Berberskí piráti

Africké štáty Magrebu – dnešné Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya boli kedysi známe ako berberské štáty. Až do 16. storočia tvorili zoskupenie rôznych vojenských republík pod kontrolou drobných vládcov. V tomto období však všetky okrem Maroka podpísali dohodu s Osmanskou ríšou a stali sa jej vazalmi, aj keď si zachovali veľkú časť autonómie. Berberi nedokázali ekonomicky prosperovať tak ako iné štáty na pobreží Stredozemného mora, a preto hľadali iné spôsoby zárobku, napríklad pirátstvo.

Osmanská ríša podporovala pirátske výpravy proti kresťanským európskym lodiam a táto činnosť rýchlo získala veľký ekonomický význam. Najväčšia flotila pirátov sa nachádzala v Alžíri a pozostávala z viac ako 100 lodí s posádkou približne 10 000 mužov. Takmer štvrtina pracovnej sily v Alžírsku sa v tom období venovala pirátstvu. Medzi posádky nepatrili iba Arabi, ale aj námorníci z Grécka, Talianska, Anglicka a Holandska, ktorí sa vzbúrili proti svojim krajinám.

Berberi rýchlo rozšírili svoje územie a prepadávali lode po celom Stredozemnom mori, na atlantickom pobreží západnej Afriky a dokonca až na Island. Medzi rokmi 1609 až 1629 bolo údajne zajatých 466 britských lodí. Bohaté európske národy sa v snahe obmedziť brutálne útoky pirátov rozhodli uplácať berberských pirátov výmenou za prísľub bezpečného preplávania svojich lodí.

Ulúpené bohatstvo Berberov nepochádzalo iba z tovaru získaného z prepadnutých lodí, ale aj zo zotročených posádok. Pirátstvo a otroctvo boli v severnej Afrike už dlhoročnou tradíciou, no počas obdobia berberských útokov bolo za približne tristo rokov údajne zajatých okolo 1 250 000 Európanov. Väčšinu otrokov tvorili námorníci zo zajatých lodí, no Berberi sa často vylodili aj na menších ostrovoch a unášali ich obyvateľov.

Medzi najznámejších pirátov tejto oblasti patrili bratia Barbarossovci, ktorí pochádzali z gréckeho ostrova Lesbos. Ich otec sa pridal k Osmanskej ríši a obaja bratia sa stali námorníkmi. Neskôr sa usadili na ostrove Džerba, ktorý dnes navštevujeme aj počas nášho zájazdu Maroko a Tunisko - dve krajiny Maghrebu. Spoločne úspešne dobyli Alžír, no ich ambície siahali ešte ďalej a Aruj Barbarossa sa stal sultánom Alžírska.

Po podpísaní nezávislosti v Amerike piráti začali prepadať aj americké lode, čo zapríčinilo vypuknutie dvoch vojen známych ako prvá a druhá berberská vojna. V oboch prípadoch zvíťazili Spojené štáty americké nad Alžírskom a vládca Dey Omar Agha bol nútený podpísať mierovú dohodu, ktorú neskôr prijali aj Tunisko a Tripolis. Aj napriek porážke sa Alžír snažil pokračovať v pirátskej činnosti, a preto Británia vyslala diplomatickú misiu do severnej Afriky.

Tunisko a Tripolis sa podvolili britským podmienkam, no Dey Omar Agha dal zmasakrovať 200 rybárov pod britskou ochranou. Británia preto vyslala ďalšiu výpravu pod vedením lorda Exmoutha. Misiu tvorili anglické a holandské lode, ktoré 17. augusta 1816 zbombardovali prístav Alžír a zničili veľkú časť jeho flotily. Po tomto útoku Dey Omar Agha prijal podmienky a prepustil približne 1 000 otrokov.

Po tejto porážke sa pirátstvo v berberských štátoch oslabilo, no úplne nevymizlo. Posledný klinec do jeho rakvy zasadilo Francúzsko, ktoré začalo dobývať Alžírsko. Po trojročnej blokáde sa Francúzsko rozhodlo dobyť Alžír vojenskou silou a v roku 1830 tak definitívne ukončilo éru berberského pirátstva.

Dnes už pobrežie Alžírska nepatrí pirátom, ale cestovateľom, ktorí chcú objaviť jeho fascinujúcu históriu, starobylé mestá a stopy po berberských štátoch. Ak chcete spoznať krajinu, kde sa písali dejiny Stredomoria, vydajte sa s nami na zájazd Alžírsko - najväčšou krajinou Afriky.