Túfurove domy

Túfurové domy sú tradičné stavby typické pre severské krajiny, ktoré vznikli ako odpoveď na drsné klimatické podmienky a obmedzené prírodné zdroje. Ich najvýraznejšou črtou je strecha pokrytá túfurom, drnom – trávnatou vrstvou s pôdou, ktorá poskytuje výbornú izoláciu a chráni obydlie pred vetrom, chladom a dažďom.

Konštrukcia týchto domov bola prispôsobená miestnym podmienkam. Steny bývali najčastejšie z kameňa alebo dreva, ktoré sa v niektorých oblastiach muselo dovážať. Na strechu sa najprv kládla izolačná vrstva, napríklad brezová kôra a na ňu niekoľko vrstiev trávnatého drnu. Výsledkom bola zelená, živá strecha, ktorá okrem izolačných vlastností slúžila aj ako záťaž proti silnému vetru. Túfurové strechy sa museli pravidelne udržiavať, predovšetkým kosiť, aby trávnatý povrch nezarástol divoko a nepoškodil konštrukciu.

Takéto domy sa v minulosti stavali najmä v izolovaných oblastiach, kde ľudia žili v úzkom kontakte s prírodou a boli odkázaní na vlastné zdroje. Moderné architektonické prístupy sa čoraz častejšie vracajú k myšlienke zelených striech a prírodného stavania, čím nadväzujú na múdrosť a skúsenosti predchádzajúcich generácií. Túfurové domy tak aj dnes predstavujú symbol udržateľnosti, praktickosti a harmonického spolunažívania s okolím.

Nielen strechy, ale aj farby fasád domov majú svoj význam a históriu. Vo vidieckej a prímorskej architektúre severských krajín sú čierne, červené a biele domy nielen vizuálne výrazným prvkom, ale aj praktickým riešením, ktoré sa vyvíjalo počas stáročí. Farba domu tu nikdy nebola len otázkou estetiky. Súvisela s dostupnosťou materiálov, ochranou pred počasím a často aj so spoločenským postavením majiteľa.

Čierne domy boli najčastejšie natreté smolou alebo dechtom, čo bola lacná a účinná ochrana dreva pred vlhkosťou, dažďom, vetrom a škodcami. Táto čierna ochranná vrstva sa získavala najmä z borovíc a zabezpečovala dlhú životnosť domu aj v extrémne vlhkom a veternom podnebí. Takéto domy sa často nachádzali v prístavných oblastiach a rybárskych dedinách, kde bola odolnosť materiálu kľúčová. Okrem toho tmavá farba absorbovala teplo, čo pomáhalo mierne vykurovať interiér.

Červené domy sa natierali farbou s obsahom oxidu železitého. Táto feroxidová červeň bola lacná, ľahko dostupná a zároveň výborne chránila drevo pred hnilobou. Červená farba sa rozšírila medzi farmármi a bežnými obyvateľmi a niekde symbolicky napodobňovala drahšie murované domy. Stala sa natoľko rozšírenou, že dnes ju vnímame ako typickú farbu pre škandinávske a ostrovné dediny.

Biela farba bola v minulosti znakom vyššieho spoločenského postavenia. Používal sa najmä vápenný náter, ktorý bol drahší a menej dostupný. Biele domy tak často patrili úradníkom, duchovenstvu alebo zámožnejším rodinám. 

Dnes je kombinácia týchto farieb – čierna, červená a biela neodmysliteľnou súčasťou severskej krajiny. Farby zároveň slúžili aj na orientáciu a to najmä v oblastiach, kde bola častá hmla, sneh alebo vietor. Vďaka tejto praktickej, ale zároveň estetickej tradícii sa severské dediny stali vizuálne nezameniteľnými a fotogenickými miestami, ktoré si zachovali charakter aj v modernej dobe.