Tassili n Ajjer - najrozľahlejší NP v Afrike Národný park na hraniciach Alžírska, Líbye a Nigeru

Po tom, čo sme počas zájazdu naprieč Alžírskom navštívili hlavné dominanty severného Alžírska: tri najväčšie mestá Alžír, Orán a Constantine; antické pamiatky v Tipaza, Cherchell a Djemila, nasleduje dva a polhodinový let z hlavného mesta Alžírska na juh krajiny. Žiadne obavy z vrtuľových lietadiel. Čaká na nás veľmi pohodlný Airbus 321 a na palube drobné občerstvenie. Medzipristátie máme v púštnom meste Ghardaia, kde vystupuje asi tretina pasažierov, ale keďže žiadni nepristupujú, máme pre seba veľa voľných miest na spánok v lietadle, pretože letíme v noci a predpokladaný prílet je až po druhej hodine rannej.

Letisko je od púštneho mesta Djanet vzdialené asi 30 km. Po formalitách na letisku, kde nás víta náš sprievodca Slyeman, oblečený v tradičnej tuaregskej džalábe a v ikonickej šatke na hlave (šaš) indigovej farby, nás v noci odvezú tri Toyoty Hilux do nášho jednoduchého púštneho hotela Tiniri. Prichádzame unavení po tretej v noci a hneď si líhame do postelí, aby sme sa ráno o deviatej stretli na raňajkách a o desiatej ráno mohli vyraziť. Jednoduchý hotel púštnej architektúry s tečúcou vodou, sprchou, toaletou, a elektrinou, vďaka čomu nám dobíjanie našich mobilov robí radosť.

Už prvý pohľad na „najväčšie pieskovisko na svete“ zaručuje predzvesť veľkolepých zážitkov pre náš zrak, ako aj úlovkov pre naše fotoaparáty. Raňajky pre našu skupinu sa servírujú na terase. Hoci je polovica novembra, dnešná predpoveď je slnečno a vysoko nad 25 stupňov. Raňajky sú jednoduché, ale plne postačujúce. Sme pripravení vyraziť za novými dobrodružstvami. Prvý deň cesty je v pláne asi pol tucta zastávok v púšti, predovšetkým pri petroglyfoch – skalných umeleckých dielach človeka neolitu, ktoré sú staré tisíce rokov.

Tassili n´Ajjer je odľahlý národný park, o ktorom asi počulo len málo Európanov. Ide pritom o najrozľahlejší národný park v Afrike. Jeho rozloha je takmer 1,5-krát väčšia ako územie Slovenska. Rozprestiera sa v juhovýchodnom kúte Alžírska a tvoria ho zvyšky prekambrickej pieskovcovej plošiny neďaleko hraníc s Líbyou (približne 50 km) a Nigerom (približne 100 km). Národný park je surrealistickou ríšou zázrakov s rozprávkovými skalnými útvarmi, ktoré sú zasadené do žltých a oranžových dún púšte. Vydávame sa po stopách francúzskeho archeológa Henri Lhotea, ktorý tu v 50. rokoch 20. storočia zdokumentoval asi 15 000 skalných umeleckých diel z obdobia neolitu. Nachádzame sa „v jednom z najväčších múzeí prehistorického umenia na svete“. Tieto galérie pod šírim nebom prinášajú etnologické svedectvá o tom, že tu kedysi žili veľké cicavce ako slony, žirafy, nosorožce či hrochy. 

Paleontológovia tvrdia, že v období pred 12 000 až 5 500 rokmi došlo k veľkému otepleniu planéty na severnej pologuli. Dovtedy bolo na území dnešnej Sahary dostatok vlahy, vodných zrážok a krajina sa po období monzúnov premieňala na jazerá a mokradiny. Skalné umenie v národnom parku zachytáva tieto klimatické zmeny. Tak ako sa tu vyvíjali vzorce počasia, vyvíjala sa tu aj spoločnosť. Rytiny a kresby sa menia, ako sa menila spoločnosť od lovcov a zberačov ku kočovným pastierom. Veľa diel, ktoré obdivujeme je namaľovaných práve v dobe kočovných pastierov, a to karmínovou farbou – farbou z dostupných minerálov, drveného kameňa a kravskej krvi. Vidíme aj údajne jediného namaľovaného škorpióna v NP, navštevujeme aj menší skalný most, ktorých počet sa odhaduje v celom NP na približne 300. Tuaregovia zastavujú v atraktívnej púšti na obedňajšiu prestávku. Máme čas nielen na obed, ale aj na prechádzku po piesku, po skalách s fotoaparátom v ruke. Nádhera. Ticho, samota a predstavivosť nám bičujú našu myseľ. Po asi trojhodinovej zastávke pokračujeme ďalej, hlbšie do púšte, aby sme sa okolo 17:30 hod. utáborili v oblasti nazývanej Ticobaway, pod vysokými skalami púšte. Jedno z áut zapadá, treba mu prísť na pomoc, druhému dochádza dych a po dlhej nočnej práci na jeho oprave sa na druhý deň vydáva do vzdialeného Tamanrassetu do depa. Nám ale ostáva štvrté záložné auto na palube s geniálnym kuchárom Barkom a čajovým mágom Yahiom. 71 ročný skúsený vodič Hassan a jeho mladší priateľ Ahmed nás sprevádzajú naďalej.

Noc na púšti je jedným z najkrajších životných zážitkov. Už len preto, že vám po 22. hodine večer začne byť zima a zháňate, čo všetko si obliecť do stanu a spacáku. Do rána klesá teplota na 10 až 5 stupňov. Skoré ráno v púšti prináša viacero výhod a zážitkov. Prvým z nich je fakt, že keď sa začnete prechádzať, prestane Vám byť zima. Druhou je púštny orgazmus, tak ja nazývam tamojšiu nočnú oblohu. Kráčajúc tichom, samotou a studeným pieskom sa ťažko stotožňujete s realitou, že ste stále na planéte Zem. Ďalším osobitným, ale pritom hygienicky dokonalým zážitkom je ranná toaleta. Žiadne špinavé keramické misy, žiadne stupačky, z ktorých je cítiť veľkú potrebu predchádzajúcich hostí, nohou vyhĺbená jamka do piesku a pôžitok pri pohľade na Mliečnu dráhu a nekonečné nebo hviezd. Úprimne poviem, že túlať sa nočnou púšťou a čakať na východ slnka je jeden z najsugestívnejších zážitkov vášnivého cestovateľa.

Druhý deň na nás čaká nádherný asi 30 metrov vysoký skalný most, kaňon Essendilene, rozprávka v púšti. Na jeho začiatku sa rozkladá malá, takmer opustená dedinka niekoľkých domov, ale vo svojich útrobách ukrýva kvitnúce oleandrovníky, úzke koryto, ktoré lemujú vysoké úchvatné skalné masívy a túžba kráčať vás po viacej ako hodine dovedie ku guelte, vodnému zdroju, kde sa dá okúpať, nafotiť krásne zábery a rovnakou cestou sa pobrať späť k našim autám. Neskorý obed a následný presun k najrozsiahlejšiemu výskytu pieskových dún v NP. Z hrebeňa jednej z nich pozorujeme západ slnka a uvedomujeme si desiatky kilometrov dlhú pieskovú krajinu, ktorá nie je prerušovaná žiadnym skalným útvarom, žiadnym zeleným stromom, žiadnou známkou života. Už v ten večer som vedel, kam ma skoro ráno povedú moje kroky. Kempujeme na púšti, na mieste, kde niet kam sa ukryť za zelený krík, kde sú iba pieskové duny, rôznych tvarov, rôznej veľkosti, rôznej konzistencie – občas tvrdej, občas hlboko sa zabárajúcej. Tuaregovia nám pripravujú tradičný chlieb - targille, opäť výbornú večeru, na druhé ráno dokonca tortu... Je nám s nimi výborne, sú priateľskí, zhovorčiví, veselí, ale hlavne všetci cítime, že sú tu pre nás, aby sa o nás postarali a aby sme túto krajinu opúšťali s pocitom zadosťučinenia, spokojní a naplnení ich mierom a pomalým plynutím času.  

Tretí deň sa zastavujeme pri rytine, ktorá je ikonickou pre celý národný park. Ide o rytinu „plačúcich kráv“. S úbytkom zelene, úbytkom pastvín, úbytkom vody, aj stáda kráv začali plakať, nevediac, aká ich čaká budúcnosť, keďže si Sahara brala z roka na rok svoju čoraz väčšiu daň a pohlcovala takmer všetku časť zelených pastvín. A tak to pastieri dobytka vryli do kameňa. Čaká nás opäť nádherné miesto na obed, pod strmým kamenným korytom a vysokou pieskovou dunou, po ktorej je radosť zbiehať zo skál dolu. Po návrate do mesta Djanet sa ešte zastavujeme na miestnom trhu nakúpiť posledné suveníry a potom nás čaká už len posledná spoločná večera v reštaurácii s miestnymi Tuaregmi. Po štyroch hodinách na izbe v hoteli sme pripravení k transportu na letisko a časovo náročný presun do Viedne.