Bulharská rozprávka Balkánsky príbeh

Píšem Vám už z Brašova zo štvrte Šéj (Schei), kde väčšinu obyvateľov tvorili Bulhari. Na fotografi je pravoslávny kostol svätého Nicholasa postavený v 15. a 16. storočí (aj za pomoci brata Drakulu – o tom v ďalšom príspevku). Zároveň sa touto rozprávkou, ktorú preložila Tinka Severini s kultúrou Bulharov na toto leto lúčim a ďalší príspevok bude o Rumunsku. Upozornenie: rozprávka je zložitá, ako celé Bulharsko. Bola raz jedna žena a mala troch synov. V záhrade ich domu rástla úžasná krásna jabloň. Každý rok prinášala iba jedno jablko, nie hocijaké, ale zlaté. V noci, keď jablko dozrelo, svietilo medzi konármi tak, že sa záhrada zohriala a rozsvietila, ale vždy prišiel jašter a zlaté jablko odtrhol. Jeden rok, keď nadišiel čas aby jablko dozrelo, najstarší syn povedal svojej matke: - Mamo moja, pôjdem strážiť jablko. Daj mi nôž a orechy, nech nezaspím. Sadol si najstarší syn pod jabloň a začal lúskať orechy. Zrazu zafúkal silný vietor a stromy sa zakymácali až po zem. Temný mrak zatienil mesiac a hviezdy, spustil sa z neho jašter a schmatol zlaté jablko. Pokiaľ si to najstarší syn uvedomil, bol preč. Na nasledujúci rok povedal stredný syn svojej matke: “Mamo moja, idem strážiť jablko ja. Daj mi nôž a orechy, lebo odchádzam.“ Sedel pod jabloňou a venoval sa len lúskaniu a jedeniu orechov a vôbec si neuvedomil, že prišiel jašter, vzal zlaté jablko a zmizol s ním. Tretí rok najmladší syn povedal: - Mamo moja, tentoraz budem strážiť jablko ja. Daj mi ten nôž! Večer vyliezol na strom, usadil sa do konárov jablone k zlatému jablku a čakal. Okolo polnoci začul silný hluk, vzduch sa zachvel a jašter sa načrel k zlatému jablku. Vtedy najmladší brat vyskočil a s nožom sa vrhol na monštrum. Bojoval tak, že sa až zem triasla. Bojoval statočne a odvážne útočil na draka, až sa mu podarilo bodnúť ho nožom. Ten vykríkol od bolesti, zamával krídlami a odletel k oblakom. Najmladší syn odtrhol zlaté jablko a odniesol ho matke. Starší bratia spali tak hlboko, že sa ledva prebudili. Najmladší však chcel dokončiť svoje dielo, a tak ich zobudil a spoločne šli hľadať poraneného jaštera. Stopy krvi zraneného monštra ich priviedli do jaskyne, tak temnej a tak hlbokej, že jej dno nebolo vidieť. Najstarší brat povedal, že je najodvážnejší a požiadal ich, aby mohol zostúpiť do jaskyne. Zaviazali ho povrazom okolo pása, zostúpil, ale keď sa dostal do asi polovice, dostal strach a kývol silným povrazom, aby ho vytiahli. Potom zostúpil prostredný brat, ale dostal tiež strach a šiel hore. Nakoniec prišiel rad na najmenšieho. Ten povedal: - Teraz pôjdem dole ja. Ak potiahnem lano raz – spustite ma nižšie, ak dvakrát – vytiahnite ma hore. Bratia ho zaviazali a začal klesať. Spúšťali ho, spúšťali a konečne až na tretí deň zostúpil na dno jaskyne. Kráčal až prišiel k jašterovmu palácu. Na záhrade pred palácom sedeli tri krásne dievčatá. Dve sa hrali so zlatými jablkami, a tretia - najmenšia a najkrajšia – si hádzala, nie je zlaté, ale obyčajné jablko. - Dievčatá, pustite ma dnu! - vykríkol mladý muž. - Vráť sa späť junák! – zľakla sa najmladšia. - Keď ťa tu nájde jašter, zje ťa, taký je nahnevaný. Bol pre zlaté jablko, ale vrátil sa celý od krvi. Bež, kým ťa nezacíti! Mladík nepočúvol a preskočil plot do záhrady. Vstúpil do paláca a čoskoro bolo počuť hrôzostrašný rev. Najmladší brat zabil jaštera, oslobodil dievčatá. Boli to princezné v zajatí a zaviedol ich k lanu v dolnej časti jaskyne. Priviazal prvú a potiahol lano dvakrát. Bratia dievča vytiahli. Priviazal druhú – vytiahli aj ju. Zostala tá najmladšia a najkrajšia. Mladík jej hovorí: - Ak ťa vytiahnu a zbadajú aká si krásna, pobijú sa o teba, nebudú ma chcieť vytiahnuť a nechajú ma dole. Ak vytiahnu najprv mňa, mohlo by sa ti tu dole zatiaľ niečo stať a nebudem ti môcť prísť na pomoc. Takže pôjdeš predo mnou, a ak ma bratia majú radi, tak ma vytiahnu, ak nie, nejako si poradím. Vtedy dievča povedalo: „Vezmi si tento prsteň. Dávam ti ho preto, že sa mi páčiš. Ak sa hore kvôli mne pohádajú, poviem im, že si vezmem toho, kto mi prinesie čarovné šaty. Takéto šaty mi vie dať jeden človek, ten kto má tento prsteň. Ak ťa tvoji bratia nevytiahnu, chvíľu tu počkáš, potom sa otvorí zem a spadneš ešte nižšie. Tam budú dve rúcha - biele a čierne. Keď padneš na biele, vynesie ťa do bieleho sveta. Ak padneš na čierne, odnesie ťa do dolnej zeme. Vtom začali bratia ťahať povraz, mládenec si vzal prsteň a rozlúčil sa s dievčaťom. Potom čakal, že spustia po neho lano, ale márne. Zem sa zrazu otvorila, najmladší brat letel dolu a spadol na čierne rúcho. To ho odnieslo ešte nižšie do dolnej zeme, odhodilo ho a zmizlo. Mladík išiel, kam ho oči viedli. Po chvíli kráčania prišiel do malého domčeka na konci veľkého mesta. Tam žila stará žena, ktorá nechala mládenca prenocovať. Starenka začala miesiť na večeru chlieb, ale namiesto vody miesila cesto slzami. - Prečo plačeš, starenka? Prečo miesiš chlieb slzami? Mladíka stiahlo pri srdci. - Ako by som neplakala, synu! Objavil sa tu drak a nedovolí nám vodu naliať a napiť sa, pokiaľ mu nedáme mladé dievča zožrať. Mala som šesť dcér. Dávala som, dávala a už mi nezostala ani jedna. Drak už celý rok vodu nepustil. Dnes poslal svoju dcéru kráľ, aby ju mohol drak zožrať, nech sa nasýti a nech nám rieky otvorí. Zajtra budeme mať vodu. Keď to mladík počul, vyskočil, starenky sa na kráľovskú dcéru spýtal a bežal tým smerom. Prišiel práve v čase, kedy sa ku kráľovskej dcére priviazanej o strom blížila tá príšera. Keď škaredé monštrum zbadalo najmladšieho brata, zarevalo a z troch hláv mu vychrlili veľké plamene. Mladík sa ani nezatriasol a jedným razom všetky tri hlavy drakovi odrezal. Drak vydýchol a v tej chvíli všetky rieky, pramene, potoky, fontány v kráľovstve vystrekli. Keď sa kráľovská dcéra vrátila s mladíkom živá a zdravá do paláca, kráľ nemohol veriť vlastným očiam: - Povedz, čo žiadaš mládenec! Ak chceš, aj celé kráľovstvo ti dám! - Ja nechcem nič kráľ! - odpovedal najmladší brat. - Len by som si prial vrátiť sa do mojej krajiny. Kráľ sa zamyslel: „Nie je to v mojej moci. Ak nájdeš niekoho, kto ťa tam zanesie, dám mu všetko, čo k tomu bude potrebovať.“ Potom mu mladík porozprával, kto by ho mohol odviesť do hornej zeme. Jeden muž mu povedal, aby požiadal orlicu, ktorá krúži a stráži svoje orlíčatá na veľkom strome na kraji lesa. Vybral sa mladík pod strom, ľahol si a zaspal. Zrazu sa orlíčatá rozhlučnili a zobudili ho. Keď sa pozrel smerom nahor, zbadal trojhlavého hada ako sa plazí po strome. Postavil sa a na jeden šup mu odrezal všetky tri hlavy. Keď prileteli orol s orlicou, chceli do mladíka ďobať, ale malé orlíčatá im povedali: - Ten muž zabil trojhlavého hada a zachránil nás! A vtedy orol mládencovi povedal: „Povedz si junák, čo by sme pre teba mohli urobiť?“ „Nič nechcem! Len ma do hornej zeme vyneste.“ - Dobre - povedal starý orol. – Vynesiem ťa. Chcem len dve kravy, dnes narodené. Keď vyrastú, zarež ich, nakrájaj mäso na kúsky. Potom naplň jednu kožu mäsom a druhú vodou. Urob si klietku, pospájaj ju železnými reťazami a do vnútra vlož kože. Až potom ma zavolaj. Mládenec šiel ku kráľovi a kráľ nariadil urobiť všetko, čo žiadal orol. Keď bolo všetko pripravené, tak priletel. - Vojdi do klietky - povedal vták najmladšiemu bratovi. - Vynesiem ťa hore. Keď poviem "ga" dáš mi mäso. Keď poviem "piu" dáš mi vodu. Orol vyletel aj s mládencom. Keď povedal: "ga" mládenec mu dal mäso, keď "piu" - dal mu vodu. Ale pripraveného mäsa nebolo dosť a mladý muž si v tichosti začal odrezávať mäso z nôh. Až kým sa nedostali do hornej zeme. - No poď, mládenče! Už si doma! - Nemôžem chodiť. Krájal som si mäso z nôh, aby som ťa nakŕmil kým sme nedorazili na miesto. Orol pohladil mládencove nohy perím na krídlach a uzdravil ho, ten vyskočil a zamieril domov. Bratia sa doma stále hádali kvôli najmladšiemu dievčaťu. Keď zbadala mládenca, potešila sa a povedala: - Kto mi čarovné šaty prinesie, toho si vezmem za muža! Spomenul si najmladší brat na prsteň, a keď sa na neho pozrel, zrazu sa tam objavili čarovné šaty a zažiarili podivuhodnou krásou. Potom bola svadba a tri dni a tri noci sa veselili pod konármi jablone. A na tej sa až do dnešného dňa každoročne urodí jedno zlaté jablko. Koniec