Školský autobus ako hromadná doprava?

V Latinskej Amerike nič neobvyklé. Vyradené školské autobusy zo Spojených štátov amerických bežne putujú do latinskoamerických krajín, ako sú Guatemala, Honduras, Salvádor, Panama, Kolumbia atď. Tieto vozidlá z USA majú obvykle vyše 20, 30, možno aj 40 rokov. Poznáte ich určite hlavne z filmov, v ktorých mali jasnú žlto-čiernu farbu.

Počas nášho zájazdu v Guatemale sme si všimli, že sa využívajú ako hromadná doprava. Bežne si totiž tieto krajiny nemôžu dovoliť kúpiť nové autobusy. Podobný jav sme počas potuliek svetom videli aj v Severnom Macedónsku, kde používali ako mestskú hromadnú dopravu staré vyradené britské červené double-deckre.

V Latinskej Amerike majú tieto autobusy rôzne názvy. Chicken Bus, Trambilla, Diablo Rojo a mnoho ďalších. Väčšina týchto názvov odkazujú na to, že autobusy bývajú väčšinou veľmi preplnené, ľudia v nich prenášajú rôzne zvieratá, ale ich hlavným znakom je, že sú takpovediac „vytunované“. Mávajú veľmi, až prehnane farbený dizajn, dovnútra autobusu sú pridané obrovské repráky, z ktorých doslova kričí hudba po celý čas jazdy.

Šoféri týchto autobusov sú naozajstní pretekári formuly 1, pretože autobusy bežne predbiehajú ostatné autá alebo motorky. Jazda týmto dopravným prostriedkom býva veľmi nepohodlná. Ale zato je to naozaj špecifický ulovený zážitok, ktorý treba určite okúsiť, a taktiež je jazda týmto autobusom veľmi lacná oproti komerčným moderným klimatizovaným autobusom.

Hlavnou nevýhodou týchto autobusov okrem toho, že nie sú až také pohodlné, je čas, kedy odchádzajú zo svojej stanice. Nebýva to nikdy presne načas, vždy ide len o orientačný čas kedy môže prísť autobus. Taktiež fakt, že v podstate na každom rohu môže tento autobus zastaviť a môžu buď pristúpiť, alebo vystúpiť pasažieri, čo dopravu, jednoznačne, spomaľuje. Jasne stanovené zastávky nie sú. Keďže ale v BUBO lovíme autentické lokálne zážitky, určite takúto skúsenosť odporúčame aj vám.