Zážitky z Mexika Ako budete vnímať Mexiko vy?

Ketsalkoatl – najmúdrejší a najväčší zo všetkých bohov mal rád ľudí a preto vybral pre nich najlepšie miesto na svete. Po dlhom a ťažkom putovaní v Mexiku cez divé rieky, púšte a nepriechodné pralesy prišli do doliny, kde sa ako prsteň trblietalo jazero. Na brehu jazera rástol strom, na ňom sedel orol, ktorý držal v zobáku hada. Tam sa skončilo putovanie do krajiny Anávak – dnešné Mexiko. Vyzbrojení rozprávkami Opereného hada sme sa pred dvoma týždňami pustili objavovať Mexiko – krajinu dvoch tvárí. Tá prvá je len pre turistov a biznismenov – výborná diaľnica, klimatizované hotely s bazénmi, automobilový priemysel a presklené administratívne budovy ako napríklad veža Latinoamericana. Tá druhá – odvrátená tvár, to sú nevinné obete drogových kartelov, vzbúrení roľníci z provincie Chiapas a malé deti, ktoré v noci predávajú na ulici suveníry. Napriek všetkému je Mexiko vskutku nádherná zem. Mierne zvlnená pahorkatina doslova hýri farbami. Je zelená ako plody opuncií, modrú farbu si požičala z agáve, žltá ako kukurica, oranžová ako kvety mimózy, ružová ako ruže pestované v skleníkoch pri ceste a červená ako čili papričky. Nad krajinou sa v modravých výškach vznášajú majestátne orly, ktoré dosahujú až trojmetrové rozpätie krídel. Mexiko je nielen čarovné, ale má aj bohatú históriu. V čase, keď sme sa my ešte hrali v jaskyniach na schovávačku, Aztékovia a Máyovia sa vzdelávali na univerzitách, riadili sa kalendárom, športovali na štadiónoch, nad kriminalitou bdel súdny dvor a doma mali tečúcu vodu v kuchynskom dreze, splachovacie záchody a „ vyvolení“ dokonca aj bazén. Samozrejme, z pohľadu bielych dobyvateľov, tzv. conquistadorov to boli obyčajní barbari, pretože bojovali iba kyjakmi, takže bolo nutné im priniesť civilizáciu – ohromnú vymoženosť vo forme pušiek. Pri tom sa im ich takmer podarilo celkom vyvraždiť, a celkom určite vrátiť vo vývoji o niekoľko tisíc rokov naspäť. Ľudia, ktorí ešte pred našim letopočtom na univerzitách študovali astrológiu, architektúru a matematiku dnes nevedia rátať – dnešný priemerný Mexičan len tak hádže letopočtami – 100 rokov hore dole a všetko stojí „un dollar“, čiže jeden dolár. S výnimkou pyramíd je väčšina kostolov a úradných budov postavená nakrivo – sú šikmejšie než známa veža v talianskej Pise. Zato v zemepise sú na tom celkom dobre, vedia kde leží Čekoslouekia a Praha ( tamtamy im zrejme ešte zvesť o rozdelení bývalej republiky nedoniesli ) a to pravdepodobne vďaka olympioničke Věre Čáslavskej, ktorá mala v svadbu v katedrále hlavného mesta. Ale aspoň si nás nemýlia so Slovinskom. Mexiko City žije vo dne i v noci, má trošičku štipľavú príchuť čili a po večeroch znie hudbou miestnych hudobníkov – Mariachis – taký mexický Senzi Senzus. Ak sa vám zdá, že táto hudba pre nie je pre vás to pravé orechové, najneskôr po tretej tequile zmeníte názor. Azda najväčšou atrakciou je miestny ekvivalent meteorologickej stanice – lietajúci Indiáni Voladores. V minulosti to mali ťažšie, pretože boli obetovaní, či už dážď privolali, alebo nie. Dnes im stačí po vystúpení obehnúť prizerajúcich sa turistov a vybrať vstupné, z ktorého živia svoje rodiny. Sociálne, zdravotné a dôchodkové poistenie je v Mexiku pojem takmer neznámy. O tomto 25 milónovom Ciudad de Mexico by sa dalo povedať ešte mnohé, ale naša cesta nás zaviedla ďalej do známeho letoviska Acapulco. Máme pred sebou nádherný gýč – palmy a piesočnú pláž, ktorú obmývajú vlny Tichého oceána. Je to reklamný plagát cestovnej kancelárie? Nie, to je výhľad z balkóna našej izby v hoteli El Presidente. Tam môžete celý čas ležať pod slnečníkom, prípadne popíjať nápoje v hotelovom bazéne. Môžete, ale nemusíte. Aj tu je totiž čo pozerať. Navštívili sme centrum mesta, plavili sme sa na lodi, odviezli sa v taxíku – modrobielom chrobáku VW, ktorému chýbalo „iba“ predné sedadlo, bezpečnostný pás a iné „nepotrebné vybavenie“, zato jeho šoférovi nikdy nechýbala zdvorilosť a dobrá nálada. Na trhu sme ochutnali exotické ovocie, ktoré tu chutí celkom inak ako zo supermarketu. Ešte teraz sa mi rozplýva sladká chuť ananásu, manga, papáje na jazyku. Mňam. V horúčavách najlepšie osvieži kokosové mlieko z „čerstvo podojeného“ orecha. S milým úsmevom vám ho naservíruje potomok mexických banditos – zošúverená starenka v kockovanej zástere. Zaženie sa hrozivo vyzerajúcou, asi meter dlhou mačetou, a vzápätí nám podáva „pohár“ a k nemu starostlivo pribalí aj slamku. Najadrenalínovejším zážitkom bolo vystúpenie skokanov z La Quebrada, ktorí za pár drobných riskujú každý večer svoje životy skáčúc z vysokej skaly do temných vĺn oceána. Naša cesta za krásami Mexika sa skončila. Čaká nás návrat do reality, ktorá bude len občas prerušená vetou: Pamätáš ako vtedy v Mexiku.... Z dovolenky sme sa vrátili všetci plní zážitkov zo stretnutia s nádhernou krajinou a skvelými ľuďmi. No a keď je už reč o skvelých ľuďoch, nedá mi nespomenúť tých, ktorí sa pričinili o bezproblémový priebeh celého pobytu a náš bezpečný návrat domov. Rada by som sa poďakovala celému tímu, ktorý mal na starosti plánovanie a organizačné zabezpečenie cesty a menovite našim dvom sprievodcom – Martinovi a Richardovi. Počas celého pobytu fungovali s úsmevom na tvári 24 hodín denne a nielenže nám sprostredkovávali nové poznatky o krajine, ľuďoch, zvykoch a kultúre, ale zabezpečovali aj technickú podporu, najmä pri fotografovaní, ochotne pomáhali radou a skutkami, tam kde to bolo potrebné. Mohla by som odprisahať, že sme ich videli robiť niekoľko vecí súčasne ( a keďže to bolo ešte pred návštevou továrne na výrobu pulque a mezcalu, môžete mi veriť ). Vysvetľovali, ako to vlastne bolo s tým Panchom Villom, zabezpečovali lístky na medzištátny zápas Mexiko vs. Trinidad, priebežne zisťovali informácie o chrípkovej pandémii – ktorá mimochodom bola asi všade inde, len nie v Mexiku. Martin bol dokonca chvíľu v podozrení, že špeciálne pre nás namaľoval deň vopred petroglyfy v národnom parku Palma Sola, ale táto fáma sa nepotvrdila, tak sme ich autorstvo prenechali Olmékom. Takže ešte raz. Muchas gracias, cavalieros. Dobrá práca. No a niekedy a niekde na cestách zas dovidenia!