Naše zájazdy sú plné presunov. Inak tomu ani byť nemôže, keď chceme robiť poznávačky. Niektoré presuny sú zaujímavejšie, iné menej, ale tu v Tibete je niekedy samotná cesta cieľ. Strecha sveta, ako tibetskú planinu niekedy volajú, ponúka nádherné horské scenérie, za ktorými mnohí cestujú tisíce kilometrov tak rutinne, že ich človek niekedy pomaly až nedocení. Krásu krajiny je niekedy až ťažko popísať slovami, ale aj tak sa o to pokúsim. Jednou z najkrajších ciest je prechod od základného tábora Mount Everestu do pohraničného mestečka Gyirong. Prechádzate po južnej hranici Tibetu a severnej hranici Himalájí. Na pravej strane sú holé pahorky za ktoré by sa nehanbili ani westerny Sergia Leoneho a na ľavej strane najväčšie hory sveta. Keď za sebou necháte Everest a Cho Oyu (8188 m.n.m.), tak si myslíte, že to najlepšie ste už videli. Ste ale na omyle. Hnedý horizont pomaly prináša ďalšie zasnežené kopce a pred vami sa po ľavej strane začína zjavovať najmenšia osemtisícovka Shishapangma. Nesmieme sa ale nechať zavádzať slovom „najmenšia“. Má „len“ 8027 metrov a je to nádherný a veľmi impozantný masív. Ak Vám vyjde počasie, tak je pohľad na ňu z náhornej plošiny vo výške 4700 metrov prírodným divadlom, ktoré sa vyrovná aj pohľadu na samotný Everest. Keď už si myslíte, že ste s horami definitívne skončili, tak sa za ďalším kopcom otvárajú nové a nové výhľady a niekoľko hodín máte pocit, že zasnežené štíty Himalájí máte na dosah. Idete po slušnej asfaltovej ceste a pred sebou vidíte úchvatné štíty hôr a ľadovce hadiace sa do údolí. Viete, že pred Vami je ešte dlhá cesta na nepálsku hranicu, ale zároveň nechcete tibetskú plošinu opustiť, lebo všade okolo Vás je toľko krásy, akoby ste boli v dokumente National Geografic. Keď si pozeráte katalóg, máte pocit, že jeden deň máte „len“ presun, ale keď už ste na mieste, tak neľutujete ani minútu a keď príde čas Himalájam zamávať z posledného horského prechodu, tak si v duchu poviete „už je naozaj ten čas?“. Aj takto sa presúva, keď je cesta cieľom.
