Hornov mys - vylodenie Ako vyzerá Hornov mys

Ideme vystúpiť na Hornov mys. Pred rokom som stál na Myse Dobrej nádeje (viď príspevok Juhoafrická republika na tomto Fóre) a teraz sme o 2400 km južnejšie. Sme omnoho južnejšie, než je najjužnejší výbežok Nového Zélandu (Steward island je o 1110 km severnejšie). Dávame si kávičku, oranžové záchranné vesty, oblečení sme tak, že sme pripravení na všetko, číslo kajuty zavesíme do nato určenej skrinky (po návrate späť si číslo vezmeme a keby nejaké chýbalo, vieme, že daný cestovateľ sa “niekde zabudol”). Nasadáme do nafukovacích zodiakov s extrémne silnými motormi a skúsenými kapitánmi a vezieme sa k brehu. Je tu malá zátoka, provizórny mostík, aby sme si nenamočili nohy. Aj keď musíte mať toľko “Filipa”, aby ste nohy položili na mostík vo chvíli, kedy neprichádza nová vlna. Inak budete v mokrom celý čas. Zo zátoky hore na skalisko vedú strmé schody. Na prvej plošinke ma čaká muž v tmavomodrej, dobre padnucej uniforme a podáva mi ruku. Takto som stretol Victora. “Odkiaľ si?” pýta sa. “Zo Slovenska si prvý” veľavýznamne odpovie. Nie je to síce pravda, ale viem, že každý Slovák je na myse Horn veľkou vzácnosťou a je to riadny cestovateľský skalp. “Victor, ja som Lubo z BUBO a rád by som nafotil tvoj život” Po pozitívnej odpovedi sa dohodneme na zraze v majáku o pol hodinky. Horn je jedna malá skala v mori a pol hodina je tu pre mňa dosť času, no Victor tu trávi život a to s celou rodinou. V limitovanej edícii som vydal 2 knihy pod názvom “100 krajín lovca zážitkov” a z každej krajiny publikujem iba jednu fotografiu a jeden príbeh. Snažím sa, aby aj cestovateľsky “bežné” krajiny vyzneli zaujímavo. Takže napríklad z Talianska tu mám fotografiu zo Sieny počas konských pretekov Palio. To je unikát. No a z Čile, taktiež vcelku bežnej krajiny, napíšem príbeh o Victorovi. Toto je ten VEĽKÝ PRÍBEH, absolútna unikátnosť, ktorú zažil málokto. Rozhodnem sa cez Victorov príbeh popísať Hornov mys a exotickosť Čile. Poprosím ho, aby ma zoznámil s rodinou, s manželkou a jeho troma deťmi, fotím ho v jeho byte, po prechádzkach ostrovom, kde celý rok žije. V majáku, pred kostolíkom. Žijú tu pol roka bez toho, aby ich navštívil čo len jediný človek. Manželka Evelyn sa stará o ich tri deti, Erica, 13, Nicolasa, 8 a Sofiiu, 2 roky. Mladý dôstojník a jeho príbuzní boli vybraní spomedzi 50 vojenských rodín a dnes sú považovaní za hrdinov v celej krajine. Prešli ťažkými psychologickými testami. Zrejme sú to “iba” 4 mesiace na odľahlom ostrove bez iných ľudí, ale musia to byť sakra dlhé mesiace, v tom období sú tu dlhé hodiny totálnej tmy. Na schodoch je malilinká kaplnka Panenky Márie, ktorá tu odoláva búrlivým vetrom a neuveriteľne zlému počasiu. Musíte byť hlboko veriaci, aby ste túto samotu vydržali. Stúpam ďalej hore po schodoch a vchádzam do národného parku Cabo Horno. Vpravo sa ide k pamätníku a tam sa odporúča ísť na začiatku. Šinie sa sem čiara 200 mravčekov v oranžových záchranných vestách. Polovicu pamätníka odtrhlo, ale teraz je opäť vcelku, veľký impresívny ukotvený na južnej strane tohoto skaliska. Potom si pozriem druhú stranu: maják, romantický drevený kostolík a zoznamujem sa s redaktorom a fotografom francúzskej odnože magazínu GEO. Spoznali sme sa lebo Touron Olivier má na krku zavesené 2 fotoaparáty značky Leica a obdivuje môj objektív. Potom dlho na lodi kecáme o detailoch objektívov a fotografii nimi nafotenými, ktoré nikto iný nevie oceniť, iba fanatici, ktorí fotia fotoaparátom, s ktorým sa fotiť nedá. “Tie fotografie sú pravdivé a večné, nie je to tá rýchla móda gýčových obrázkov dneška” rozohňuje sa. Aj Francúzi majú ten istý nápad ako ja, nafotiť život rodiny na konci sveta. Victor Arriagada sa stane o chvíľu slávnym. Kúpte si septembrové číslo francúzskeho GEO, alebo sledujte moje blogy. Potom porovnáme, kto mal lepšie oko a trefnejší text. Pred kostolíkom je vlajka Chile a mladý pár z Kalifornie na svadobnej ceste si robí fotografie, ona má na hlave biely závoj a v tom vetre to nádherne vlaje. Vychádzam hore do majáka a hovorím si, že nabudúce sem musíme doniesť slovenskú vlajku! Nad Hornovým mysom vychádza slniečko a objavuje sa dúha. Myslel som si, že Perito Moreno či vyhliadka na 3 veže v Torres del Paine sú vrcholom tejto cesty, ale teraz mám ešte väčší vrchol. Ide o obrovský cestovateľský zážitok a som rád, že BUBO ho svojim klientom prináša ako prvá cestovná kancelária. Stojím na vrchole Hornovho mysu a urobím fotografickú pózu, ktorá by mala pripomínať roztiahnuté krídla albatrosa (ten má rozpätie 4 metre, čo je najviac na svete), ktorý je vyobrazený v strede monumentu. No zároveň pravou rukou ukazujem presne na juh - tam tým smerom je Južný pól, kam mám letieť koncom roka. Antarktída je blízko, ale Južný pól je strašne ďaleko, je to ešte 3770km.