali sa na nákupy, aby sme Vás doma mali čím potešiť. Azerbajdžan je skrátka skvelý!

T

Tomáš z BUBO

04

18:47

okt

2013

Baku, Azerbajdžan

Baku, Azerbajdžan

Prešlo len pár dní od momentu, kedy sme sa naposledy ozvali, no zažili sme toho toľko, že to snáď ani nie je možné. Južný Kaukaz je bohatý na zážitky. Posledné dva gruzínske dni sme strávili v nádhernom vinárskom kraji Kacheti na východe krajiny a užívali si návštevy malých aj veľkých viníc s neodmysliteľnými ochutnávkami miestneho vína. Dokonale sme spoznali chuť gruzínskych vín a okrem nich sme sa oboznámili aj s tradičnou čačou, vínovou pálenkou, ktorú kedysi robila každá jedna domácnosť. Všade naokolo sa pestuje vinič a cestou sme stretávali nákladné autá z ktorých takmer vypadávali strapce hrozna. Vedeli ste, že gruzínske vína patria medzi najzdravšie na svete? My to už vieme a vieme aj ako sa pripravujú a kde dozrievajú. Samozrejme sme sa netúlali len po vinohradoch, ale návštevu Kacheti sme si spríjemňovali návštevami kláštorov Gremi či Alaverdi, ktorého obrovská kupola a monumentalita interiéru vyráža dych. V mimoriadne príjemnom mestečku Signagi sme si vychutnali najlepší hotel v meste, rozlúčili sa s tradičnou gruzínskou kuchyňou a pred nami sa otváral nový svet. Včera ráno sme Gruzínsko so svojimi príbehmi, kláštormi a legendami nechali za sebou a ocitli sme sa v „Krajine ohňa“. Tak sa pre svoje historické dedičstvo spojené so zoroastriánskym náboženstvom zvykol prezývať Azerbajdžan a jeho prezývka mu prischla dodnes. Azerbajdžan! Ako nádherne exoticky znie jeho meno a pritom o ňom vieme tak málo. Leží tu niekde pod Kaukazom, na brehu Kaspického mora, no pre našich Bubákov už nebude Azerbajdžan len pojem na mape, no budú si pod ním vedieť predstaviť mestá, tváre, farebné trhy či krásne pamiatky, ktoré tu máme len pre seba. Po dobrodružnom prechode gruzínsko-azerbajdžanskej hranice sme sa ocitli na prvom azerbajdžanskom obede v záhrade plnej stromov na ktorých pomaly, ale isto dozrievali hurmikaki. Ocitli sme sa v raji? Podvečer na nás už čakalo historické mestečko Šeki učupené pod prenikavo zelenými horami. Prešli sme sa nádherne zdobenými miestnosťami Chánovho paláca, hľadeli do očí perzským jazdcom vtlačeným do stien v podobe starých fresiek, zašli do rodinnej dielne, aby sme sa presvedčili, že výzdoba zvaná šebeka sa skutočne skladá kúsok po kúsku ako staroveká mozaika a napokon sa prešli múzeom. Šeki je známe pre svoju chalvu, tak sme ju ochutnali a noc strávili v tradičnom, starobylom karavanserají z 18.storočia, kde sa na odnoži Hodvábnej cesty zastavovali so svojim tovarom aj obchodníci s hlavou plnou diaľok. Ráno sme sa pozreli na miestny bazár a prechádzali sa pomedzi vystavené sušené ovocie, koreniny, ovocie, zeleninu, ryby, mäso visiace na hákoch. Tak nádherné trhovisko, tak autentické ako vystrihnuté zo starých kníh objaviteľov. Nikde žiaden turista, len pozdravy a úsmevy domácich, ktorí si nás premeriavali ako atrakciu. V historickom meste Šamachi sme nazreli do druhej najstaršej mešity celého Kaukazu a vyliezli na kopec, kde sme hľadali staré hrobky posledného miestneho chána s rodinou. Až potom sme sa mohli presunúť do Baku, kde strávime najbližšie dve noci. Náš krásny hotel leží len 5 minút chôdze od výstavného bulváru Nizami, takže sa už tešíme čo si pre nás Baku pripraví.

T

Tomáš z BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva