Dnesny den sa nam asi najviac vryje do pamate. Skoro rano stretavam skupinku. Zoznamujeme sa a vyrazame z mexickej mayskej riviery rovno na juh. Pred nami vyse 300 kilometrov rovna, dlha cesta smer Belize. Jedna z najmenej znamych krajin regionu. A Belize nam teda dnes pripravilo riadne prekvapenie. Spociatku vsetko ide hladko. Az prilis. Na hraniciach takmer necakame. Sme na "druhej strane" tak elegantne, ze nestihnem ist ani na toaletu. Vynikajuci medzicas nam umoznuje nielen zastavit sa na pobrezi, ale aj dopriat si spravny belizsky obed: rice & beans. Ja si davam s kuriatkom a naozaj vynikajucim kapustovym salatom. Vyhlad na trblietavu lagunu a pred sebou orosene pivo Belikin (asi najlepsi vyvozny artikel tejto malinkej krajiny). Zda sa, ze nemoze byt nic dokonalejsie. Po obede si to sinieme cestou medzi plantaze s cukrovou trstinou. Vsade sama zelen a vtom to pride! Maly vybuch vpredu. "Ojoj, mame defekt" vravim si. Ale sofer pokracuje veselo v ceste. Svitori mi nieco o tom, ze ved mame este 3 kolesa. Neviem, ci myslel nahradnealebo tie, na ktorych ideme. A zrazu prudko zastavi a ukazuje mi na rucicku termostatu. Ide "vyskocit z koze". Ta rucicka. A tak predsa len kontrolujeme bus. Pneumatiky v poriadku. Otvara sa kapota. Vsetci traja muzski klienti nasej mini posadky vyjadruju svoj nazor a svoju teoriu na nielen priznaky ale aj priciny ochorenia. Esteze su to lekari a maju v tom prax. Vodic vsak bezradne pozera, co to asi "prasklo". Vsetko horuce. Uz sa viackrat popalil. Ukazuje mi ohorene brusko ukazovacika: "pozri, tu mam bobo". Tak fajn. Sme v strede cesty, najmenej husto osidlenej krajiny celej Strednej Ameriky, kde nie je signal a auta tu chodia okolo asi tak raz za rok. Inak, po ruke mame jednu haciendu. Akoby zazrakom zastaneme pred jej branou a tak sa tesime chladku pod kosatym obrovskym mangom. Dakujem Bohom, ze vymysleli tien. Dufam, ze za to dostali aspon jednu "Nobelovku". Hacienda je vsak "ako sa to na spravne belizske pomery patri", neobyvana. A vtom zazriem na obzore auto. Vyzera to ako nieco vacsie. "Jej, ved to je ten smiesny predpotopny karavan akoby zahaknuty v dalsom karavane, co sme pred obedom obiehali." Vravim si sama pre seba a cudujem sa, ze to vobec dokaze ist nejakou rychlostou po ceste. Naozaj to vyzera ako nieco medzi starou vyradenou kulisou zo Star Treku pozvaranou s karavanom z Woodstocku. Mavam, co mi sily daju a staviam sa tomuto surealistickemu drakovi do cesty. Brzdy skripu a z volantu na mna vykukne pani, ktora mozno aj na tom Woodstocku osobne dakedy bola. Blondave vlasy umyte naposledy asi pri protestoch proti vojne vo Vietname a zvrasnena tvar tak, ze by sa do nej dali zasadit tulipany. Vedla zo spolujazdcovo sedadla vykukne mlada hipisacka. Podla rovnakych oci a blond vlasov by som ju odhadovala na jej dceru. Po vysvetleni nasej situacie sa mi zda, ze mi nejako nedoveruju. Obe vystupuju a zo zadu z tej vesmirnej lode vychadza este jedno cudo. Vyzera to ako nieco medzi pakistanskym hudobnym dj-om a jednym z hlavnych predstavitelov filmu "po opici vo stvorici". Tak toto trio sa nam zrazu zacne hrabat v motore. Neverim! Pozeram na mladu hipisacku, ktora sa holila naposledy asi pred stuzkovou. Co by mi teda osobne nevadilo, ale to, ze ma na sebe akoby saty, ktore boli dakedy asi tielkom nejakeho umasteneho kamionistu a pod tymto ohozom nema nic, ma trochu vyvadza z miery. Ale len preto, ze vidim, ze mojho sofera to tak vyviedlo z miery, ze nevladze svoj zrak upierat nikam inam. "Pozornost mu unika." Vravim si, ale neda sa nic robit. Aj tak mame kozmicke trio cele namocene v motore. "Alan" z filmu po opici vo stvorici si cely cas nedal dole tmave okuliare. Obavam sa, ze nemoze pod kapotou vidiet absolutne nic. Som rada, ze vacsinu veci nechava na staru pani hipisacku. "Myslela som si, ze ked nam zastavujete, ze by ste nas mozno mohli hodit o kusok dalej. Sme iba 8, urcite by sme sa vam do vasej 'kozmickej maringotky' zmestili." Pokusam sa nesmelo vratit rec na pre mna povodnu temu. "Moja mama je automechanik" dostavam ako odpoved namiesto mojho trufaleho navrhu. A opat su vsetci traja v nasej kapote. A vtom sa na obzore zacne znovu prasit. Prichadza nieco velke. Autobus! Ano, je to vyradeny americky skolsky autobus. Take tu funguju ako medzimestske linky. Znovu sa postavim do stredu cesty a vlastnym telom mu branim v plynulej jazde. Zabera to. Vodic ma nechce zrazit. A tak naskakujeme. Atmoska v buse je super. Plne krasnych malych cernoskov v uniformach, ktore idu zo skoly. Kazde ma nejake inak spravene copiky. Su krasne upravene a nezbedne ako vsetky deti na svete, ked maju po vyucovani. Dorazime do Belize city, kde robime "klasicku" prehliadku. Avsak nic v Belize nie je klasicky turisticke. Vsetko tu je naozaj autenticke. Polorozpadnute domy, zhuleni starcekovia na drevenom priedomi. Deti pobehujuce po uliciach a do toho ta rozpadavajuca sa anglikanska architektura. Vlhko, teplo, pirati. Takmer nic sa tu nezmenilo. Vsetci su mili. Zastavuju sa, chcu sa rozpravat. Belize city je taka diera, ze najprv mate chut plakat a potom to tu vsetko tak nejak nostalgicky milujete. A na zaver dorazime do nasho hotela. Nechce sa nam verit. Uplne iny svet!! Boli ste uz v hoteli, v ktorom sa nachadza regulerne kino s dvoma salami (je to jedine fungujuce kino v celom meste- dnes hraju Krasku a zviera a King-konga) a kasino (jedine kasino v meste). Samozrejmostou je velky bazen, privatne molo, aby ste mali kde odparkovat vasu jachtu, ak nahodou prichadzate z jedneho z vyse 400 ostrovov, ktore patria Belize a vynikajucu rybarsku restauraciu s morskymi plodmi. To kino a kasino v hoteli ma dostali. Musela som spravit foto. Po lavej strane si kupite listok do kina a obcerstvenie. Pred sebou mate recepciu s velkymi kreslami, kde si mozte posediet a vpravo je vstup do kasina. Spoznate ho tak, ze pred vstupom vam na zem pred cervenym kobercom stale "projektuju" nejake zvodne zabery krasnych mulatiek hrajucich ruletu. No nekupto!!

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Belize

Ďalšie dovolenky do krajiny:

Viac informácií o krajine:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test