Yorukovia Taurusu

O turkménskych kočovníkoch ste toho isto počuli už mnoho. Ale o turkménskych kočovníkoch žijúcich v Turecku? To bude zrejme menšia pravdepodobnosť. Záhadní a málo známi nomádi Yoruk (Yörük) sa dnes v Tureckej republike vyskytujú najmä v okolí pohoria Taurus alebo inak známeho Býčieho pohoria, ktoré dostalo svoje pomenovanie vďaka mnohým chrámom postaveným pre boha hromu, ktorého znázorňovali obyvatelia vo forme býka. Výskyt Yorukov v Tauruse ale nebol jediným samozrejmým miestom pre kočovníkov. Až do začiatku 19. storočia žili tisíce yoruckých nomádov na osmanských územiach na Balkánskom poloostrove a v celej západnej, južnej a juhovýchodnej Anatólii. Leto trávili na vysokých pastvinách, jeseň v nižších polohách a zimné mesiace trávili v chránených táboroch so svojimi  stádami.

Tieto putujúce pastierske komunity sa začali „domestikovať" či usádzať počas osmanskej ríše, proces nabral na intenzite za Tureckej republiky od roku 1924. Je to ale menšina, ktorá je stále vášnivo oddaná svojej slobode. Lokálni Anatólci preto prirovnávajú Yorukov vtákom - keď voľne poletujú sem a tam, cítia najväčšiu slobodu, ale čím menšia klietka, tým zdrvenejší Yoruk.

Po celé stáročia boli muži aj ženy vynikajúcimi jazdcami. Nejazdili iba z dôvodu dopravy, vyznačovali sa aj ako statoční bojovníci, čo často zaručovalo, že osmanská administratíva ich vysielala na okraj ich impéria na Balkánsky poloostrov. Postupne sa ale začalo blížiť 20. storočie, kedy osmanská vláda tlačila na kočovníkov, aby sa usadili, keďže ich služby ako nájazdníkov boli čoraz menej populárne a potrebné. To, čo ich ale v konečnom dôsledku prinútilo postupne sa vzdať či adaptovať svoj životný štýl, bola redukcia ich pasienkov v 20. storočí n.l.

Dnes väčšina yorských komunít žije trvalo vo svojich zimných dedinách, takže pohľad na yorukské stany na vysokých pastvinách v lete je čoraz zriedkavejší. Počas letných mesiacov v horách sa z mlieka z oviec a kôz, ktoré v masívnych stádach pasú na krásne zelených lúkach, vyrába maslo a syr, ktoré sa spolu s vlnou a prebytočným dobytkom predávajú na trhoch Antalye. Cez leto sa zaoberajú aj tkaním a vyšívaním tradičných kobercov, farebných zimných kabátov a obliečok svojím nevestám. Keď sa počasie začne ochladzovať, Yorkovia zostupujú z hôr nižšie do jesenných táborov, kde vyrábajú opäť maslo a syr na použitie počas zimných mesiacov. Ale keď im aj prechodná jeseň skončí a Taurus začne pokrývať mrazivý ľad a sneh, presunú sa do tzv. zimných dedín či usadlostí.

Zimné dediny sa zvyčajne nachádzajú na pobrežných nížinách v okolí Antálye, kde je miernejšie počasie, ktoré im dovoľuje pásť svoj dobytok a zbierať palivové drevo. Zimu prežijú, a v máji opäť zamieria do hôr.

Medzi tradičné kultúrne prvky patria ich stany známe ako karacadir alebo alacik vyrobené z kozej kože aj so srsťou. Stany boli po celé stáročia ich jediným domovom, často zdobené jednoduchým kilimom (kobercom), dnes už bohužiaľ táto tradícia vymiera a čoraz menej Yorukov vie zhotoviť tento príbytok. Ženy, ktoré tieto tradície uchovávajú dodnes, mali vždy na starosti dojenie oviec, tkanie kilimov či pečenia chleba. Yorkská kuchyňa je založená predovšetkým na mäse a mliečnych výrobkoch z ich dobytka, či už sú to kozy alebo po novom kravy a ovce.

Trhy zriadené v blízkosti vysokých pastvín zohrávajú dôležitú sociálnu, ako aj hospodársku úlohu, sú to totižto miesta, kde sa stretávajú individuálne komunity, ktoré sa počas roka zriedka stretnú. Keďže Yorukovia sú na takýchto čerstvých pastvinách neustále v pohybe, nemajú žiadnu trvalú adresu, takže zvyčajne dávajú adresu obchodníka, ktorého poznajú v meste, čo v dnešnej dobe vie byť celkom problematické. Práve vďaka tomu, mnohé komunity sa usádzajú aby si mohli založiť trvalé bydliská. Muži trávia čas predávaním kobercov, textílií a potrieb na ochranu či starostlivosť o stáda, ženy sa starajú o domácnosť a výrobu, ktorá živí celú komunitu. V minulosti to boli matriarchálne spolky, dnes vďaka Islamu majú ženy o čosi nižšie postavenie.

Pre priblíženie týchto záhadných kočovníkov vám stručne opíšem, ako vyzerá taký presun z jedného tábora do druhého: Sedlá tiav, somárov a koní, zvonce oviec a kôz sa vynášajú na čistenie a opravu ku majstrom v ich komunitách. Šaty sa perú a kysnutý chlieb sa pečie v hlinených či kamenných peciach - potrebujú energiu a kalórie na dlhú a únavnú cestu cez Taurus. Ráno pri odchode si deti a mládež obliekajú nové, pestrofarebné oblečenie, ktoré krvopotne a pracne vytvorili počas zimných mesiacov ich mamy a staré mamy. Je to znak zmeny a nových začiatkov pre Yorukov akéhokoľvek veku.

Mladí muži so zatočenými fúzmi či šálmi omotanými okolo pása, častokrát s puškami prevesenými na pleciach, sa postavia na okraj stáda, ktoré sa vyberie na zelené pastviny Alanye a Antalye. Všetko ale s kľudom, nesmie chýbať ani fajka naložená lacným tureckým tabakom.

Všetci pozbierajú krásne vzorované kožené vrecia, tradičné stany a dôležité vybavenie a naložia ich na ťavy, ktoré sú prekryté veľkými farebnými kilimami - zvieratá vyzerajú  ako vyzdobené nevesty. V skorých ranných hodinách sa zástup konečne vydáva za zvuku cinkajúcich zvonov. „Vláčiky“ zvierat postupujúce v jednom súbore sú nezabudnuteľným pohľadom. Cesta na najbližšie vysoké pastviny trvá asi sedem dní a na tie vzdialenejšie môže trvať aj pätnásť dní až mesiac. Tento krásny príklad ešte stále nasledujú komunity Honamli, Karakoyunlu, Gebizli a Hayta, ich počet ale neustále klesá a dnes je ich len necelých 1500 až 3000. Migrácia nomádov z Yoruku je dedičstvom Turecka s jedinečnými tradíciami a ak budete mať to šťastie počas jari či jesene, je to nezabudnuteľný zážitok!