Čo je na Tibete tak magické, že si ho väčšina ľudí zamiluje hneď na prvý pohľad? Sú to majestátne hory, ktoré vo Vás vyvolajú posvätnú úctu a pocit zanedbateľnosti človeka? Alebo náboženské rituály, ktoré človek vidí všade okolo seba a nemusí sa ani snažiť aby sa do nich zapojil? Alebo milí usmievaví horali, ktorí sa dodnes často tešia zo zahraničných turistov? Zrejme to bude kombinácia všetkých faktorov, ktorá robí tento kraj tak príťažlivým. Dnes sme zažili nádherný deň v Lhase. Nato, že Tibet voláme krajinou snehu dnes bolo až podozrivo teplo – cez deň vyše 20 stupňov. Slniečko nám krásne hrialo a my sme prechádzali to najlepšie čo nám Lhasa vie ponúknuť. Ale nie je to hrobka piateho Dalajlámu v paláci Potala na ktorej nájdeme 3727 kilogramov zlata, ani neuveriteľný a mystický chrám Jokhang v srdci mesta plný prastarých Budhov a neuveriteľných príbehov, čo robí Lhasu krásnou. Je to práve to čo sa deje okolo palácov a chrámov čo robí tento kraj mystickým. Ak by ste sa spýtali nášho dlhoročného miestneho kolegu Dhondhupa určite by Vám odpovedal, že Tibet sú ľudia. Tí tu často žijú ešte ako pred stáročiami a keď sa na nich dívate tak si uvedomíte, že rovnako by si tu žili aj keby ste tu neboli. Vôbec sa netvária, na nič sa nehrajú a robia tak ako robili aj ich predkovia. A to je práve na „krajine snehu“ to čarovné. Človek ani nemusí ísť ďaleko aby si to overil. Stačí sa zamiešať medzi pútnikov na hlavnom námestí Barkhor, dať sa omámiť všadeprítomnou vôňou vonných byliniek a tlmenými modlitbami a dať sa unášať davom valiacim sa dokola okolo hlavného chrámu. Z tejto perspektívy človek ľahko zabudne na všetok pokrok okolo, čínsku železnicu, paneláky, zábavný park, všetky vymoženosti ustupujú do úzadia a ozaj cítite okolo seba atmosféru živej histórie. Tibet sa ale zároveň rýchlo mení a aj za tri roky čo sem chodím vidím stopy premeny. Preto je otázne dokedy nám tento magický kraj vydrží v súčasnej podobe. Ja verím že čo najdlhšie, ale ak ho chcete zažiť v čo najautentickejšej podobe, odporúčam sa ponáhľať.
