Fórum

6 príspevkov

01

09:25

máj

2018

Stred sveta

Stred sveta

Stred sveta Blog bez cukru  Vymieňame peniaze. Je to dobrá mena a spraví z vás hneď milionára. Volá sa Dobra. Za 100 euro dostávam 2.45 milióna Dobra. Je tu lacno, Cerveja national stojí 0.7 eura. Pivové fľašky vyzerajú presne ako tie naše za socializmu, nie sú označené, veď načo – ide predsa o národné pivko. Vyrábajú ho v Neves na severozápade, kde sme boli včera na obed. Obedík na ulici stojí okolo 1 eura. Na paličke tu dostanete ugrilované kalamáre, chobotničky, krevetky a všade majú aj čosi, čo vyslovujú ako buziu či bounziu. Nejaké divné hríby zdá sa nám, keď nám vysvetľujú, že to nepláva vo vode, ale je to v zemi. No má to svalovinu a až večer, keď si to dávame druhý raz, nám dôjde, že sú to slimáky. Normálne, tie obrovské slimáčiská nasekané na plátky…. Ku všetkému si dávam “džindungu”, čo je úžasná, pikantná pasta.Saotomese sa všetci poznajú a sú jedna rodina. Skratku STP (São Tomé and Príncipe) prekladajú Somos Todos Primos (Sme všetci bratranci). Štát s 200 000 obyvateľmi obsadzuje v Afrike pravidelne poslednú priečku v nominálnom HDP. “Je nás málo a to vůbec není dobrý” vysvetľuje nám Urbino Amadeu do Nascimento, ktorý študoval právo v Prahe. “To bylo moje nejlepší období” hovorí seriózny chlap v obleku veľmi smiešnou študentskou češtinou “to jsem chlastal a hulil”. Teraz už večer neje a nepije a nefajčí. Je “státní návladní” teda Procuradoria da República. Bývame v absolútnom centre hlavného mesta hneď vedľa angolskej ambasády a ružového prezidentského paláca a Amedeu sa pre nás večer zastaví. Nasadáme na korbu jeho terénneho pick up-u a on uháňa do vnútrozemia do Trinidadu tancovať kizombu. Hrajú “A Menina Fala d’Amore” od Camilo Domingos a dievčatá sa ešte viac pritúlia ku svojim chlapcom, a ešte viac točia bokmi. Krok sem, krok tam, a potom čosi ako pomaličký pohyb bokmi do boku. Čím sa kizomba tancuje pomalšie, tým je to ťažšie. Ľudia sú kultivovanejší, vidíte to hneď keď sa na vás pozrú. Čierne kučeravé vlasy, čierne hlboké oči, inteligencia a úprimnosť. Prekvapiť v dnešnej dobe je ťažké. To dokážu iba tí, čo robia veci s vášňou.V dedinke São João dos Angolares pozorujeme ako sa počas procesie nesie angolský katolícky kríž. Medián (priemerný vek) ostrova je 18.5 roka, no na fieste tancujú všetci aj starší a aj staručká babička s deduškom vo vrúcnom objatí. Hrá živá hudba a všetci spievajú spoločne “Eu amo a vida”. A ráno ich tu vidíme zavesených do seba opäť. Nešli ani spať. João Carlos Ferreira Dias da Silva vlastní plantáž na juhovýchode ostrova Sao Tomé. A je to génius. João má 64 rokov a je preslávený kuchár. V portugalskej televízii mal 5 vlastných relácii o varení. Varil pre ambasády, pre OSN, varí s kuchármi s troma michelinskými hviezdičkami v Ríme či Lisabone. Má smolu, že žije na tak vzdialenom ostrove, kam žiadny agent Michelinky tak skoro nepríde. Filozofia Joãovho varenia je prekvapiť. “Kuchár kreuje, nebojí sa riskovať a nebojí sa šancí. Prekvapiť v dnešnej dobe je ťažké. To dokážu iba tí, čo robia veci s vášňou” vysvetľuje. To je presne to, čo si myslím aj ja. Večerné degustačné menu, ktoré nám pripravil, pozostáva z 15 chodov. Na opis exotickej večere by som potreboval knihu, no spomeniem aspoň úvod. Začneme ochutnávkou surových kakaových bôbov. Potom si dáme do úst čokoládu –najlepšiu na svete. Talian Claudio Corallo vlastní kakaovú plantáž a aj fabriku a týmto je jediný na svete – snaží sa o dokonalosť. No zároveň si s čokoládou pod Joãovým vedením do úst vložíme čerstvé červené korenie a trošíčku ďumbiera a potom zakusneme – božské! Čerstvosť a maximálna kvalita prebíjajú aj čokoládovne v Bruggách. Musím však povedať, že väčšine ľudí čokoláda od Claudio Corallo nechutí, nie je tam cukor. A to je v živote často. Unikátne veci chutia málokomu. A blogy, čo píšem, sú taktiež “bez cukru.”Stred sveta - to znie ako riadna blbosť. No práve sme tam boli. Cestovateľ nielen loví zážitky, ale navštevuje aj unikátne body. Severný polárny kruh, severný pól, najvyšší, najnižší bod, rovník. Ja si napríklad vždy, keď nad rovníkom letím, pripijem na šťastné cesty všetkých Bubákov. To robím vcelku často, ročne v priemere 10 razy. No stáť na rovníku sa ani mne až tak často nepodarí. Prvý raz to bolo na Sumatre pred 25 rokmi, potom v Ekvádore – tú fotografiu nájdete skoro v každom BUBO katalógu. Potom tu stávame, keď chodíme z Rwandy do Kampaly. Tu majú na rovníku dve vedrá s vodou a ukazujú, ako sa na severnej pologuli točí voda jedným a na južnej druhým smerom – samozrejme je to podvod. Rovník prechádza Brazíliou, Kolumbiou, oboma Kongami, Keňou, Kiribati, Maldivami a Somálskom. Rovník som prešiel napríklad aj v exotickom Gabone a to vlakom. Jediný vlak, ktorý rovník pretína (z Owendo do Franceville) sa volá Ekvator. Na týchto miestach máte vystavané rovníkové pamätníky a turisti ich milujú. Jedna noha na severnej a jedna na južnej pologuli. Robia tu stojky, premety, vylezú hore na pamätník, proste akokoľvek zvečnia tú chvíľu. Niektorí sa tu bozkávajú. No ja mám teraz iba chlapskú partiu a tak sme tú poslednú oslavu miesta vynechali. Tých miest – pamätníkov je na svete dosť. No iba jeden je ten najlepší. A pri tom sme práve boli! Je to ostrovček, kde sa rovník a nultý poludník pretínajú. Teda musím povedať, že to úplne nesedí, ale z celého sveta sme tomu najbližšie. Keď si otvoríte atlas sveta a na ňom sa pokúsite nájsť stred, tak ho nájdete v mori – no prvá najbližšia pevnina je TOTO. Jedno unikátne miesto!!! Tento pamätník leží strašne ďaleko od všetkého. Je na ostrovčeku, ktorý má iba 5 kilometrov štvorcových, a inak šíre vody Guinejského zálivu. Chlapi sa živia rybárčením, alebo zbierajú kokosové orechy a potom ich vo vreciach nakladajú na lodičku a prepravujú do mesta. Tam sa bude vyrábať kopra. Príboj, lážička bez akýchkoľvek ľudí, palmy. Ste presne na rovníku, ste v raji. Na jednom z najzelenších ostrovov sveta, kde je celoročne 90% vlhkosť a strašlivé teplo. Je práve obed a my sa fotíme a pod nami niet tieňa. Je tu veľmi pekná mozaika celej planéty, väčšina bývalých portugalských kolónii je zafarbená na zeleno. Brazília je najväčšou portugalskou kolóniou a teraz sa nachádzame v tej najmenšej. Ide o druhý najmenší štát Afriky. Aj tu som myslel na vás a na unikátnom mieste prial šťastné cesty všetkým cestovateľom! Neveríte na takéto priania? Bacha na to, v Afrike rituály fungujú. A na ťažkých expedíciách sú chvíle, kedy vám nič iné než vaša viera neostáva. 

Ľuboš Fellner, BUBO

26

11:30

máj

2017

Špičkové golfové ihrisko, kde nehral ešte žiaden váš známy

Špičkové golfové ihrisko, kde nehral ešte žiaden váš známy

Špičkové golfové ihrisko, kde nehral ešte žiaden váš známy Súčasťou hotela v Malabo je 18 jamkové golfové ihrisko. Nie hocijaké, ale špičkové; položené na brehoch Guinejského zálivu. Keď hráte, vidíte najvyššiu horu západnej Afriky, Mount Cameron vysoký cez 4 km (z jamky 4,9, 12,18). Clubhouse má veľkosť malého hotela a na fotografii by ste povedali, že je to navrhoval moderný francúzsky či španielsky architekt. Som tu úplne sám. Iba Aldo Santiago, ktorý je caddymaster je k mojím službám. Požičiavam si palice a idem hrať. Som jeden z najhorších hráčov planéty, ale golf hrávam s nadšením. Moje preferované ihriská? Ostrovy Barbados a Samoa a ihriská pri mestách ako Ushuaia, Dawson city či Pchjongjang. A teraz pridávam ďalšiu riadnu golfisticko- cestovateľskú bombu. Golfisti haloóó!!! Čo takto spojiť golf nabudúce s čímsi absolútne unikátnym? V Turecku, Španielsku, Portugalsku ste hrali. Zrejme aj v USA, na Fiji, v Austrálii či na Novom Zélande. Aj ja. Ale to je normálne. No v Rovníkovej Guinei ešte nehral žiaden Slovák ani Čech. Pritom hotel aj ihrisko sú svetovou špičkou. Najprv som si pozrel tréningové ihrisko, odpalisko. Košíky s loptičkami sú k dispozícii, nemajú tu automaty na vydávanie, je to zadarmo. Ihrisko naprojektovali belgicko- švajčiarski architekti, no hlavným architektom bol Francúz, Thierry Sprecher. Základom je neustála starostlivosť a keďže ihrisko patrí samotnému prezidentovi, tak peniaze na to sú. Títo architekti využili výhodu trópov a fairwaye tu na severe ostrova Bioko vysekali doslova z džungle. Vy hráte ako keby v raji, v nádhernej tropickej záhrade plnej exotických kvetov so silnou vôňou. Sem tam trčí k oblohe rovný 40m vysoký stromisko ceiba (čítaj seiba), ktorý je aj v štátnom znaku. Ihrisko je dlhé vyše 6 kilometrov, piata jamka má napríklad 532 metrov. ´Signature hole´ je 17tka, ktorá sa hrá dovrchu, napravo je piesok. Niekde je ihrisko úzke, lebo vedľa máte banánové plantáže či velikánske mangovníky, prales, a z druhej strany more. Po golfe si môžete oddýchnuť na privátnej pláži. Toľko mušlí som už dlho na pláži nevidel, myslím si, že ich tu rozosievajú. Aj piesok sem na ostrov vraj nosia z pevniny. A čo je úžasné, na ihrisku som úplne sám. Celkovo okrem nás je v celom luxusnom hoteli už iba jedna rodina politika zo Sao Tomé – všetci leteli s nami v ATR-42 a majú diplomatické pasy. Pilot vždy pozdravil najprv politika, až potom nás ostatných. Inak je celý hotel s 200 suitami iba pre nás. Myslel som, že na večer, keď už nebude tak otrasne dusno, sa to tu zaplní, no golfové ihrisko je aj teraz úplne prázdne. Ihrisko má pritom dokonca aj umelé osvetlenie. Slnko pomaličky zapadá, vtáky začínajú omnoho viac lietať. Na druhej jamke sadlo hejno ibisov, nádherných bielych vtákov. Toto je golf spojený so safari. Po greene behajú pásovce, dikobrazy, či jeden zo 17 druhov primátov, ktoré na ostrove žijú. To je úplne bežné. Samozrejme sa to hrá trošku inak než inde. Pri vlhkosti nad 90% ste spotený prakticky stále a pri tom množstve hadov čo tu je, musíte dávať pozor, kam šliapete. To isté platí, keď vyťahujete loptičku z jamky. Nie je v nej stočená mamba zelená? A po golfe môžete odísť relaxovať na jeden z najkrajších ostrovčekov sväta, na Svätý Tomáš, položený priamo na rovníku. Takýto tip na golfovú dovolenku vám ešte nedal nikto, však. Áno, je to ukrutne drahé, no celá moja skupina sem letela pohodlne biznis class-om, takže pohodlie sa dodržať dá. Keď budete mať vo svojom živote výnimočnú príležitosť, alebo vám vyjde veľký obchod, kontaktujte ma! 

Ľuboš Fellner, BUBO

25

07:05

máj

2017

Odlet ďalej

Odlet ďalej

Odlet ďalej Sme na letisku. Všetko sa zapisuje ručne, počítač nemajú. Je 8.00 ráno a potíme sa ako voly. Prídeme k odletovej bráne, je tu malý bar a duty free obchod, no všetko je zatvorené. No zrazu prídu predavači a otvoria to. Ohromne predražené ceny. Kupujeme miestnu kávu, čokoládu od Claudia Corallo so 100% Puro Cacau. No základom je, že tento Talian sa snaží o najlepšiu čokoládu na svete. V Európe ju dostanete v tých najdrahších lahôdkach a aj tu je taký balíček 6x 4 cm za 8 euro. Nikomu nechutí, nie je tam cukor. A to je v živote často. Unikátne veci chutia málo komu. A táto cesta, čo práve robíme, unikátna je. No chutí! Ja totižto sem tam trošku cukru pridám…. Bývame v najlepších hoteloch (nielen mesta, ale celého štátu), jeme veľmi kvalitne, proste, ak sa dá, máme najlepší možný servis všade. Okrem toho, že tento cukor do čokolády každému chutí, je to dôležité aj pre zachovanie kondície a zdravia. No, samozrejme, základom každej mojej cesty sú kvalitné suroviny a zážitky, ktoré v tomto luxuse nenájdete a musíte ich hľadať inde. Základom pri získaní zážitkov sú skúsenosti, energia a odvaha. 2 až 3 týždňová cesta v trópoch vás dokáže riadne rozbiť a nájsť energiu je často ťažké. Hlavne na prvých objavných cestách je to veľmi dôležité, lebo vtedy sa tvoria kontakty, putá, priateľstvá. Keď sa veci zabehajú, už to ide. No aj potom je obrovský rozdiel medzi turistom a cestovateľom. Turisti kĺžu po povrchu, nemajú na to, vojsť hlbšie. Cestovateľ neustále riskuje a hľadá, využíva šance, ktoré turisti nevidia a prejdú pomimo. Sem sme meškali z Libreville 4 hodiny, no teraz cestou do Malabo, zdá sa, odlietame načas. Letíme exotickou spoločnosťou Ceiba arlines, ktorou sa skutočne neodporúča lietať, lebo nespĺňa žiadne atribúty bezpečnosti. No keď chcete letieť, tak toto je jediná možnosť. Spoločnosť často mešká a veľmi často let vypadne. Keď si uvedomíte, že sa lieta raz, dva razy do týždňa, tak pochopíte, aká ťažká je táto cesta logisticky. Tu je výhoda, že je nás 11 a tak sa proste letí – naša skupina je pre spoločnosť tak veľká, že sa letí. Chystáme sa z krajiny, ktorá má najnižšie nominálne HDP z celej Afriky, do krajiny, ktorá rok za rokom obsadzuje prvú priečku v HDP na obyvateľa. No musím ešte raz povedať, že Svätý Tomáš a Princov ostrov je jedným nádherným štátom, veľmi bezpečným, ktorý sa veľmi oplatí navštíviť. Keď letíte priamo, nemusíte letieť Ceibou. Po hodine na letisku opäť všetko zatvoria. Takže teraz, keď vám toto píšem, čakáme pred bránou a všetko je tu zatvorené. Náš let je jediným zahraničným letom dňa. A to letíme poloprázdnym ATR 42. 

Ľuboš Fellner, BUBO

23

22:45

máj

2017

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate Vymieňame peniaze. Je to dobrá mena a spraví z vás hneď milionára. Volá sa Dobra. Za 100 euro dostávam 2.45 milióna. Je tu lacno, Cerveja national stojí 0.7 eura. Pivové fľašky vyzerajú presne ako tie naše za socializmu, nie sú označené, veď načo – ide predsa o národné pivko. Vyrábajú ho v Neves na severozápade, kde sme boli včera na obed. Obedík na ulici stojí podobne, okolo 1 eura. Na paličke tu dostanete ugrilované kalamáre, chobotničky, krevetky a všade majú aj čosi, čo vyslovujú ako Buziu či Bounziu. Nejaké divné hríby zdá sa nám, keď nám vysvetľujú, že to nepláva vo vode, ale je to v zemi. No má to svalovinu a až večer, keď si to dávame druhý raz, nám dôjde, že sú to slimáky. Normálne, tie obrovské slimáčiská nasekané na plátky…. Ku všetkému si dávam “džindungu”, čo je úžasná, pikantná pasta. Portugalci vymysleli Piri Piri a o to viac sa to dostalo všade do sveta, ale “žindungu” je skôr z Angoly, nie moc pikantné, ale aj kyslé, presne také, aké to má byť. Na večeru v Papa Figo som si dal chobotnicu a priniesli mi dve polkilové, čisté mäsko. K tomu opražené banány a ryžu a, samozrejme, džindongo. Páči sa mi, že to vždy vyslovia inak a aj tak všetci chápu, o čo ide. Reč sa na tak malilinkom ostrove líši kraj ku kraju, dedinka ku dedinke. Nikto nevie po anglicky, portugalčina je predsa svetovým jazykom. Stretávam riaditeľa IMF pre oblasť Centrálnej Afriky, a to je Brazílčan. Ten Sao Tomé miluje. “Ľudia sú tu neuveriteľne milí, nie ako v Gabone” hovorí. V Libreville totižto žije, odtiaľto rozhoduje o investíciách., Saotomese sú naozaj super, všetci sa poznajú a sú jedna rodina. Skratku STP (São Tomé and Príncipe) prekladajú Somos Todos Primos (Sme všetci bratranci). “Je nás málo a to vůbec není dobrý” vysvetľuje nám Amadeu. Prihovoril sa Milanovi a Rudovi pri pevnosti na absolútnom juhu zátoky Ana Chaves. Urbino Amadeu do Nascimento študoval právo v Prahe. “To bylo moje nejlepší období” hovorí seriózny chlap veľmi smiešnou študentskou češtinou “to jsem chlastal a hulil”. Teraz už večer neje a nepije a nefajčí. Je “státní návladní” teda Procuradoria da República. Bývame v absolútnom centre mesta hneď vedľa angolskej ambasády a ružového prezidentského paláca a Amedeu sa pre nás večer zastaví. Nasadáme na korbu jeho terénneho pick up-u a on uháňa do vnútrozemia do Trinidadu. Tam zastane na kraji asfaltovej cesty a odtiaľ už ideme medzi banánovníkmi po hline. “Ide nás predať na orgány?” Je tma, ale nad hlavou pekné hviezdy, tu prší mnohonásobne menej než na juhu ostrova. No zrazu vidieť skupinku ľudí stojacich pri plote z vlnitého plechu. Keď vidia Amadeu, otvoria jeden plech a my vkĺzneme na dvor. Tu je reštaurácia a diskotéka. “Tady mne nikto nezná. Toto je naše zábava” Tancuje sa kizomba. Všade v Afrike na diskotékach sa tancuje ako u nás, dievčatá aj chlapci sú od seba, a tancujú. Tu všetci tancujú “slaďáky”. Hudba ide tak ako inde v Afrike a u nás “duc duc duc”.. aj keď je väčšinou portugalská, ale páriky sú na seba nalepené. Zdá sa že “lepiť sa” je všetko, čo musíte vedieť. No “kizomba” je omnoho zložitejšia. Hrajú “A Menina Fala d’Amore” od Camilo Domingos a dievčatá sa ešte viac pritúlia ku svojim chlapcom, a ešte viac točia bokmi. Krok sem, krok tam, a potom čosi ako pomaličký pohyb bokmi do boku. Čím sa kizomba tancuje pomalšie, tým je to ťažšie. Juh ostrova je prenádherný. Zeleň a ešte väčšia zeleň. Keď som si prenajímal autá, odporúčali mi 4x4 a zdalo sa mi to zbytočné. No iné by som teraz už nechcel. Na juhu v Porto Alegre asfalt skončil úplne a my sme v tej najromantickejšej Afrike, akú si len viete predstaviť. Bohužiaľ, väčšina koloniálnych budov sa rozpadá a bujná zeleň ich pohlcuje. To isté sme videli na severe ostrova pri Guadeloupe. Tu pralesy prechádzajú do savany, nie je až tak otrasne dusno, no koloniálne budovy sú rozpadnuté, ako paneláky na Luníku 9. To je ohromná škoda. Väčšina života sa deje skoro ráno a potom večer, cez deň sa oddychuje. Skoro ráno chodíme po dedinke São João dos Angolares. Chodníky sú vyložené kamením, kvalitným kamením, aké som inde v Afrike nevidel. V drevenej chatrčke ide magneťák naplno. Žiadnemu susedovi to nevadí. A deti k tej hudbe hneď z rána tancujú o 100+6. Je sobota večer a predvečer procesie, kedy sa nesie angolský, katolícky kríž. Festa začína a začína sa tancovať. Jedna časť dediny je rezervovaná pre mladých a je to tá klasická diskotéka v tme – áno, lepia sa na seba a všetci sú ukrutne mladí. Medián (priemerný vek) ostrova je 18.5 roka. No druhá strana dedinky ma zaujala viac- tu tancujú starší až veľmi veľmi starí. Hrá živá hudba a všetci spievajú spoločne “Eu amo a vida” A tancujú, a je to nádherné. Potom sa aj ďalšie ráno vyberieme o 6.00 do dedinky a oni stále ešte tancujú. Mladí nie, ale títo starí, babička s deduškom v objatí spolu tancujú. Nešli ani spať. Je to nádhera a obyvatelia Sao Tomé sú popri abundantnej prírode skvostom krajiny. Sú omnoho elegantnejší, než vo francúzskych a 5x toľko, ako v britských kolóniách. To sa nedá porovnať. Tu nájdete čistučkých, veľmi kultivovaných ľudí, ktorí sú nám Európanom omnoho bližšie. A hrdých ľudí, vtipných, no jedným slovom- super. Ľudia na tomto ostrove sú veľmi chudobní, ale žije sa tu dobre. Toto vyhlásenie znie ako oxymoron, ale je to Pravda. Pre týchto ľudí je plechovka Coca Coly nedostupná, ale mango, avokádo, karambola či chobotnica je bežnou súčasťou ich jedálnička. Rastie tu všetko a nikto nehladuje. Svätý Tomáš a Princov ostrov obsadzuje pravidelne poslednú priečku v nominálnom HDP. Iba 200 000 obyvateľov vyprodukuje veľmi málo. Peniaze hýbu dnešným svetom, a preto o tejto krajine nič neviete. No Svätý Tomáš je veľkým prekvapením, a ja viem, že sa sem veľmi skoro vrátim. 

Ľuboš Fellner, BUBO

21

19:47

máj

2017

Michelinka na rovníku

Michelinka na rovníku

Michelinka na rovníku João Carlos Ferreira Dias da Silva vlastní plantáž na juhovýchode ostrova Sao Tomé. A je to génius. João má 63 rokov a je preslávený kuchár. V portugalskej televízii mal 5 vlastných relácii o varení. Varil pre ambasády, pre OSN, varí s kuchármi s troma michelinskými hviezdičkami v Ríme či Lisabone. Má smolu, že žije na tak vzdialenom ostrove, kam žiadny agent Mchelinky tak skoro nepríde. Filozofia Joãovho varenia je prekvapiť. “Kuchár kreuje, nebojí sa riskovať a nebojí sa šancí. “ Inak, toto mi pripomína aj moju filozofiu v príprave ciest. “Kuchár takto dokáže urobiť šťastnými mnohých ľudí. Teda aspoň nejakých. Prekvapiť v dnešnej dobe je ťažké. To dokážu iba tí, čo robia veci s vášňou” vysvetľuje. “Varím sny. Niekedy sa to podarí.” dodáva. João používa lokálne špičkové suroviny a varí s vášňou. V tom je ten rozdiel, vysvetľuje nám. Nakupuje vo veľkej žltej tržnici v Sao Tomé. Veci ochutnáva, má stabilných dodávateľov, všetko je absolútne bio. Iné tu totiž ani neexistuje. Keď varí, do kuchyne nemáme prístup, aj keď všetko vidíme, robí sa na otvorenom priestore na obrovskej terase. “Kuchyňa je laboratórium, je to kultúrny priestor.” Na dnešný večer si João vybral 7 pomocníkov, tých najlepších kuchárov, a tí doslova po kuchyni behajú. Keď krájajú, vidíme ich šikovnosť. Keď čosi mešká, počujeme buchnutie Joãovej dlane o stôl. Ten fukot sa nedá porovnať s ležérnym tempom asi dvanástich kuchárov na raňajkách, no vtedy tu João nebol. Bol tu iba jeho syn Ivan, ktorý dlhšie žil v Londýne, vie po anglicky, čo sa do rodinného biznisu bude hodiť, no musí sa ešte naučiť riadiť personál. Plantáži dominuje nádherný koloniálny dom ešte z portugalských čias. Výhľad z terasy usadlosti je božský, na nedozerný oceán na zátoku a kopec Makulu porastený džungľou. V tom dome už druhý deň bývame. Iba my, naša BUBO skupina. Pod terasou, na ktorej stolujeme, rastie arabica a kakao. Desiatky domorodcov sa každý deň starajú o rozsiahlu plantáž a ďalšie desiatky o naše žalúdky. Pred zátokou je prastará dedinka Sao Joao dos Angolares. Pred vyše 400 rokmi sa z Angoly plavila loď naložená otrokmi a tá stroskotala v búrke práve tu. Tí otroci, ktorí sa zachránili založili túto angolskú dedinku. A zachránili sa iba tí, čo vedeli plávať. Preto je väčšina rybárov na ostrove pôvodom z Angoly, s trošku iným dialektom než majú domáci. Večerné degustačné menu, ktoré nám pripravil, pozostáva z 15 chodov. Začneme ochutnávkou kakaových bôbov. Potom si dáme do úst čokoládu – vraj najlepšiu na svete (Talian Claudio Corallo ju vyrába v meste Sao Tomé), no zároveň si do úst vložíme čerstvé červené korenie a trošíčku ďumbiera a potom zakusneme – božské! Čerstvosť a maximálna kvalita prebíjajú aj čokoládovne v Bruggách. Ústa si prepláchneme kvalitným vínkom z Douro, sadáme si za stôl a začne sa to. Ceviche v marlina. Divé krevety… – viete čo? to menu potom napíšem do Blogu – no bola to čistá pecka. Všetko je nádherne naservírované a aj tie fotografie následne umiestnim do Blogu. No môžem vám povedať, že na konci večere zaznel obrovský potlesk. To sa vám taktiež asi prihodí málokedy, že vstanete a všetci spontánne, ako po dobrej divadelnej hre, tlieskate. No taktiež sa vám málokedy podarí jesť michelinovské menu priamo na rovníku. No a mne sa zdá, že sme v BUBO ulovili nový unikátny zážitok. A pre Slovákov začíname objavovať novú destináciu, ktorá je vhodná aj pre rodiny s deťmi, či pre zaľúbené páry. 

Ľuboš Fellner, BUBO

21

18:55

máj

2017

Stred sveta

Stred sveta

Stred sveta Stred sveta - to znie ako riadna blbosť. No práve dnes sme tam boli. Cestovateľ niekedy navštevuje nielen super veci, ale aj unikátne body. Severný polárny kruh, severný pól, najvyšší vrch Zeme, najnižší, Eiffelovku a taktiež sa každý cestovateľ rád zastaví na rovníku. Ja si napríklad vždy, keď nad rovníkom letím, pripijem na šťastné cesty všetkých Bubákov. To robím vcelku často. (Tento rok prejdem rovník 10 razy - na smer: Patagónia, Bali, Východný Timor, Papua Nová Guinea, Nauru). No stáť na rovníku sa ani mne až tak často nepodarí. Prvý raz to bolo na Sumatre pred 25 rokmi. Potom je známym rovníkom ten v Ekvádore – tú fotografiu nájdete skoro v každom BUBO katalógu. Potom, ak idete z Rwandy cez juh Ugandy do Kampaly. Tu majú na rovníku dve vedrá s vodou a ukazujú, ako sa na severnej pologuli točí voda jedným a na južnej druhým smerom – samozrejme je to podvod. Rovník ešte prechádza Brazíliou, Kolumbiou, oboma Kongami, Keňou, Kiribati, Maldivami a Somálskom. Jeden rovník majú aj v Gabone, odkiaľ sme doleteli pred 2 dňami a ich vlak (z Owendo do Franceville) sa volá taktiež Ekvator, veď je jediným vlakom, ktorý rovník prekračuje. Na týchto miestach máte vystavané rovníkové pamätníky a turisti ich milujú. Jedna noha na severnej a jedna na južnej pologuli. Robia tu stojky, premety, vylezú hore na pamätník, proste akokoľvek zvečnia tú chvíľu. Niektorí sa tu bozkávajú. No ja mám teraz iba chlapskú partiu a tak sme tú poslednú oslavu miesta vynechali. Tých miest – pamätníkov je na svete dosť. No iba jeden je ten najlepší. A pri tom sme boli dnes! Je to pevnina, kde sa nultý poludník a rovník pretínajú. Teda musím povedať, že to úplne nesedí, ale z celého sveta sme tomu najbližšie. Keď si otvoríte atlas sveta a na ňom sa pokúsite nájsť stred, tak ho nájdete v mori – no prvá najbližšia pevnina je TOTO. Jedno unikátne miesto!!! Tento pamätník leží strašne ďaleko od všetkého. Je na ostrovčeku, ktorý má iba 5 kilometrov štvorcových, a inak šíre vody Guinejského zálivu. Je to jeden z najzelenších ostrovov sveta, kde je celoročne 90% vlhkosť a strašlivé teplo. Je práve obed a my sa fotíme a pod nami niet tieňa. Je tu veľmi pekná mozaika celej planéty, väčšina bývalých portugalských kolónii je zafarbená na zeleno. Brazília je najväčšou portugalskou kolóniou a teraz sa nachádzame v tej najmenšej. Ide o druhý najmenší štát Afriky. O ktorý štát ide? Ostrov, o ktorom hovorím sa volá Ilhéu das Rolas. Nikdy ste o tom mieste nepočuli? Na toto je toto Fórum, tieto blogy a BUBO, aby posúvalo hranice slovenského cestovateľstva. Pred 25 rokmi sme si dali záväzok, že to budeme robiť a stále sa o to snažíme. Zdravím vás z tropického ostrovčeka, ktorý je vskutku nádherný. Aj tu som myslel na vás a prial som šťastné cesty všetkým cestovateľom! Neveríte na takéto priania? Bacha na to, v Afrike rituály fungujú. A na takýchto expedíciách vám často nič iné než vaša viera neostáva. Veľa šťastia. 

Ľuboš Fellner, BUBO

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu