Opäť raz sme navštívili Everest base camp. Počasie sme mali veľmi príjemné, viditeľnosť slušnú a horu hôr sme si užili ako málokto. Dnes ju ale zatienili okolité vrchy. O čom hovorím? Reč je o nádhernej panoráme Himalájí, ktorá sa nám ukázala. Cestou do Base campu zdolávame vždy horský prechod Pang-La (5025 mnm), ráno ním prechádzame za tmy a cestou späť nám niekedy poskytne panorámu Himalájí. A dnes sa nám rozhodol dokázať aké vie byť najväčšie pohorie sveta nádherné. Už keď sa šplháme serpentínami k horskému sedlu tak sa nám miestami otvára vyhliadka na niektoré z najväčších hôr sveta. „Pozrite, kompletný masív Cho Oyu!“ upozorňujem skupinu „Dnes sa ukazuje ako málokedy!“. Keď prichádzame na vyhliadku tak sa nám otvára kompletný pohľad. Na obzore pred nami naraz stojí slnkom zaliatych 5 zo 14 osemtisícoviek planéty. Vidíme Nielen Everest (8848 mnm) a jeho suseda Lhotse (8516 mnm) ale aj piatu najvyššiu horu sveta Makalu (8485 mnm), impozantný masív Cho Oyu (8188mnm), a najnižšiu osemtisícovku Shishapangmu (8027mnm). Na oblohe ani len obláčik len z vrchu Everestu sa tiahne oblak miešajúci sa s rozfúkaným snehom. „To na vrchole bohovia pália vonné bylinky.“ S úsmevom konštatuje náš miestny kolega Dhondhup. Možno je to pravda a bohovia nám poskytli tento nádherný pohľad. Možno je to aj chladným ale čistým novembrovým počasím. To ale človek v mystickom Tibete nikdy nevie dokonale posúdiť. Či je to tak alebo onak je pre nás irelevantné. Pri pohľade na obrie masívy sa človek cíti zároveň malý a bezvýznamný ale zároveň aj mocný, že sa mu to podarilo vidieť. Po desiatkach fotografií a panorám sa konečne odtŕhame a vraciame sa smerom do Hlavného mesta regiónu Shigatse. Panoráma himalájskych obrov nám všetkým ale ostáva pred očami a pravdepodobne ju tak skoro nič neprekoná.
