„Kde v prdeli je tento hotel? Zasa sme niekde na periférii. Čo to bude za pajzel? Moisse je debil."Moisseho partnerka, ktorá nám víza do Guinea Bissau vybavovala a z Bafaty nás cez množstvo check postov previedla, mi chce navrhnúť program, no ja jej hovorím NIE. My ideme 4 dni od rána do večera. Dnes sme vyrazili o tretej ráno a teraz je 8 večer, ja osobne som nestihol včera večerať, nemal som raňajky ani obed a jediné čo má zaujíma je JESŤ. Nič iné nemám v hlave. V našom buse máme 5 agresívnych samčekov, ktorí útočia na všetko aj jeden na druhého.„Kurni, Maťo, ty si uchmatneš izbu dole, zasa si mi zobral izbu!" Nadáva Bořek Maťovi úplne neprávom.Aj nadávanie na Moisseho nie je opodstatnené. Je pravda, že poslednú noc sme strávili v drsných podmienkach v hoteli v strede buša, ale inak sú naše hotely často najlepšie v celom meste, vždy v centre. Jeme často v najlepších reštauráciách a boli by ste prekvapení, aké sú to gurmánske hody. Inak aj tento  hotel je taký. 5 minút pešo od centra s bazénom a pritom v pokojnom prostredí a ako neskôr zistíme – aj s úžasnou kuchyňou. Zdá sa, že ide o najlepší hotel mesta.„Strávime tu 2 noci," zavelím „a zajtra sa nevidíme. Povinne si dáme od seba oddych!"Ten oddych potrebujeme ako víkend voľna po odbehnutí maratónu. Sme totálne grogy, fyzicky aj psychicky. Už začíname konštruovať problémy tam, kde nie sú. Zámienkou je čokoľvek. Toto je pre mňa znak dobrej expedície, práve sme sa dostali trošku za hranu a ten deň voľna to opäť vybalansuje. Večer vyrážame na gurmánske hody a na predstavenie domácich artistov, ktoré pre nás naša sprievodkyňa zorganizovala a vypýtala si za to 460€ hmm a potom sladký spánok.Na druhý deň si nechávame vyprať veci. Ja si periem sám, lebo som už nestihol jedinú inteligentnú pani v hoteli, s ktorou sa dá vybaviť všetko. S ostatným personálom už nevybavim nič. Oni hovoria, že vyprať sa nedá... Na obed krevety. No nazval by som to „slonie" krevety. Jedna váži štvrť kila (a nejde o básnický obraz) a každý z nás má 3. Rybacia polievočka, varené zemiačky. Cítim sa, akokeby z čerstvých morských plodov varila moja babička. To nadšenie na mne vidieť a tak mi kuchárky nosia stále prekvapenia navyše a smejú sa, ako všetko jem. Za posledný týždeň som musel riadne schudnúť. No za tieto dva dni to bude späť. Aj v tomto hoteli sme jedinými turistami. Prakticky okrem Akkry sme v každom hoteli boli jediní bieli. Takéto drobnosti mi dopli až teraz. Na druhej strane som s tým rátal, veď som to aj písal v prvom príspevku k Ebola tour.Dvakrát prejdem peši celé hlavné mesto. O 16:00 vyrazíme na prehliadku mestom: prezidentský palác, Cabralova busta, prístav a sme opäť na policajnej stanici. Všetkých nás sem odchytili, kvôli zákazu fotiť. To je jedna z nevýhod mladej demokracie, kde roky vládnu vojaci a nie sú žiadni turisti. Nechápu, čo robíme, a na čo chceme fotografie použiť. Igor používa ruštinu a s tajným policajtom, ktorý študoval v ruskom Ivanove dohovára, o čo ide. 7 policajtov v tej horúcej miestnosti po sebe kričí portugalsky. Myslím, že útlocitnejšie povahy by pustili do gatí, no pozerám na chalanov a všetci majú nezainteresovaný pohľad. Ja by som to rád natočil. To sú nádherné scény ako z lacného filmu. Špinavé popísané steny, drsní, po zuby ozbrojení tupí vojaci, starší skúsený šéf a do toho perfektná ruština černocha s hlasom ako nosorožec. Ručí najhlasnejšie a vybaví nám prepustenie. A tak je ďalšou zastávkou bar. Na obed som tu stretol francúza Alana, je z Avignonu, no býva tu už 40 rokov, má hotel na Bubaque. Alan bol včera s nami na tej večeri- švédske stoly, sépie atď. Tu v krčme čapujú Portugalský Imperial. A tak sedíme, vegetíme, ochutnáme hnusné víno z kešu orieškov a potom slušný chľast z cukrovej trstiny - Bábok vyrobený z čaňa. Následne je rozchod a stretávame sa u Antonia v reštaurácii „O Porto". Antonio Torres nie je z Porta, ale z Évora, ale žije tu 40 rokov. Je vášnivým rybárom a pre nás pripraví najlepšiu baraccudu nášho života. V jeho reštaurácii oproti hotelu Coimbra (po našom hoteli je hneď druhý najšarmantnejší) sedí celá portugalská komunita mesta. Antonio je stará škola ako z čiernobieleho filmu.„Ty si Bubo? Najväčší narkobarón Bissau sa volá Bubo Na Tchuto. Cez neho ide väčšina kokaínu do Európy. Teraz je vo väzení v USA, nebezpečný človek, no ty si sympaťák. Čo si dáš? Vínko z Douro? Mám aj Alentejo."A tak pijeme 3 fľaštičky a kecáme. „Antonio, povedz mi, ako sa dá dostať po zemi do Conacry?"„Oh, Ľubo, ja za 40 rokov čo tu žijem nepoznám nikoho kto by to išiel. No počul som že musíš ísť Bafata, Gabu a potom Peche...""Antonio, a čo smer Ouebo?"„Oh, Ľubo, to zabudni, tam prejde maximálne motorka. Nie, nie, to sa nedá."Takže sa zdá, že sme nezablúdili a naopak prešli jednu výnimočnú cestu. Antonio mal z Guinea Conacry strach, hovoril o tej krajine ako o pekle, s ktorým nič nechce mať. Ani naša partnerka z cestovnej kancelárie nevie o ceste nič. V Afrike je to tak, ľudia poznajú iba svoje úzke okolie. Preto je táto cesta tak výnimočná, spájame ohromné rozsiahly región z Akkra až po Nouakchott. Takto vieme porovnať! Vskutku nádherná, výnimočná cesta. Aj bez eboly by to bolo TOP!

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Guinea Bissau

Ďalšie dovolenky do krajiny:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu