Fórum

6 príspevkov

06

21:29

júl

2017

BULHARSKÁ ĽUDOVÁ ROZPRÁVKA - Traja bratia a zlaté jablko

BULHARSKÁ ĽUDOVÁ ROZPRÁVKA - Traja bratia a zlaté jablko

BULHARSKÁ ĽUDOVÁ ROZPRÁVKA - Traja bratia a zlaté jablko Píšem Vám už z Brašova zo štvrte Šéj (Schei), kde väčšinu obyvateľov tvorili Bulhari. Na fotografi je pravoslávny kostol svätého Nicholasa postavený v 15. a 16. storočí (aj za pomoci brata Drakulu – o tom v ďalšom príspevku). Zároveň sa touto rozprávkou, ktorú preložila Tinka Severini s kultúrou Bulharov na toto leto lúčim a ďalší príspevok bude o Rumunsku. Upozornenie: rozprávka je zložitá, ako celé Bulharsko. Bola raz jedna žena a mala troch synov. V záhrade ich domu rástla úžasná krásna jabloň. Každý rok prinášala iba jedno jablko, nie hocijaké, ale zlaté. V noci, keď jablko dozrelo, svietilo medzi konármi tak, že sa záhrada zohriala a rozsvietila, ale vždy prišiel jašter a zlaté jablko odtrhol. Jeden rok, keď nadišiel čas aby jablko dozrelo, najstarší syn povedal svojej matke: - Mamo moja, pôjdem strážiť jablko. Daj mi nôž a orechy, nech nezaspím. Sadol si najstarší syn pod jabloň a začal lúskať orechy. Zrazu zafúkal silný vietor a stromy sa zakymácali až po zem. Temný mrak zatienil mesiac a hviezdy, spustil sa z neho jašter a schmatol zlaté jablko. Pokiaľ si to najstarší syn uvedomil, bol preč. Na nasledujúci rok povedal stredný syn svojej matke: “Mamo moja, idem strážiť jablko ja. Daj mi nôž a orechy, lebo odchádzam.“ Sedel pod jabloňou a venoval sa len lúskaniu a jedeniu orechov a vôbec si neuvedomil, že prišiel jašter, vzal zlaté jablko a zmizol s ním. Tretí rok najmladší syn povedal: - Mamo moja, tentoraz budem strážiť jablko ja. Daj mi ten nôž! Večer vyliezol na strom, usadil sa do konárov jablone k zlatému jablku a čakal. Okolo polnoci začul silný hluk, vzduch sa zachvel a jašter sa načrel k zlatému jablku. Vtedy najmladší brat vyskočil a s nožom sa vrhol na monštrum. Bojoval tak, že sa až zem triasla. Bojoval statočne a odvážne útočil na draka, až sa mu podarilo bodnúť ho nožom. Ten vykríkol od bolesti, zamával krídlami a odletel k oblakom. Najmladší syn odtrhol zlaté jablko a odniesol ho matke. Starší bratia spali tak hlboko, že sa ledva prebudili. Najmladší však chcel dokončiť svoje dielo, a tak ich zobudil a spoločne šli hľadať poraneného jaštera. Stopy krvi zraneného monštra ich priviedli do jaskyne, tak temnej a tak hlbokej, že jej dno nebolo vidieť. Najstarší brat povedal, že je najodvážnejší a požiadal ich, aby mohol zostúpiť do jaskyne. Zaviazali ho povrazom okolo pása, zostúpil, ale keď sa dostal do asi polovice, dostal strach a kývol silným povrazom, aby ho vytiahli. Potom zostúpil prostredný brat, ale dostal tiež strach a šiel hore. Nakoniec prišiel rad na najmenšieho. Ten povedal: - Teraz pôjdem dole ja. Ak potiahnem lano raz – spustite ma nižšie, ak dvakrát – vytiahnite ma hore. Bratia ho zaviazali a začal klesať. Spúšťali ho, spúšťali a konečne až na tretí deň zostúpil na dno jaskyne. Kráčal až prišiel k jašterovmu palácu. Na záhrade pred palácom sedeli tri krásne dievčatá. Dve sa hrali so zlatými jablkami, a tretia - najmenšia a najkrajšia – si hádzala, nie je zlaté, ale obyčajné jablko. - Dievčatá, pustite ma dnu! - vykríkol mladý muž. - Vráť sa späť junák! – zľakla sa najmladšia. - Keď ťa tu nájde jašter, zje ťa, taký je nahnevaný. Bol pre zlaté jablko, ale vrátil sa celý od krvi. Bež, kým ťa nezacíti! Mladík nepočúvol a preskočil plot do záhrady. Vstúpil do paláca a čoskoro bolo počuť hrôzostrašný rev. Najmladší brat zabil jaštera, oslobodil dievčatá. Boli to princezné v zajatí a zaviedol ich k lanu v dolnej časti jaskyne. Priviazal prvú a potiahol lano dvakrát. Bratia dievča vytiahli. Priviazal druhú – vytiahli aj ju. Zostala tá najmladšia a najkrajšia. Mladík jej hovorí: - Ak ťa vytiahnu a zbadajú aká si krásna, pobijú sa o teba, nebudú ma chcieť vytiahnuť a nechajú ma dole. Ak vytiahnu najprv mňa, mohlo by sa ti tu dole zatiaľ niečo stať a nebudem ti môcť prísť na pomoc. Takže pôjdeš predo mnou, a ak ma bratia majú radi, tak ma vytiahnu, ak nie, nejako si poradím. Vtedy dievča povedalo: „Vezmi si tento prsteň. Dávam ti ho preto, že sa mi páčiš. Ak sa hore kvôli mne pohádajú, poviem im, že si vezmem toho, kto mi prinesie čarovné šaty. Takéto šaty mi vie dať jeden človek, ten kto má tento prsteň. Ak ťa tvoji bratia nevytiahnu, chvíľu tu počkáš, potom sa otvorí zem a spadneš ešte nižšie. Tam budú dve rúcha - biele a čierne. Keď padneš na biele, vynesie ťa do bieleho sveta. Ak padneš na čierne, odnesie ťa do dolnej zeme. Vtom začali bratia ťahať povraz, mládenec si vzal prsteň a rozlúčil sa s dievčaťom. Potom čakal, že spustia po neho lano, ale márne. Zem sa zrazu otvorila, najmladší brat letel dolu a spadol na čierne rúcho. To ho odnieslo ešte nižšie do dolnej zeme, odhodilo ho a zmizlo. Mladík išiel, kam ho oči viedli. Po chvíli kráčania prišiel do malého domčeka na konci veľkého mesta. Tam žila stará žena, ktorá nechala mládenca prenocovať. Starenka začala miesiť na večeru chlieb, ale namiesto vody miesila cesto slzami. - Prečo plačeš, starenka? Prečo miesiš chlieb slzami? Mladíka stiahlo pri srdci. - Ako by som neplakala, synu! Objavil sa tu drak a nedovolí nám vodu naliať a napiť sa, pokiaľ mu nedáme mladé dievča zožrať. Mala som šesť dcér. Dávala som, dávala a už mi nezostala ani jedna. Drak už celý rok vodu nepustil. Dnes poslal svoju dcéru kráľ, aby ju mohol drak zožrať, nech sa nasýti a nech nám rieky otvorí. Zajtra budeme mať vodu. Keď to mladík počul, vyskočil, starenky sa na kráľovskú dcéru spýtal a bežal tým smerom. Prišiel práve v čase, kedy sa ku kráľovskej dcére priviazanej o strom blížila tá príšera. Keď škaredé monštrum zbadalo najmladšieho brata, zarevalo a z troch hláv mu vychrlili veľké plamene. Mladík sa ani nezatriasol a jedným razom všetky tri hlavy drakovi odrezal. Drak vydýchol a v tej chvíli všetky rieky, pramene, potoky, fontány v kráľovstve vystrekli. Keď sa kráľovská dcéra vrátila s mladíkom živá a zdravá do paláca, kráľ nemohol veriť vlastným očiam: - Povedz, čo žiadaš mládenec! Ak chceš, aj celé kráľovstvo ti dám! - Ja nechcem nič kráľ! - odpovedal najmladší brat. - Len by som si prial vrátiť sa do mojej krajiny. Kráľ sa zamyslel: „Nie je to v mojej moci. Ak nájdeš niekoho, kto ťa tam zanesie, dám mu všetko, čo k tomu bude potrebovať.“ Potom mu mladík porozprával, kto by ho mohol odviesť do hornej zeme. Jeden muž mu povedal, aby požiadal orlicu, ktorá krúži a stráži svoje orlíčatá na veľkom strome na kraji lesa. Vybral sa mladík pod strom, ľahol si a zaspal. Zrazu sa orlíčatá rozhlučnili a zobudili ho. Keď sa pozrel smerom nahor, zbadal trojhlavého hada ako sa plazí po strome. Postavil sa a na jeden šup mu odrezal všetky tri hlavy. Keď prileteli orol s orlicou, chceli do mladíka ďobať, ale malé orlíčatá im povedali: - Ten muž zabil trojhlavého hada a zachránil nás! A vtedy orol mládencovi povedal: „Povedz si junák, čo by sme pre teba mohli urobiť?“ „Nič nechcem! Len ma do hornej zeme vyneste.“ - Dobre - povedal starý orol. – Vynesiem ťa. Chcem len dve kravy, dnes narodené. Keď vyrastú, zarež ich, nakrájaj mäso na kúsky. Potom naplň jednu kožu mäsom a druhú vodou. Urob si klietku, pospájaj ju železnými reťazami a do vnútra vlož kože. Až potom ma zavolaj. Mládenec šiel ku kráľovi a kráľ nariadil urobiť všetko, čo žiadal orol. Keď bolo všetko pripravené, tak priletel. - Vojdi do klietky - povedal vták najmladšiemu bratovi. - Vynesiem ťa hore. Keď poviem "ga" dáš mi mäso. Keď poviem "piu" dáš mi vodu. Orol vyletel aj s mládencom. Keď povedal: "ga" mládenec mu dal mäso, keď "piu" - dal mu vodu. Ale pripraveného mäsa nebolo dosť a mladý muž si v tichosti začal odrezávať mäso z nôh. Až kým sa nedostali do hornej zeme. - No poď, mládenče! Už si doma! - Nemôžem chodiť. Krájal som si mäso z nôh, aby som ťa nakŕmil kým sme nedorazili na miesto. Orol pohladil mládencove nohy perím na krídlach a uzdravil ho, ten vyskočil a zamieril domov. Bratia sa doma stále hádali kvôli najmladšiemu dievčaťu. Keď zbadala mládenca, potešila sa a povedala: - Kto mi čarovné šaty prinesie, toho si vezmem za muža! Spomenul si najmladší brat na prsteň, a keď sa na neho pozrel, zrazu sa tam objavili čarovné šaty a zažiarili podivuhodnou krásou. Potom bola svadba a tri dni a tri noci sa veselili pod konármi jablone. A na tej sa až do dnešného dňa každoročne urodí jedno zlaté jablko. Koniec  

05

07:29

júl

2017

Hrdé Bulharsko vychádza zo Sofie

Hrdé Bulharsko vychádza zo Sofie

Hrdé Bulharsko vychádza zo Sofie Bulharsko prechádzame z juhu na sever krížom. Ideme naschvál cez deň, aby sme si to vychutnali. Som prekvapený, všade nádherné lesy, zdá sa mi, že ich je viac než u nás. A potom polia, nádherne obrobené polia ako u nás na Dolnej Zemi. Nemôžem vytknúť nič, nádherná, obrobená, úrodná, čistá krajina. “Sofia má 6000 rokov” hovorí mi Katarína. Má 21 rokov, študuje právo a chce byť ministerkou. Stojíme na námestí Serdeka nad rímskymi vykopávkami v absolútnom strede mesta (Serdeka sa volá stred - bolo to v strede medzi Rímom a Konštantínopolom) “Toto je jediná mešita, ktorá tu ostala. Tu je kostol, kde chceli zavraždiť komunisti nášho cára a nechali ho vybuchnúť a celý kostol padol. No on meškal a to mu zachránilo život. A tam za trhom je synagóga. Základné kamene budov sú na dohodenie kameňom, ale nikdy nikto po sebe kamene nehádzal” hrdo hovorí. “A tu stojí socha Sofie, vraj symbol mesta. Neznášam tu sochu, vraj kresťanská svätica a pozri ako jej trčia prsia, takto sa svätice predsa neobliekajú. Meno mesta po žiadnej katolíckej svätici nemáme. My pápeža nepotrebujeme” čertí sa a ukazuje rozdiel, v čom je pravoslávie iné. Im stačí patriarcha v Sofii, je im bližší ako ktokoľvek v ďalekom Vatikáne. “Na mieste Sofie stála dlho iná socha. Lenina. Nie Lenona. Lenona by sme dole nedali.” Mojim deťom sa Sofia veľmi páčila. Večer nádherne nasvietená. Červený chrám svätej Sofie máme hneď vedľa kde bývame a tento chrám dal mestu meno. Hagia Sofia, chrám múdrosti, presne ako v Istanbule. Peší bulvár Vitoša v pozadí s vrchmi Vitoše. Obrovské komunistické stavby, ale aj parky a námestíčka kde sa predávajú knihy, spústa kníh. Sú tu paradoxy, o ktorých som už písal. Nafotil som showroom Audi priamo na miestnom Slavíne. Keď som jazdil, opakovane ma v meste predbehol niekto v rýchlosti vyše 200km/h. Na letisko je len taká akože odbočka a ešte musíte dať prednosť chodcom. No to je aj v Bratislave, bez toho prechodu pre chodcov. Komunisti sa snažili letiská zrejme skryť a doteraz nám nedošlo, že sem má viesť tá najkrajšia cesta, že toto robí prvý dojem. Odletová hala 1 je staručká a škaredá, ale druhá hala je novým letiskom a veľmi pekná a chodí odtiaľto metro do centra za sumu 80 centov, čo je asi svetový rekord v najnižšej cene ako sa dostanete v metropole z letiska. Metro je novučičké, stavali ho 45 rokov. Začali totižto v centre a tak bolo pri stavbe viac archeológov ako robotníkov; všade, kde ste v okolí Serdeka hrabli, ste čosi našli. No išli sme aj staručkou žltou električkou, nachodili kilometer peši vo dne, v noci a prejazdili na našom aute Sofiu hore dole. Nejako nám totižto nefungovalo GPS a tak sme boli naozaj všade. Sofia je teraz veľkým mestom, pritom hlavným mestom mal byť Plovdiv a v roku 1878 to Sofia bez mora, bez rieky, mesto-ostrov v prostriedku hôr, dostalo iba preto lebo Plovdiv bol ešte v rukách Turkov. Vtedy mala Sofia iba 1000 obyvateľov a aj preto je jej stred kompaktný, a ak ho poznáte, viete ho prejsť kvalitne za jeden deň. Musíte mať však sprievodcu a to na celé Bulharsko, inak tu uvidíte iba to škaredé, lebo Bulhari to nezakrývajú, alebo nedokážu zakryť a tá sedlačina potom trčí a prebíja dobré veci. Deti boli v kine na americkom filme, a že sa nikto z domácich nesmial, nevedeli dobre po anglicky a asi tam išli iba na pohyblivé obrázky. Kino bolo v nákupnom centre, okrem pukancov sme si mohli kúpiť pivo. Väčšina reštaurácii tu predáva hamburgery a pizzu. No iba v Sofii som navštívil 2 super reštaurácie, ktoré propagujú bulharskú kultúru lepšie, než to robíme my. Páči sa mi hrdosť Bulharov. “Nikdy sme nezmenili meno. Od 7. storočia sme vždy boli Bulharsko. A ani 500 rokov osmanskej nadvlády nás nezničilo a zachovali sme si svoju kultúru a slovanstvo” tvrdia s vypätou hruďou všetci. Čo ešte robiť v 1.5 miliónovej Sofii ak sa vám nechce ísť do kina na americký film, a ani do kasína v hoteli Sheraton? Napite sa z jedného zo 40 minerálnych prameňov! Aj keď sú smradľavé, sú zdravé a mnohé sú teplé. Sofia určite vybuduje opäť verejné kúpele, ktoré kedysi fungovali, no teraz, keď už ľudia majú doma sprchu, tak ich zrušili. Mesto doslova leží na týchto prameňoch a keď primátor začne menej kradnúť a venovať sa rozvoju, tak to vybudujú a turisti budú mať veľkú atrakciu. Pozitívne ma prekvapil aj najdôležitejší kláštor Bulharska – viď fotografia – Rilskij monastir. Je uložený nádherne v obkrúžení najvyšších hôr Bulharska. Najvyšší vrch celého Balkánu je kúsok, no museli sme to obísť a cesta autom nám trvala 2 hodiny po uzučkých socialistických cestičkách. Kláštor je omnoho väčší než som si myslel. Vo vnútri v chráme je úžasná atmosféra, ale celé to nádvorie s pavlačami je veľmi vkusné. Okrem pravoslávneho kostola je tu galéria, múzeum, kuchyňa, zbierka zbraní a starých zámkov. Môžete sa tu veľmi slušne najesť. V tom horskom vzduchu cítim blízkosť boha, podobne ako to cítil pustovník svätý Ivan Rilský. Narodil sa v roku 876, teda 11 rokov po tom čo princ Boris I konvertoval Bulharov na kresťanov. Tento kláštor bol stáročia bulharským majákom, ukazovateľom smeru a vydržal aj vládu Turkov (14. až 19. storočie). Tento kláštor je veľkou hrdosťou Bulharov, národa, ktorý má na čom stavať, má pevné body vo svojej histórii a tým pádom má určite veľkú budúcnosť.  

04

22:40

júl

2017

Ukradnuté auto

Ukradnuté auto

Ukradnuté auto Kde máme auto? Pozerám sa na miesto, kde stálo. Kde doprdele je? Sme na správnej ulici, však. Potom ho hľadáme všetci, naozaj tu nie je. Ukradli ho, bol to úplne nový Renault, u nás bežná vec, no tu to bolo čosi super. Balkán OK, ale Bulharsko je ešte tou lepšou krajinou. Chceme zažiť genius loci Balkánu - to je Pravda, ale ukradnúť nám auto, to nemuseli. Voláme na políciu a našťastie naše auto majú, odtiahli ho. Prepínajú ma na pani, ktorá mi vysvetľuje, kam. Rozpráva perfektne po bulharsky a žiadnou inou rečou. Moje deti si môžu so svojím britským prízvukom, viete čo. Nemali by najmenšiu šancu. No ja svojim bulharsko-rusko- cigánskym prízvukom veci pohýnam vpred. Auto máte na Musagevič skuavet, poslednú slabiku absolútne zhltne. Nechám si to zopakovať 3x, ale aj tak som si teda nie istý. Voláme taxík, mám tu asi 3 čísla, ale vonku leje ako z krhle a žiadna taxislužba mi nezdvíha. Uber v Bulharsku nemajú. Po 30-tich minutých pokusoch, och, už som zabudol, ako ťažko bolo zohnať taxík u nás kedysi, sa rozhodneme, že ideme von. Lejak, nelejak, vybehnem von a zrazu taxík oproti, a tak sa mu hodím pod kolesá. Vysádza pasažierov a nasádza nás. Dando číta taxikárovi adresu, 3x, ale ona také čosi nikdy nepočula, nevie, fakt, kam chceme ísť. Vtedy začnem nadávať že tie “kurvy nám odtiahli auto, hajzli jedni policajtskí”. No a taxikárka že” jáááj, jasné” rozumie perfektne slovenčine a môjmu výlevu a vezie nás do Sofijskej Čiernej vody, kam odťahovky nosia autá chudákov. Vyskočím z taxíku do toho dažďa, podleziem rampu, pozerám, či policajti nevyťahujú pištole a naozaj moje auto je tu. Poďakujem sa dobrej pani s dvoma deťmi, ktorá hovorí, že najväčší mafián krajiny je predseda vlády. Policajtom nadávam, že toto čo robia je proti zákonom európskej únie a ten s bravčovou hlavou – ako z filmu - že im je to jedno, lebo toto je Bulharsko a hotovo. Prší síce ďalej, ale máme aspoň auto. Tá sranda stála 50 euro a za to ten balkánsky zážitok stál. Stretávam Adreia z Bukurešti. Je katolík a jeho frajerka je katolíčka zo Sofie. Byť katolíkom v pravoslávnom svete je veľká vzácnosť a takto sa našli. “Nikdy nechodím do Sofie autom. Strašne sa tu kradne, hlavne v centre. Policajti sú kamaráti so zlodejmi. Priama letecká linka medzi našimi mestami neexistuje a tak trpím v autobuse. Vlastným autom je skoro istota, že mi ho ukradnú. Priamo spred hotela..” Viac o hrdej Sofii -hlavnom meste Bulharska  

04

22:33

júl

2017

Gastronómia Bulharska

Gastronómia Bulharska

Gastronómia Bulharska V Borovci sme dali večeru, ideme podľa papiera, čo nám napísala Tina (polovičná Bulharka) a ja si dávam geniálny Tarator a keďže Džuveč nemajú, tak Kuftu, Kebabci – inak totálne turecké jedlo, a potom čosi čomu hovorí domáci “miš maš” a je to vlastne super lečo s asi 20 vajcami. Deti si objednávajú asi 5ty kapustový šalát, ktorý je naozaj super. Čašník, ktorý je zároveň majiteľom, chodí v takom hnedom, trošku špinavom tielku a je to dosť značný rozdiel oproti vyšňoreným čašníkom, ktorí nás obsluhovali predvčerom v Toskánsku. A tak sa tielkovému ospravedlňujem, že si toľko pýtame…a trošku mu to zmierni nervozitu, to vidím. Známi v Sofii nám odporúčajú reštauráciu Starija Činar, ešte na ňu nie sú hodnotenia, ale je to taký bulharský Top, no s lokálnou stravou. Dávame si jeleninu, jahňacie na bulharský spôsob a ja, teľací jazyk. V ďalšej reštaurácii, ktorá je už známa - Hadžidragonov dom - si dávam jahňacie mozočky. Aké to je? Zvláštne, no ja chcem vždy ochutnať všetko. Čo je však geniálne, je studená uhorková polievka Tarator a tú si dávam všade, kam prídeme. Je zaujímavé, že teraz je v Bulharsku taká moderná sieť domácich polievok a majú tam marockú (asi harira – ale oni nevedia, že sa to volá harira, no chutí to tak) a nemajú tarator. Tarator je  ako riedke tzatziki, ale super. Všade si dávam aj šopský šalát. Pre tých, čo im smrdí jahňacina odporúčam jahňa na spôsob svätého Georgíja. Úžasné, jemné a bez akéhokoľvek zápachu. Rakija, Pliska ako digestivum. My na Slovensku máme veľa Bulharov, ktorí sa tu usadili a doniesli so sebou rajčiny, ktoré chutia, ajvar a mnohé recepty, ktoré naše babky a mamy prevzali. Lebo sú super. Teraz som konečne dostal džuveč, ktorý sa nevolá džuveč, ale gjuveč a nebol s ryžou, ale iba s mäsom a zeleninou. Ten náš rodinný recept je teda akýsi divný. Na mnohých rohoch tu rozvoniavajú pekárne a v nich majú aj ďalšiu typickú, bulharskú špecialitu. Volá sa banitsa. Opäť, totálne podobnú na turecký burek. Jemné tenulinké cesto plnené rozšľahanými vajcami a hlavne balkánskym syrom, potom pečený v peci. Dnes som si to dal na raňajky s ayranom (opäť z otomanských čias). Sedíme v luxusnom klube Harem vedľa ružového domčeka rakúskej ambasády, v ktorej servírujú šišu. V tej vode tu plávajú rybičky a šíša je naozaj jemná a dobrá. Skočím za majiteľom a pýtam sa ho, či mu po 500 rokoch útlaku z tureckej strany nevadí, že propaguje takto kultúru najväčšieho nepriateľa? Je to sympaťák a sám vyzerá ako Turek, ako väčšina Bulharov. Smeje sa, že to je ako s koláčmi a banitsou, “chutí nám to a biznis je biznis.” Foto: s vrchným Vladimirom v Hadjidragonovo, 5 minút od hlavnej stanice, severne od Lavovho mosta. Tá reštaurácia je vskutku zážitkom, až na tú kopu turistov.  

04

12:23

júl

2017

Na najvyšší vrch Balkánu -Musala

Na najvyšší vrch Balkánu -Musala

Na najvyšší vrch Balkánu -Musala “To nestíhate” hovorí mi pani, čo predáva lístky na lanovku. “Ale zajtra a pozajtra je gondola na Jastrbec zatvorená” kontrujem. „Áno je” a predá mi 5 lístkov. Väčšinu vecí nechávame v aute a necháme sa vyviesť z Borovca (všade sú lesy plné borovíc) tých 25 minút hore na Jastrebec (všade je kosodrevina). Keď pozriem na hodiny, je 13.15h a podľa môjho výpočtu máme 15 minút k dobru. Škoda, že je tu posunutý čas o hodinu, to by sme mali väčšiu šancu. Sára a Viki prišli domov dnes o tretej ráno, boli na koncerte skupiny The 1975 vo Viedni. Ráno sme nasadli do lietadla, v Sofii zobrali auto a futašili na juh. Naším cieľom je vyjsť na najvyšší vrch Bulharska. Musala je zároveň najvyšším vrchom Balkánu a juhovýchodnej Európy. Pred pár rokmi som bol s týmito deťmi na hore bohov - na Olympe - a ten je naozaj a nespochybniteľne o pár metrov (vraj 7m) nižší než Musala. Je to teda veľká vec. Slovanský vrch je pomenovaný po Alahovi (Mus Alah), ku ktorému ste na vrchole značne blízko. Bacha na to, ani z lanovky nejde o prechádzku, ale o slušnú túru. Hlavne, ak máte málo času ako my. Všetci Vám povedia, že hore to trvá od lanovky minimálne 4 hodiny a dole 2.5, teda 6 a pol hodiny. No toľko času nemáme, posledná lanovka dole ide o 18.00. Väčšina rekreačných turistov má za cieľ chatu Musala s jej plesami. Príroda je nádherná aj keď hodnotíme, že iné hory Balkánu, čo sme prešli, boli krajšie. Olymp bol krajší, ako aj hory v Čiernej hore (Bobotov Kuk) – popis nájdete na tomto fóre pri danej krajine. Šokom tu v Rile sú aj chaty, ktorých je tu pár a sú akési predimenzované a hypersedlácke. Ideálne by to bolo zbúrať. No za chatou začína to, čo oddeľuje Musalu od iných Balkánskych vrchov. Dostávame sa do oblasti väčného snehu a ľadu. Je začiatok júla, ale jazero je totálne zamrznuté (Frozen lake, Ledenoto Ezero). Oplatí sa tu dať si prestávku, a vy počujete padať kamenné lavíny, a kamene drtia ľad a je to úžasný zvuk a pohľad. Sem k chate nám to trvalo 60 minút. A odtiaľto sme to vybúchali hore za 1.5h. Ideme zimnou cestou, ktorá je strmšia, ale kratšia. Cestu lemujú železné tyče a značky “pozor lavína”, prekračujeme potôčiky, suťovisko a ide to strmo hore, traverzujeme fľaky snehu, je to super. Je tu ďalšia chata a hore je ďalšia. Takže sa v prípade zlého počasia, ktoré je tu bežné – veď ide o vodnaté, dažďové vrchy - dá schovať. Na vrchole je bulharská vlajka, celkovo vlajky tu vidím bežne a Bulhari sú na svoj štát značne hrdí. Z vrcholu vidíme až na juh a Pirin, dole na Malu Musalu, na Jastrebec a ďalej na sever až na vrchy Vitoši nad Sofiou. Všade fliačky snehu, dole nádherné Ledenoto Ezero a slnko pečie a pečie a sme skoro v tritisícke a na najvyššom vrchu, a to sa ráta. Dando to celé dal od začiatku po koniec = od vrcholu lanovky naspäť k lanovke za 3h 50 minút. Všetci sme prišli k lanovke o 17.45, kúpili si jedno pivko a v pohodičke sme všetko stihli. Najlepší hotel je obrovský komunistický Samokov s vynoveným saunovým svetom (fínska, bylinková, parná a turecký hamam) + 25m slušný bazén. Takže toto bol náš prvý deň, z Podunajskej nížiny až na najvyšší vrch Balkánu. Ide to. Tým, čo sa nechce makať, je aj tá prechádzka k plesu fajn. A bacha lebo gondola nepremáva v pondelok a v utorok.  

03

23:44

júl

2017

Bulharsko vtedy a dnes

Bulharsko vtedy a dnes

Bulharsko vtedy a dnes “Čo si mám zobrať do toho vlaku do Bulharska” pýtam sa Mira, ktorý to urobil aj minulý rok a je skúsený. “Zober si pršiplášť, to je základ” Pršiplášť? Podivím sa, veď tam je teplo a v Burgase neprší…. “Pršiplášť je do vlaku, pijeme tam a keď grcáš, lepšie to tečie dole” bola odpoveď a dosť to napovedá, ako tie cesty za socializmu vyzerali. Mali sme stan, ktorý sme si postavili v kempe hneď pri mori a ani sme za neho neplatili. Vedľa stanu sme vyhrabali meter a pol hlbokú jamu, do ktorej sme dali naše konzervy ako do chladničky, no ani sme sa ich nedotkli a na konci sme sa ich pokúšali na trhu predať, jednu za 1 leva s názvom “češskyje konzervy”, a keď sme nepredali, tak sme ich na tom trhu nechali. Ja si ani nepamätám, či sme vôbec jedli. Iba sme pili. Kamoši chodili do Bulharska každý rok, ja som bol raz, a stačilo mi. Zo Solnčieho brajagu sme totižto prešli na Mastiku a potom sme ani nevládali dôjsť do mora. Teraz som tu o ďalších 30 rokov a pozerám, čo sa zmenilo. Práve sa nachádzam v najskorumpovanejšej krajine Európy, ktorá predbehla v poslednom roku Kosovo. Všade kasína, striptízové bary, všetko sa volá Las Vegas, reštaurácie predávajú pizzu či hamburger. Tabule McDonald’s sú tu 3x väčšie než na Slovensku a sú akýmsi symbolom demokracie. Slovo, ktorému my z postsocialistických krajín priveľmi nerozumieme doteraz. No nikto ho nemôže spochybniť. Byť proti demokracii, poukázanie na to, že toto preboha demokracia nie, je tu najväčším zločinom. Je to panoptikum, extrémne zneužívanie slov a symbolov, a tak sú tie strašné umelohmotné cedule McDonald´s, paradoxne, symbolom slobody. A Bulhari nevedia, čo s tou slobodou majú robiť, majú sa zle, totálne zle. Každý Slovák nad 40 by mal navštíviť Bulharsko, aby si pripomenul, ako to bolo ešte nedávno u nás. Na letisku v Sofii zamierim do jedinej zmenárne. “Dobrý deň, vymením 200 euro na Leva” hovorím takou polámanou ruštino –bulharčinou, či aspoň tak si myslím, že je to slušné a pre domácich to vyznie milo. “Vymením ti 100” znie rázna odpoveď spoza prepážky. “A to prečo?” podivím sa slušne. Odpoveďou je fľochnutie tej socialistickej pani. Nenadáva, nepovedala mi, že som idiotský debil, nič len fľochla. “Je víkend” a ešte niečo v zmysle “to je jasné, nééé?” Takže jediná zmenáreň letiska Sofie nemá cez víkend peniaze; aháá, to ma mohlo napadnúť.. veď som v socíku dlho žil. Všade paneláky, omnoho viac Žigulíkov než u nás, všetko je zanedbanejšie, šedšie a do toho gýčovejšie, umelohmotnejšie, sedláckejšie. Niektoré architektonické skvosty sú ako keby to postavili z recesie. V každej krajine chcem ochutnať to najlepšie. Predali mi vraj jedno z najlepších vín Bulharska, ale musel som si teraz do toho naliať kolu. Ok, budú aj dobré vína, no teraz som nemal šťastie. A problém je aj to, že predvčerom som pil víno v Toskánsku, a tam bolo každé jedno víno neporovnateľné s týmto. Chcem povedať, že v Bulharsku je všetko takéto horšie a tie horšie veci sa kumulujú a nikto už nie je schopný ani peknú vec vyrobiť. Obklopení podpriemerom sa všetci prikláňajú k tomuto smeru a špirála ťahá krajinu ešte hlbšie, niekedy sa zdá, že do mínusu, do bahna a neplatí bonmot optimistov, že pád je dobrý, lebo sa môžu prudšie odraziť od zeme. Kritizovať inú krajinu sa nepatrí, no ja toto píšem preto, lebo mi to veľmi pripomína našu situáciu na Slovensku. Naše bahno. Ani my si neuvedomujeme gýčovosť. Na tejto ceste chcem ukázať našim deťom socializmus, to, odkiaľ pochádzam, a čoho je v Bratislave, kde tieto deti vyrastajú, našťastie, stále menej a menej. No určité veci sú aj na Slovensku hlboko zakorenené, aj keď už prekryté na povrchu čímsi iným. Na Balkáne to ešte nestihli, veci sú obnaženejšie. A tak mierime presne do opačných sfér, kam mieri väčšina spolužiakov. Naším cieľom je Bulharsko – Rumunsko – Moldavsko – Podnestersko – a prejsť krížom Ukrajinu z juhu na sever. A pre mňa je to aj o porovnaní, ako sa krajiny zmenili za posledných 30 rokov. Plus odpoveď na zaujímavú otázku. Existuje východ zo socialistického marazmu? Napriek mnohým pošmyknutiam nájdu v sebe postsocialistické krajiny starú kultúrnosť, sebavedomie a skutočnú hrdosť na svoje jedlo, zvyky, predkov?  

BUBO Covid garancia

Vrátenie peňazí pri pozitívnom teste