Ako vyzerá Ohňová zem Stratený v Ohňovej Zemi

Ohňová Zem ma fascinovala od desiatich rokov, kedy som čítal životopis Fernaoa Magallanesa. Horia tam ohne, sopky, zem buble, predstavoval som si to, ako vstup do pekla. A presne toto španielske kráľovstvo aj chcelo, veľmi si želali, aby sa svet tohoto kúsku zeme tak bál. Z kráľovstva Inkov totižto vyvážali ohromné bohatstvo a teraz ho nemuseli prekladať v úzkej Panamskej šiji, kde na nich číhali tucty pirátskych lodí, ale mohli chodiť okolo tajnou a pritom bezpečnou cestou. Fernao nazval túto krajinu (zoskupenie ostrovov na juhu kontinentu) Zem dymu, no mladý španielsky kráľ (pôvodom Flám) vraj povedal, “kde je dym, tam musí byť aj oheň.” Kartografi kreslili v Patagónii obrov, ktorí sa živia ľudským mäsom, v mori tu plávali veľké jaštery, mnohonásobne väčšie než Lochnesská príšera, zem horela pod vašimi nohami. Keď sa hocikto pozrel na mapu, tak sa tu nikdy nechcel ocitnúť. A teraz sme TU. Traja klienti a ja, sprievodkyňa Flor, ktorú voláme “Kvetinka” a šofér “Čupe”. Sú to vlastne traja klienti na troch sprievodcov, no sú to zároveň traja kamaráti s troma kamarátmi- ideálna partia. Nasadáme do jedného auta, ktoré sprvoti pokladám za robustný Land Rover. No vo vnútri to vyzerá ako moja Lada v roku 1988 a plechy auta ako keby boli z tanku. Celé auto včítane motora je z Brazílie. Je to tereňák aký má byť, a my to čoskoro spoznáme na vlastnej koži. Opúšťame najjužnejšie mesto sveta Ushuaia (Fin del Mundo), prechádzame okolo bývalej väznice (postavenej podľa vzoru francúzskej trestaneckej kolónie na Diablových ostrovoch, kam BUBO organizuje zájazdy taktiež viď Francúzska Guyana), prechádzame okolo vojenských lodí a kasární, okolo industriálnej zóny (zmontovavajú tu elektroniku a je to bezcolná zóna), policajnou kontrolou, ktorá tieto autá nezastavuje (tieto monštrá poznáte z kilometra) a šibnutím prútika sme v absolútnej divočine. Pred týždňom boli všetky stromy v Patagónii zelené, no teraz sa menia a listy sú žlté a červené. Išiel som touto trasou aj na druhý deň a jeseň bola opäť markantnejšia. Zo dňa na deň prichádza do Patagónie jeseň ohromnou rýchlosťou (u nás doma začína jar). V Ushuaia je dnes 18 stupňov a nádherné “horské” slniečko, počasie na krátke nohavice a krátke rukávy. V Ushuaia som bol dva razy v januári (vrchol leta) a aj keď sa hovorí, že v Ushuaia je leto jeden deň v roku, ja som ho zažil. No dnes, pri mojej tretej návšteve “Konca sveta” je ešte krajšie. Šinieme si to po preslávenej ceste č 3 -- Buenos Aires (3 až 4 dni jazdy naplno) je odtiaľto 3x ďalej než Antarktída. Prehupneme cez Garibaldiho sedlo vo výške 500 metrov a dostávame sa do oblakov. Pod nami je Lago Escondido – Skryté jazero a je to Pravda, nevidíme ho. Na druhý deň sme si však po brehoch jazera spravili prechádzku a mám krásne čiernobiele fotografie zachycujúce tú hmlu a drsnosť prírody. Pokračujeme ďalej tereňákom popíjajúc maté. Maté je súčasťou Argentíny, ako je slivovica súčasťou Slovenska a Moravy. Flor pripravuje maté, naleje do byliniek horúcu, ale nie vriacu vodu a vypije prvý kalabas. Potom pripraví ďalšiu porciu a podá ju mne. Zoberiem kalabas, bombillou (bomíja) nehýbem, otočím si nádobku k sebe a z tej istej “slamky” pijem aj ja, až kým celú vodu nevypijem. “Je to výborné, poviem” Flor je spokojná a vie, že budem chcieť opäť aj v ďalšej runde. Potom doplní nádobku ďalšou vodou a podá Karolovi. “Fuj, je to horké jak šľak, nechutné” zhodnotí a povie presne podľa bontónu “Gracias”. U nás hovoríme, “je to zaujímavé” no tu sa proste poďakujete a to znamená neprosím si viacej. Pitie maté, ktoré som prvý raz pil v Paraguaji je rituálom. Obsahuje mateín, čo je povzbudzujúce, a teplé mate je v Patagónskej neustálej zime vždy fajn. Ushuaia je tak jediným mestom v Argentíne, do ktorého ak sa chcete dostať, musíte prekonať Andy. Silu našich terénnych áut využívame naplno. V Ushuaii robia túto atrakciu 3 cestovky a vždy s horšími autami a je to iba “akože”, no toto je skutočné dobrodružstvo, skutočný dotyk z Ohňovou Zemou a jej drsnou prírodou. 2x máme krátku prechádzku prírodou, kde by som sa teda nechcel ocitnúť sám či, dokonca, sa stratiť. Nikde tu nemáte signál, nikto, ani domáci nemajú signál, iba medzi autami sa dohovárajú vysielačkami. Ten ostrov patrí medzi 20 najväčších ostrovov sveta a je obrovitánsky, v noci sú teploty aj teraz okolo nuly. V strede vskutku nádherného lesa prichádzame k refiugiu – útulni. Na stole máme nachystané escaveche, čo sú baklažány, veľká fazuľa, olivový olej a čimičuri a cesnak, proste jedno nádherné predjedlo, do ktorého si namáčame biely chleba podobný bagetám. Na druhom tanieri velikánske olivy tu z Argentíny a kocky syra. K tomu veľmi slušný Malbec. Do piecky neustále prikladajú veľké kusy dreva a tak je tu veľmi príjemne. Veľké okná všade naokolo ukazujú drsnú prírodu, práve sa tu mihla šedá líška. Vychutnávame si typickú Parillu (v Argentíne to čítajú paríža) a ide o grilovanie, ktoré väčšina argentínskych rodín praktikuje na nedeľný obed. Čoripan je ugrilovaná klobása v chlebe. Na chlieb si dáte escaveche a na to tú klobásku a fakt je to super. Steaky sú “al punto”, tak ako si ich robia domáci a prvý deň z nich tečie krv a druhý sú skôr well done, asi ako vyjde, aj keď mali byť medium. Sú robené na grile, pod ktorým kúria okolitým drevom a to argentínskemu steaku dodáva patričný flair. No mäso je geniálne, vidieť, že kravy tu nestoja priviazané v maštali, ale chodia po pasienkoch. “V Brazílii nemajú dobré mäso, najlepšie mäso máme my Argentínčania” hovorí jednoznačne Flor. Výborné steaky a kto chce, má ďalší a ešte ďalší steak a načíname ďalšiu fľašku Malbecu. Po tretej fľaške sa idem trošku prejsť do lesa. Prejdem po chodníčku smerom k jazeru, ktoré volajú Bombilla. Ocitnem sa na druhej strane lesa a dobre to tu poznám, bol som tu už predtým. Späť k refiugiu idem krížom, skratkou, cez les. Vcelku to ide, prekračujem popadané pne, vyzerá to tu ako prales, všade sú popadané stromy, jeden cez druhý, hrubé stromiská, ktoré pri tomto raste majú okolo 300 až 600 rokov (zdroj informácie Flor a neskôr Rodrigo). Potom prichádzam do húštiny Calafate, pichľavé kríky, ako keby málinčie, ale rastú na tom čučoriedky, ktoré silno farbia. Ostne sú pichľavé a ja tie kríky obchádzam a vraciam sa späť a prekračujem pne a opäť obchádzam kríky plné pichliačov, klesá to dolu do údolíčka, všetko je také mierne, no zrazu je tu veľký peň a veľké kríky a ja som zostal zaseknutý. Ani hore ani dole. Až teraz som si uvedomil, že späť idem pridlho a že meškám. Tam som išiel 5 minút ale teraz späť blúdim po lese 15 minút, ak si vyvrtnem nohu, tak je to v prdeli. O tri hodiny sa naloďujeme a nie je tu signál a verím, že na mňa nebudú čakať a pôjdu späť do Ushuaia. Ja sa doplazím k jazeru a nájdem tak smer, keby som išiel opačne, tak sa na obrovskom ostrove nedostanem nikam, no ja si v tomto verím. Idem takto lesom “naverímvboha” viac než stýkrát a mám skúsenosť. Hovorím si, mám ešte jedno oblečenie (vrstvu) navyše, no nemám vodu. Idem a stále je to horšie a horšie, točím sa, už neviem, kde som. Tak toto je Tierra del Fuego- Ohňová Zem, nepriechodná húština. Ďalej to normálnou cestou nejde, obliekam si bundu a vydám sa v 90 stupňovom uhle smerom, kde si myslím, že by malo byť jazero. Idem a kríky trhajú moju bundu a gate, preskakujem pne, ale už neuhýbam, idem proste rovno. A prichádzam k jazeru, naše refiugio- chatu, som minul o 0.5 kilometra. Vidím jedno auto, ostatné autá už odišli. Vraj na mňa kričali, ale ja som nepočul nič. Zvítame sa a vyrážame naspäť do Ushuaia. A ja cítim, že som Ohňovú Zem spoznal. Toto je ono. Totálne nepriechodná džungľa. Prví osadníci tu v Patagónii (výsadok Sarmiento de Gamboa) zomierali od hladu a prvú osadu aj nazvali Port Famine (Hladový prístav- Puerto del Hambre).