Normálny deň vo východnom Kongu - z Goma do Bukavu

Goma, DRC (Demokraticka Republika Kongo) sa mi do vychodnej Afriky nehodilo. A uz vobec nie detailami. Detailov z Gomy mam plnu hlavu. Vierka mi pisala, ze sa nevie nastartovat doma ani v praci a Gomu ma stale pred ocami, Katka zasa pisala, ze si pozera fotky a tlacia sa jej slzy do oci. Co tam take bolo? Vlastne to nebolo nic dojimave, nic ohromujuce v nasom beznom slova zmysle. Goma a predpokladam aj zvysok DRC vas dostane. Dostane vas svojou uprimnostou, zivelnostou a ludskostou. Jedny z prvych, koho sme stretli za hranicou boli vojaci UN s modrymi prilbami. Vozili sa po meste na svojich obrnenych transporteroch s pokojom, nenarusali dopravu a ani inak neposobili, ze by tu prekazali. Akoby boli beznou sucastou. Na kruhovom objazde je socha chukudu. Je to kolobezka. Ano, divne, kolobezka ma svoju sochu. Chukudu je ale neobycajna kolobezka. Preto ma sochu... Je to oblubene miesto domacich, kde si robia rodinne foto. Su tu miestni fotografi, ktori vam fotku spravia a pridete si ju na druhy den vyzdvihnut. Ideme pozriet do hotela, ktory prevadzkuju indovia. Vola sa hotel Volcano. Momentalne sa recepcia nachadza 2m pod urovnou cesty. Este pred dvoma rokmi bola na urovni ulice. Potom prisla lava zo sopky Nyiragongo a zaplavila centrum mesta. Zivot ale ide dalej na povrchu lavoveho pola. Domy maju vchody pod urovnou zeme, male obchodiky vyrastli na novej lave a asfaltovou cestou sa tu nikto nezapodieva, lebo maju krasny lavovy povrch, pripominajuci drsnejsi asfalt... Je nedela. Kam pojdete stretnut ludi? Kostol. Nasli sme jeden, ktory bol lavou zniceny. Nacvicoval tu miestny gospelovy zbor. Na pol hodinu sme sa zapocuvali a potom sme presli do kostola, kde prave prebiehala omsa. Bol to velky kostol a bola tam minimalne tisicka ludi. Boli sme malym spestrenim, ale v zasade si nas nevsimali. Iba deti sa dnu tlacili okienkami a tlacili sa pred fotoaparaty. Ked sme budili az prilis pozornosti a ludia sa uz nesustredili na farara, odisli sme. Dalsia zastavka, drink, bolo teplo. Nasli sme miestne pohostinstvo a objednali sedemdecove piva. Mensie nemaju... Postupne sa tu zbehli vsetci z okolia. Deti, zeny, dopspeli muzi. Vsetci prisli pozriet na ten zazrak menom „mzungu“(europan). Detiska sa pretlacali, kto bude v zabere. Tu sme sa nemuseli pytat, ci mozme fotit. Za Dzamilou prisla mala a povedala „Mzungu, picha - hej, biela, foto“ a my sme „museli“ fotit. Zdroj lavy. Dostali sme sa k miestu, kde lava vyvierala pocas erupcie v 2002. ludia tu ziju ako by sa nechumelilo. Ono sa vlastne nechumelilo. Bolo to horsie. Zivot ale akoby sa ani nezastavil a pokracuje dalej na povrchu novej (poslednej) lavy. Kusok odtial je Zelene jazero, vulkanicke jazierko, ktore svojimi vyparmi zabilo uz niekolko sto ludi. My sme tu nasli skautov, ktory tu mali svoje hry a dole pri vode hromada ludi, co prali, alebo sa prisli umyt. Ked som to teraz cele napisal a precital, mam pocit, akoby som pisal o nejakom inom mieste. Neviem pismenkami zachytit pocity, ktore sli z ludi, emocie v kostole, zimomriavku pri pocuvani gospelov v ruinach kostola a hlavne pocity, ktore tlacia slzy do oci, alebo nedovolia cloveku sa len tak zaradit spat do bezneho zivota. To sa musi zazit...