Doprava v Belize Zážitky z ciest po Belize

Dnešný deň sa nám asi najviac vryje do pamäte. Skoro ráno stretávam skupinku. Zoznamujeme sa a vyrážame z mexickej mayskej riviéry rovno na juh. Pred nami vyše 300 kilometrov rovná, dlhá cesta smer Belize. Jedna z najmenej známych krajín regiónu. A Belize nám teda dnes pripravilo riadne prekvapenie. Spočiatku všetko ide hladko. Až príliš. Na hraniciach takmer nečakáme. Sme na "druhej strane" tak elegantné, že nestihnem ísť ani na toaletu. Vynikajúci medzičas nám umožňuje nielen zastaviť sa na pobreží, ale aj dopriať si správny belizský obed: rice & beans. Ja si dávam s kuriatkom a naozaj vynikajúcim kapustovým šalátom. Výhľad na trblietavú lagúnu a pred sebou orosené pivo Belikin (asi najlepší vývozný artikel tejto malinkej krajiny). Zdá sa, že nemôže byť nič dokonalejšie. Po obede si to šinieme cestou medzi plantáže s cukrovou trstinou. Všade sama zeleň a v tom to príde! Malý výbuch vpredu. "Ojoj, máme defekt" vravím si. Ale šofér pokračuje veselo v ceste. Švitorí mi niečo o tom, že veď máme ešte 3 kolesá. Neviem, či myslel nahradne alebo tie, na ktorých ideme. A zrazu prudko zastaví a ukazuje mi na ručičku termostatu. Ide "vyskočiť z kože". Tá ručička. A tak predsa len kontrolujeme bus. Pneumatiky v poriadku. Otvára sa kapota. Všetci traja mužskí klienti našej mini posádky vyjadrujú svoj názor a svoju teóriu na nielen príznaky ale aj príčiny ochorenia. Ešteže sú to lekári a majú v tom prax. Vodič však bezradne pozerá, čo to asi "prasklo". Všetko horúce. Už sa viackrát popálil. Ukazuje mi ohorené bruško ukazováčika: "pozri, tu mám bobo". Tak fajn. Sme v strede cesty, najmenej husto osídlenej krajiny celej Strednej Ameriky, kde nie je signál a autá tu chodia okolo asi tak raz za rok. Inak, po ruke máme jednu haciendu. Akoby zázrakom zastaneme pred jej bránou a tak sa tešíme z chládku pod košatým obrovským mangom. Ďakujem Bohom, že vymysleli tieň. Dúfam, že za to dostali aspoň jednu "Nobelovku". Hacienda je však "ako sa to na správne belizske pomery patrí", neobývaná. A v tom zazriem na obzore auto. Vyzerá to ako niečo väčšie. "Jej, veď to je ten smiešny predpotopný karavan akoby zahaknuty v ďalšom karavane, čo sme pred obedom obiehali." Vravím si sama pre seba a čudujem sa, že to vôbec dokáže ísť nejakou rýchlosťou po ceste. Naozaj to vyzerá ako niečo medzi starou vyradenou kulisou zo Star Treku pozvaranou s karavanom z Woodstocku. Mávam, čo mi sily dajú a staviam sa tomuto surealistickému drakovi do cesty. Brzdy škrípu a z volantu na mňa vykukne pani, ktorá možno aj na tom Woodstocku osobne dakedy bola. Blonďavé vlasy umyte naposledy asi pri protestoch proti vojne vo Vietname a zvrásnená tvar tak, že by sa do nej dali zasadiť tulipány. Vedľa zo spolujazdcovo sedadlá vykukne mladá hipisáčka. Podľa rovnakých oči a blond vlasov by som ju odhadovala na jej dcéru. Po vysvetlení našej situácie sa mi zdá, že mi nejako nedôverujú. Obe vystupujú a zo zadu z tej vesmírnej lode vychádza ešte jedno čudo. Vyzerá to ako niečo medzi pakistanským hudobným dj-om a jedným z hlavných predstaviteľov filmu "po opici vo štvorici". Tak toto trio sa nám zrazu začne hrabať v motore. Neverím! Pozerám na mladú hipisáčku, ktorá sa holila naposledy asi pred stužkovou. Čo by mi teda osobne nevadilo, ale to, že má na sebe akoby šaty, ktoré boli dakedy asi tielkom nejakého umasteného kamionistu a pod týmto ohozom nemá nič, má trochu vyvádza z miery. Ale len preto, že vidím, že môjho šoféra to tak vyviedlo z miery, že nevládze svoj zrak upierať nikam inam. "Pozornosť mu uniká." Vravím si, ale nedá sa nič robiť. Aj tak máme kozmické trio celé namočené v motore. "Alan" z filmu po opici vo štvorici si celý čas nedal dole tmavé okuliare. Obávam sa, že nemôže pod kapotou vidieť absolútne nič. Som rada, že väčšinu veci necháva na starú pani hipisáčku. "Myslela som si, že keď nám zastavujete, že by ste nás možno mohli hodiť o kúsok ďalej. Sme iba 8, určite by sme sa vám do vašej 'kozmickej maringotky' zmestili." Pokúšam sa nesmelo vrátiť reč na pre mňa pôvodnú tému. "Moja mama je automechanik" dostávam ako odpoveď namiesto môjho trúfalého návrhu. A opäť sú všetci traja v našej kapote. A v tom sa na obzore začne znovu prášiť. Prichádza niečo veľké. Autobus! Áno, je to vyradený americký školský autobus. Také tu fungujú ako medzimestské linky. Znovu sa postavím do stredu cesty a vlastným telom mu bránim v plynulej jazde. Zaberá to. Vodič má nechce zraziť. A tak naskakujeme. Atmoška v buse je super. Plné krásnych malých černoškov v uniformách, ktoré idú zo školy. Každé má nejaké inak spravené copíky. Sú krásne upravené a nezbedné ako všetky deti na svete, keď majú po vyučovaní. Dorazíme do Belize city, kde robíme "klasickú" prehliadku. Avšak nič v Belize nie je klasický turistické. Všetko tu je naozaj autentické. Polorozpadnuté domy, zhúlení starčekovia na drevenom priedomí. Deti pobehujúce po uliciach a do toho ťa rozpadávajúca sa anglikánska architektúra. Vlhko, teplo, piráti. Takmer nič sa tu nezmenilo. Všetci sú milí. Zastavujú sa, chcú sa rozprávať. Belize city je taká diera, že najprv máte chuť plakať a potom to tu všetko tak nejak nostalgicky milujete. A na záver dorazíme do nášho hotela. Nechce sa nám veriť. Úplne iný svet!! Boli ste už v hoteli, v ktorom sa nachádza regulérne kino s dvoma sálami (je to jediné fungujúce kino v celom meste-  dnes hrajú Krásku a zviera a King-konga) a kasíno (jediné kasíno v meste). Samozrejmosťou je veľký bazén, privátne mólo, aby ste mali kde odparkovať vašu jachtu, ak náhodou prichádzate z jedného z vyše 400 ostrovov, ktoré patria Belize a vynikajúcu rybársku reštauráciu s morskými plodmi. To kino a kasíno v hoteli má dostali. Musela som spraviť foto. Po ľavej strane si kúpite lístok do kina a občerstvenie. Pred sebou máte recepciu s veľkými kreslami, kde si môžete posedieť a vpravo je vstup do kasína. Spoznáte ho tak, že pred vstupom vám na zem pred červeným kobercom stále "projektujú" nejaké zvodné zábery krásnych mulatiek hrajúcich ruletu. No nekúp to!