Bulharsko prechádzame z juhu na sever krížom. Ideme naschvál cez deň, aby sme si to vychutnali. Som prekvapený, všade nádherné lesy, zdá sa mi, že ich je viac než u nás. A potom polia, nádherne obrobené polia ako u nás na Dolnej Zemi. Nemôžem vytknúť nič, nádherná, obrobená, úrodná, čistá krajina. “Sofia má 6000 rokov” hovorí mi Katarína. Má 21 rokov, študuje právo a chce byť ministerkou. Stojíme na námestí Serdeka nad rímskymi vykopávkami v absolútnom strede mesta (Serdeka sa volá stred - bolo to v strede medzi Rímom a Konštantínopolom) “Toto je jediná mešita, ktorá tu ostala. Tu je kostol, kde chceli zavraždiť komunisti nášho cára a nechali ho vybuchnúť a celý kostol padol. No on meškal a to mu zachránilo život. A tam za trhom je synagóga. Základné kamene budov sú na dohodenie kameňom, ale nikdy nikto po sebe kamene nehádzal” hrdo hovorí. “A tu stojí socha Sofie, vraj symbol mesta. Neznášam tu sochu, vraj kresťanská svätica a pozri ako jej trčia prsia, takto sa svätice predsa neobliekajú. Meno mesta po žiadnej katolíckej svätici nemáme. My pápeža nepotrebujeme” čertí sa a ukazuje rozdiel, v čom je pravoslávie iné. Im stačí patriarcha v Sofii, je im bližší ako ktokoľvek v ďalekom Vatikáne. “Na mieste Sofie stála dlho iná socha. Lenina. Nie Lenona. Lenona by sme dole nedali.” Mojim deťom sa Sofia veľmi páčila. Večer nádherne nasvietená. Červený chrám svätej Sofie máme hneď vedľa kde bývame a tento chrám dal mestu meno. Hagia Sofia, chrám múdrosti, presne ako v Istanbule. Peší bulvár Vitoša v pozadí s vrchmi Vitoše. Obrovské komunistické stavby, ale aj parky a námestíčka kde sa predávajú knihy, spústa kníh. Sú tu paradoxy, o ktorých som už písal. Nafotil som showroom Audi priamo na miestnom Slavíne. Keď som jazdil, opakovane ma v meste predbehol niekto v rýchlosti vyše 200km/h. Na letisko je len taká akože odbočka a ešte musíte dať prednosť chodcom. No to je aj v Bratislave, bez toho prechodu pre chodcov. Komunisti sa snažili letiská zrejme skryť a doteraz nám nedošlo, že sem má viesť tá najkrajšia cesta, že toto robí prvý dojem. Odletová hala 1 je staručká a škaredá, ale druhá hala je novým letiskom a veľmi pekná a chodí odtiaľto metro do centra za sumu 80 centov, čo je asi svetový rekord v najnižšej cene ako sa dostanete v metropole z letiska. Metro je novučičké, stavali ho 45 rokov. Začali totižto v centre a tak bolo pri stavbe viac archeológov ako robotníkov; všade, kde ste v okolí Serdeka hrabli, ste čosi našli. No išli sme aj staručkou žltou električkou, nachodili kilometer peši vo dne, v noci a prejazdili na našom aute Sofiu hore dole. Nejako nám totižto nefungovalo GPS a tak sme boli naozaj všade. Sofia je teraz veľkým mestom, pritom hlavným mestom mal byť Plovdiv a v roku 1878 to Sofia bez mora, bez rieky, mesto-ostrov v prostriedku hôr, dostalo iba preto lebo Plovdiv bol ešte v rukách Turkov. Vtedy mala Sofia iba 1000 obyvateľov a aj preto je jej stred kompaktný, a ak ho poznáte, viete ho prejsť kvalitne za jeden deň. Musíte mať však sprievodcu a to na celé Bulharsko, inak tu uvidíte iba to škaredé, lebo Bulhari to nezakrývajú, alebo nedokážu zakryť a tá sedlačina potom trčí a prebíja dobré veci. Deti boli v kine na americkom filme, a že sa nikto z domácich nesmial, nevedeli dobre po anglicky a asi tam išli iba na pohyblivé obrázky. Kino bolo v nákupnom centre, okrem pukancov sme si mohli kúpiť pivo. Väčšina reštaurácii tu predáva hamburgery a pizzu. No iba v Sofii som navštívil 2 super reštaurácie, ktoré propagujú bulharskú kultúru lepšie, než to robíme my. Páči sa mi hrdosť Bulharov. “Nikdy sme nezmenili meno. Od 7. storočia sme vždy boli Bulharsko. A ani 500 rokov osmanskej nadvlády nás nezničilo a zachovali sme si svoju kultúru a slovanstvo” tvrdia s vypätou hruďou všetci. Čo ešte robiť v 1.5 miliónovej Sofii ak sa vám nechce ísť do kina na americký film, a ani do kasína v hoteli Sheraton? Napite sa z jedného zo 40 minerálnych prameňov! Aj keď sú smradľavé, sú zdravé a mnohé sú teplé. Sofia určite vybuduje opäť verejné kúpele, ktoré kedysi fungovali, no teraz, keď už ľudia majú doma sprchu, tak ich zrušili. Mesto doslova leží na týchto prameňoch a keď primátor začne menej kradnúť a venovať sa rozvoju, tak to vybudujú a turisti budú mať veľkú atrakciu. Pozitívne ma prekvapil aj najdôležitejší kláštor Bulharska – viď fotografia – Rilskij monastir. Je uložený nádherne v obkrúžení najvyšších hôr Bulharska. Najvyšší vrch celého Balkánu je kúsok, no museli sme to obísť a cesta autom nám trvala 2 hodiny po uzučkých socialistických cestičkách. Kláštor je omnoho väčší než som si myslel. Vo vnútri v chráme je úžasná atmosféra, ale celé to nádvorie s pavlačami je veľmi vkusné. Okrem pravoslávneho kostola je tu galéria, múzeum, kuchyňa, zbierka zbraní a starých zámkov. Môžete sa tu veľmi slušne najesť. V tom horskom vzduchu cítim blízkosť boha, podobne ako to cítil pustovník svätý Ivan Rilský. Narodil sa v roku 876, teda 11 rokov po tom čo princ Boris I konvertoval Bulharov na kresťanov. Tento kláštor bol stáročia bulharským majákom, ukazovateľom smeru a vydržal aj vládu Turkov (14. až 19. storočie). Tento kláštor je veľkou hrdosťou Bulharov, národa, ktorý má na čom stavať, má pevné body vo svojej histórii a tým pádom má určite veľkú budúcnosť.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Bulharsko

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva