Včera sme čakali na tej tajnej colnici. Zjednávanie trvá 5 hodín. Za totálnej tmy nasadáme na motorky s tým, že nás do Guiney prepašujú džungľou. No policajti volajú náčelníkovi, ktorý je na našej strane, že zajtra bude v dedine smutno, že využijú všetky prostriedky, na chodníčkoch v džungli rozostavali svojich ľudí so zbraňami a budú brániť svoju vlasť. Brániť vlasť? Veď my chceme ich vlasť opustiť. Pohraničníci na druhej strane nás čakajú, Guinea nás očakáva s otvorenou náručou, je to iba 5 km. Zastreliť sa nenecháme, balíme a praštíme späť. Ideme uzučkým hlineným chodníčkom, stromy nám udierajú do autobusu. Všade tma, svetlá autobusu sú ako zjavením, po 30 minútach nás dobiehajú 3 autá. Policajti. Vráťte sa, toto ešte nie je doriešené.„Čo sa deje Moisse, vedie táto cesta späť do Manu? Či ideme kamsi do Libérie? O čo ide?" Moisse neodpovedá. Pozerá tupo pred seba. Asi takto museli vyzerať spútaní otroci v reťaziach. Rezignovane hľadí vpred a mlčí. " Moisse odpovedz mi! O čo ide?" Mlčí.Celý deň ma Moisse nepustil k jednaniu. Správy, ktoré dostávam sú informácie, ktoré vám podá 5-ročné dieťa o stave jadrovej elektrárne. Zjednodušene, často pôsobia ako rozprávky. No teraz sa mi v hlave premieta totálne reálny príbeh: Ako vyzerá basa tu v džungli Pobrežia Slonoviny? Budem mať o hodinku ešte zuby? Autá nás odprevadia späť na prechod. Teraz je okolo nás celá mužská populácia dediny. Vojaci prezrú autobus, pýtajú sa na nás program a zoberú nám pásy. Za malým stolíkom ich obrovský vojak v maskáčoch spisuje zápisnicu. Ja si sadnem k nemu. Pridá sa k nám šéf colnice, chlapík, čo nosí veľké zlaté hodinky a má ten Peugeot, čo nás dobehol. Je to jediné poriadne auto široko ďaleko. „O čo tu ide? Vysvetlite mi, o čo ide?" pýtam sa do ticha, ktoré vzniklo. Z toho tupého šéfa colnice sa vykľuje inteligentný chlapík. „Hranice sú zatvorené kvôli ebole. Otvoríme ich, až keď dostaneme oficiálny predpis." Reagovať na to, že cez hranice sme videli prechádzať stovky Guinejcov nemá význam. „Ale veď ebola tu v Guinei už zopár mesiacov nie je. Takže sa máme vracať 2 dni do Abidjanu a odletieť?"„Áno, urob to tak,“ odpovedá. „Takže keď ma teraz necháte ísť do Monrovie po zemi, tak je to ebola, ale keď preletím, už ebola nevadí?" Všetci motorkári (ktorých je asi 30) sa začnú smiať. Vedia, že to nariadenie je čistá hlúposť. „Ebola – neebola - je to nariadenie." Šéf colnice sa bojí belochov, každý nás tu hneď zbadá, každý jeden vie, že sme prešli okolo. „Boji sa, že sa to rozchýri a že príde o dobre platené miestečko.No čo teraz. Stratili sme najmenej 2 drahocenné dni. O peniazoch ani nehovorím. Ach jaj.
Zobraziť viac príspevkov z krajiny Pobrežie Slonoviny
