Banánová republika

História pestovania banánov v Kostarike ide ruka v ruke so vznikom železníc. Železnicu San José - Puerto Limón, ktorá bola pôvodne nápadom bývalého prezidenta Kostariky - Tomása Guardiu Gutierreza - postavil americký kapitalista Minor Keith. Zo začiatku bolo zámerom vybudovať jednoduchú trasu, ktorou by sa káva dostala z Centrálneho údolia na pobrežie Karibiku.

Takmer hneď ako sa práce na železnici začali, prišiel prvý problém - nedostatok pracovnej sily. V nížinách provincie Limón je podnebie horúce a dusné so silnými dažďami. Žltá horúčka, jedovaté hady, nájazdy domorodých skupín a celkovo vyčerpanie spôsobili to, že väčšina pracovnej sily, ktorú spočiatku tvorili obyvatelia z vysočiny, padla. Vzhľadom na vtedajšiu hospodársku situáciu a podmienky v Jamajke, obyvatelia Jamajky sa začali vo veľkom na Kostariku sťahovať.

V rokoch 1874 až 1891 prišlo na Kostariku približne 11 000 Jamajčanov. Väčšine Kostaričanom, ktorí bývali na vysočine, sa táto migrácia nepáčila a nastalo aj rasové napätie. Kostaričania sa považovali za belochov a často sa porovnávali s obyvateľmi susedných krajín tmavšej pleti.

Vlak sa po výstavbe, v roku 1890 konečne spojazdnil. Účasť Minora Keitha v histórii Kostariky sa tu nekončil, pretože vynaliezavo zasadil pozdĺž trate banány, aby pomohol zaplatiť výstavbu vlaku. Ovocie prosperovalo a keď sa v Európe a v USA otvorili nové trhy, banány sa stali exportnou komoditou. Kostarika bola prvou stredoamerickou krajinou, ktorá začala banány pestovať vo veľkom. To viedlo v roku 1899 Minora Keitha a jeho kolegu k založeniu spoločnosti United Fruit Company. Spoločnosť United Fruit Company, alebo Yunai, ako ju miestni nazývali, zmenila spoločenskú, politickú aj kultúrnu tvár celého regiónu. Zo všetkých krajín, v ktorých pôsobila, mala najväčšie obchody práve v Kostarike.

Banánové spoločnosti ponúkali celkom slušné platy a mnohí obyvatelia vysočiny strávili rok alebo dva prácou práve na banánových plantážach, aby získali dostatok financií na založenie si malej farmy. Rovnako to bolo aj s Jamajčanmi - kým spoločnosť United Fruit Company poskytovala stabilné pracovné miesta, Jamajčania nemali dôvod opúšťať Karibské pobrežie. Taktiež často pôsobili na vyšších pozíciách, pretože rozprávali anglicky a tak sa dokázali s Američanmi dorozumieť v ich vlastnom jazyku, čo bolo veľkou výhodou.

Osudy Jamajčanov sa však zmenili v roku 1925, kedy sa začali v Limóne plantáže zatvárať v dôsledku chorôb, ktoré medzi banánovými stromami vypukli. Spoločnosť United Fruit Company musela hľadať nové regióny a pozemky, kde presunúť svoje prevádzky a vysadiť stromy. V roku 1934 začali pestovať banány v oblasti okolo dnešného Queposu v strednom Pacifiku. Medzi spoločnosťou United Fruit Company a medzi vládou Kostariky sa však podpísala zmluva, v ktorej sa stanovilo, že pracovné pozície budú uprednostnené pre rodených, lokálnych Kostaričanov. S tým opäť prišlo aj rasové napätie. Pre Jamajčanov to bolo ťažké obdobie - na jednej strane si nemohli dovoliť podniknúť cestu domov na Jamajku a na druhej strane, v Kostarike sa nevedeli zamestnať. Napokon sa väčšina Jamajčanov začala venovať pestovaniu kakaa či rybolovu.