Ebola tour 21

A

Anonym

Toto heslo bolo na billboardoch Charlesa Taylora, keď kandidoval za prezidenta Libérie. „Zabil mi mamku, zabil mi tatka, ale aj tak ho budem voliť." Získal  jednoznačnú väčšinu.Ráno sme vstávali o 5:00, rozlúčili sme sa s tým, že ideme do Libérie a ešte za rannej hmly vyrazili smerom k hraniciam. Z Manu do Danane sa cesta riadne zhoršila, no je tu asfalt. Problém ale zostáva, dier je tu ako v ementále a ide to teda pomaly. Krásne svitá, nad palmami lietajú kŕdle obrovských vtákov. Prechádzame cez množstvo policajných kontrol. „Kam idete?“ pýtajú sa. „Do Libérie," odpovedáme. Vždy nás pustia. Cesta do Libérie síce nie je na mape, ale existuje, a je to hlavná cesta, ktorou sa do Libérie chodí. V Danane sa naraňajkujeme a ja idem fotiť. Už sú tu Libérijci a iba tak - medzi rečou na mňa vybafnú: „Hranica je zatvorená."  Bežím za našimi troma sprievodcami. „Čo vy na to?" „Nie, nie, veď nie je teraz vojna, nie sú voľby, niet dôvodu. To zrejme myslia obdobie, kedy bola ebola. Teraz je otvorené. Určite. Už sa toľko netráp, je to v pohode." Nasadneme do autobusu a vyrazíme. Po dvoch kilometroch stojíme. Na hranicu je to 30 km, no toto je posledná policajná stanica. „Hranica je zatvorená."Otáčam sa na našich sprievodcov: „Pred 10 minútami ste mi tvrdili, že všetko je ok!" „Nikdy som ti to netvrdil. Ľubo ty si chcel ísť do krajín s ebolou." „Ale Moisse, ebola už nie je. Ty si s trasou súhlasil a preveril vstupy. Inak aj my sme to preverovali a všetko bolo ok!“Prídeme k šéfovi danej policajnej stanice " Šéf, my máme víza do Libérie. V Libérii nie je ebola už 7 mesiacov. Neexistuje žiaden logický dôvod nepustiť nás"Policajný šéf odpovie: „Ty si povedal čo si chcel, teraz hovorím ja. Hranice sú zatvorené medzi Libériou aj medzi Guineou. Nedá sa prejsť. Máš oficiálny papier, že ebola nie je?"„ Veď to je známy fakt," ukazujem správu WHO, ktorú mám stiahnutú v tablete. Libéria nemá ebolu už mesiace. „Hranica je zatvorená," znie reakcia. No volá šéfovi komisariátu v meste a tak sa tam vydáme.Na komisára čakáme viac než hodinu. „Do prdele Moisse, aký máš teraz návrh?" „No Ľubo, navrhujem vrátiť sa do Bamako, Mali je aj tak krajšie a urobiť okruh tam, to sa každému bude páčiť... V Bamaku sme za 3 dni." „No to nemyslíš vážne. Je to totálny nezmysel." Čo však môžem čakať od človeka, ktorý mi keď som chcel dnes na raňajky kávu, dal do horúcej vody sáčok s čajom a do toho mi nasypal Nescafé. Vôbec neviem prečo to urobil. Chcel mi dobre, to najlepšie. No ten grc sa nedal piť.Keď príde komisár, prijme nás, oxeroxuje si môj pas, pýta si povolenie, že BUBO môže robiť zájazdy po Afrike a všetky povolenia na autobus. Všetko aj dostáva. „Pane, my sa chceme dostať do Conacry a máme jedinú šancu pokračovať v ceste. Keby sme išli späť do Mali, po prvé nemáme víza, ale cesta okolo trvá minimálne 5 dní a to by sme iba išli. Plus by sme vynechali Libériu a Sierra Leone. Prosím, pustite nás von. My sa už do Pobrežia Slonoviny nevrátime, takže nemôžeme doviesť žiadnu chorobu. Volal som konzulovi Libérie a on prisľúbil, že do krajiny nás pustia." Dávam mu telefónne číslo libérijského konzula.Komisár mi ukáže pas. „Vidíš, tu máš vstupnú pečiatku do našej krajiny. A musíš mať výstupnú. Je pravda, že hranice Libérie sú otvorené, ale naše sú zatvorené. Náš nový prezident sa tak rozhodol. O 3 mesiace sa o tom bude jednať s prezidentom Libérie. Dovtedy ostanú hranice zatvorené."Ach jaj. Viem, že táto cesta je nevyspytateľná, že sa hocičo môže stať, no prečo tak skoro? BUBO Base Camp pracuje perfektne, objednajú nám všetkým letenky z Abidjanu do Monrovie. Letí sa na obed o 2 dni a to by sme mali v pohode stihnúť. Po zemi sa ísť nemôže, ale preletieť možné je. Jedna hranica (Pobrežia Slonoviny) je zatvorená, druhej krajiny (Libérie) o 5 km ďalej je však otvorená. Kocúrkovo.Moisse, ty pôjdeš 5 dní do Conacry. Ja sa vrátim po vlastnej osi do Abidjanu a preletím do Monrovie a po vlastnej osi dôjdem o 5 dní zo Sierra Leone do Conacry. Stretneme sa v reštaurácii u Obamu, tu obaja dobre poznáme. „Ja vás hodím do Abidjanu," kontuje Moisse. „Si normálny? Veď potom nestihneš byť do 5 dní v Conacry!" Prídem k autobusu a Tomáš mi volá, že letenky máme vystavené! Super.V tej chvíli prichádza chlapík v rozhodcovskom tričku, je to Libérijčan. „Prepašujem Vás do Guiney!" hovorí.„Pôjdeme hore do Touba a odtiaľ tajnou cestou obídeme pohraničníkov Pobrežia Slonoviny, dostanem Vás do Guiney. Odtiaľ sa v pohode do Libérie dostanete, hranice sú otvorené."No do prdele. To som teda ešte nezažil. V Afrike som sa 2x dostal do krajiny bez víz, do Toga aj do "malého" Konga. No toto je silná káva. Aby to nebol grc s čajom. Niekde nás prepadnú. Chytia nás a ... do Guiney máme single víza. Je toho veľa proti, hlavne zdravý rozum.No sme taká partia, priemerná scestovanosť partie je 134,8 krajiny. Ideme do toho!Sms - ky mi neprechádzajú už teraz. Volal som do Base Campu, aby zrušili letenky a iba ich rezervovali späť. Budem zrejme volať z lokálneho čísla, ak vôbec. Neviem čo bude najbližšie dni.Vyrážame, na obed si dávame tie malinké banániky. Za 1€ ich kupujeme 40 kúskov. Cestou nás zastavujú policajti. Nastáva strašná hádka. Po prvý raz na našej ceste. „Otáčajú nás," hovorí Igor. No pohneme sa ďalej. To iba policajt chcel úplatok, chcel nás okradnúť a ja som mu povedal, že nás má chrániť a nebrať úplatky. Do Touba je to ešte 60 km, začína pršať. Keď bude tá lesná cesta mokrá, neprejdeme. Poznám tento autobus, je to terénny nezmar, ale červená klzká lepkavá hlina ho vždy stiahne do priekopy. To som už párkrát zažil. No ideme ďalej. Veľké dobrodružstvo začína!A už aj skončilo. Sú 2 hodiny ráno a ja spím na zemi v hoteli Les Cascades. Už nemali dvojku a Moisse mi dal nafukovačku, z ktorej sa vykľul starý spacák. Ten som si na kamennú dlážku hodil pod seba. Svoje veci sme naviazali na motorky a išli nás prepašovať do Guiney. Bojoval za nás aj náčelník. No proti predpisu je každý bezmocný. Celučičký deň sme zabili putovaním po červenej hline z prechodu na prechod. Vstávame o 5 a pol hodiny a ideme na autobusovú stanicu. Verím, že autobus do Abidjanu pôjde. S Moissem, Yusufom a Girem sa rozlúčime a ďalej putujeme sami. Oni musia ísť späť do Bamako. Do hotela sme prišli o druhej ráno a odchádzame o šiestej a tak sme si dali budíček na 5:45. Silu potrebujeme a spánok je základ. No o 4.40 má zobudí prvý muezín, huláka tu za totálnej tmy a o 5 minút búcha na dvere recepčný. Budíček. Och, veď sme ti vysvetľovali, že sa chceme vyspať. Afriky mám dnes opäť dosť. Musím trošku zrelaxovať... No niet kedy.

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Guinea

BUBO Covid garancia

Vrátenie peňazí pri pozitívnom teste