Kinshasa - vitaju nas ako prvych Slovakov Gigant na rieke Kongo

Najvacsia ulica Kinshasy Bulvar 30. juna je ludoprazdna. Zrazu k nam v kudole prachu bezia dvaja ozbrojeni policajti. Odkial sa dokelu vzali? „Filmovali ste. Mate licenciu?“ Licenciu samozrejme ziadnu netreba a to filmovanie boli asi 3 fotografie vreckovym fotoapratom. „Ak nemate autorizaciu nie je mozne filmovat“ Zvysuju hlas polocajti a prekrikuju sa. „Ideme pozriet mauzoleum Kabilu“ Odpovedam uplne odveci. „ Musite zaplatit pokutu. To je velky problem filmovat. Prooblem!“ „ Ideme fotit mauzoleum Kabilu“ opat kontrujem. Policajt konecne postrehne ze cosi hovorim. OK a tak zdviham hlas a s maximalnym presvedcenim opakujem: „Ideme fotit mauzoleum Kabilu. Rozumies Kabila, chapes!“ Policajti sa na seba pozru. Este raz skusia svoju naucenu pesnicku ale ich hlas uz znie menej agresivne a potom: „VY poznate Kabilu?“ „Ano jasne. Ideme fotit jeho mauzoleum“ a otocim sa k chalanom. „Skacte do auta“ „Ideme za Kabilom“ nasadam do auta ako posledny a kricim na sofera „vazi, vazi“ Cierny taxikar sa pohne vpred a policajti ostavaju na 6 prudovej prasnej ulici samy. Teraz sa im zarobit nepodarilo. Kabila zabral. Ked prideme k mauzoleu otca terajsieho prezidenta tak je jasne aj preco. Toto mauzoleum je vacsie ako Leninove a mne ta pozlatena socha pripada este velkolepejsie nez sochy Turkmenbasiho. Samozrejme zakaz fotit. Nas taxikar vystupuje a ide za vojakmi. „Give me a juice for Laurent“ rozhodne sa zle plateny vojak, ktory je zviknuty privyrabat si ako to len ide. Vseobecne zakony tu neexistuju a pravdu ma ten kto ma zbran a on ju ma. A tak uplacame policajtov a fotit mozeme. Vyrazame dalej, no nas taxikar krici: „Nefotte, nefotte. Vsade su policajti a bude veeelky problem. Nemozete fotit, problem. Inak Kinshasa je nadherne mesto vsak. Neda sa porovnat s Brazzaville vsak.“ Snazim sa zrovnat si vsetko co som sa kedy o oboch mestach dozvedel a co som si nacital v jedinom bedekri ktory o Kongu vysiel. 85% tych informacii nebolo pravda. Ale asi nemohla byt. Kongo je privelmi zivelne. Konga sa prirychlo meni. Kazdy rok, kazdy mesiac, kazdy den, v kazduckej chvilu moze dana situacia dopadnut inak. Kinshasu si vychutnavame v noci aj za dna. Obrovske 11milionove mesto (a vraj ma neoficialne cez 14 milionov) je srdcom najciernejsiej Afriky, kde sa zije na plne bomby. Je sobota vecer a v quartier Bon- Marche je plno, pije sa pivo Primus ci rozne belgicke znacky. Utrapeni ludia hladaju obveselenie. Presadit sa v 65milionovej neustale vojnou skusanej krajine je tazke a dokazu to iba ti najsilnejsi. Tu v meste je vacsia dzungla nez v zelenom pralese. Pravo, poriadok, zakon v nasom ponimani neexistuje. Kazdu chvilu vidime poulicnu bitku, nikto sa ani nezastavi, policajt potycku obchadza-na tomto nezarobi a tak je mu jedno ci sa ti dvaja podrezu, je mu to uplne jedno. Ked sa vraciame spat do Brazzaville tak sa na Viktora zavesi zrejme nadrogovany (ci takto vyzera opica o 8,00 rano?) vojak, mieri na neho samopalom a stucha ho obuskom a pyta si cigarety. Viktor mu teda ponukne jednu cigaretku no on hrabne do skatulky a zoberie asi 8 co mu vypadlo a obuskom stucha dalej. Nikto z kolegov (tych je tu vsade plno) ho nezastavi, cervene oci mu zabiehaju, z kutikov ust mu tecu sliny, blabota. Ked prejdeme asi troma kontrolami tak si pytaju preukaz ockovania proti Zltej zimnici. Viktor si ho zabudol v Braza a tak hrame na to ze nikto z nas nema ved sme tu boli na otoc. Kontrolor (zda sa ze samozvany) ked sa ho spytam ci je lekar tak povie ze ja ockvanie ako doktor mat nemusim (dobra logika vsak) ale co s tymi dvoma dalsimi? Dam mu jedno vychladene pivo ako uplatok. A kym sa staci spamatat co v sacku je tak sme vsetci traja za mrezovymi dverami kam nema pristup. Na to uplatkarske diovadlo sa pozera asi 15 ludi a vsetci suhlasne kyvu hlavami. Rozmyslanie tychto ludi je asi take, ze Vy Biele tvare ste nas brali do otroctva a tak to teraz splatte! Dlzite nam ciernym vela a tak platte. Kked sme sa sem priplavili vitali nas ako prvych Slovakov. "Takuto narodnost este nemame v zozname" No ja som na toto viac menej zvyknuty. Podla mna o 10, 15 rokov -cize o chvilu - si toto mladi cestovatelia nebudu vediet predstavit. Gulomety pred bankou.... Nasilni policajti a vojaci.... Svet sa meni a ja som vdacny, ze som tu mohol byt skor. Ked sme sa preplavili z Brazza do Kinshasy tak nam colnici hovorili, ze sme prvi Slovaci. Urcite niekto pred nami na letisko priletel, ale cestu po vode - krizom cez majestatne Kongo - sme dali zrejme ako prvi. Otvarali hrube knihy kde zapisuju aj narodnost a Slovensko tam nikde nebolo... Teraz ideme spat. Preplavime sa sirokanskym Kongom, o ktorom ked hovorime namiesto rieky nam skace do viet slovo more, naozaj obrovska nadherna rieka. Vraciame sa do Brazzaville a zda sa nam ze sme sa vratili do raja. Preco sme si predtym nevsimlu jeho krasu? Policajtov a vojakov su tu tiez tisice a gulomet na kazdom rohu, pred bankou 6 plneozbrojenych policajtov, ale nenapadaju nas svojvolne. Uzivame si krasy hlavneho mesta Republiky Kongo, na perejach si davame rybu a na nasej ulici, kde nas uz poznaju svoj posledny Ngok. Odlietame, prechadzame opat nezmyselnymi kontrolami ale uz s usmevom lebo oproti Kinshase je toto malina, posledna kontrola prirucnej batoziny, ktoru berieme do lietadla. „Give me my juice“ vyskusa colnicka. Smejeme sa z plnej chuti. Toto bol jeden nadherny trip, ktory opat prekonal vsetky ocakavania!