História Brazílie

História Brazílie sa z pohľadu Európanov začína v roku 1500, keď k jej pobrežiu dorazil portugalský moreplavec Pedro Álvares Cabral. Nové územie najskôr pomenoval Terra de Santa Cruz – Zem Svätého kríža. Portugalci tu spočiatku nenašli zlato ani drahé kamene, po ktorých túžili, objavili však mimoriadne cenné drevo pau-brasil. Z jeho červeného jadra sa získavalo farbivo používané na farbenie luxusných látok v Európe. Obchod s drevom sa stal natoľko typickým, že sa postupne začal používať názov Terra do Brasil a nakoniec jednoducho Brasil.

Neskôr začali Portugalci na pobreží zakladať plantáže cukrovej trstiny. Na prácu privážali obrovské množstvo zotročených Afričanov a otroctvo sa na nasledujúce stáročia stalo jedným zo základov brazílskej ekonomiky.

Od 17. storočia vyrážali do vnútrozemia skupiny prieskumníkov známe ako bandeirantes. Hľadali zlato a ďalšie bohatstvo, rozširovali portugalský vplyv do vnútrozemia a zároveň zotročovali pôvodných obyvateľov. Koncom 17. storočia sa ich dlhé hľadanie konečne vyplatilo. V oblasti dnešného štátu Minas Gerais boli objavené veľké náleziská zlata a vypukla jedna z najväčších zlatých horúčok svojej doby.

Do vnútrozemia smerovali Portugalci, kolonisti aj desaťtisíce zotročených Afričanov. V priebehu 18. storočia prišli do Brazílie státisíce Portugalcov a dovtedy riedko osídlené vnútrozemie sa začalo prudko meniť. Symbolom zlatej horúčky sa stalo Ouro Preto, ktorého názov znamená „čierne zlato“. Mesto rástlo neuveriteľnou rýchlosťou. Spočiatku tu chýbali cesty, dostatok potravín aj základná infraštruktúra a ceny boli astronomické. Ľudia však prichádzali ďalej, pretože každý dúfal, že práve on nájde bohatú zlatú žilu.

Zlato sa vo veľkej miere získavalo prácou zotročených Afričanov. Do banských oblastí boli presúvaní z cukrových a tabakových plantáží a ďalší prichádzali priamo z Afriky, najmä z oblastí dnešnej Angoly, Beninu či Mozambiku. Práca v baniach bola mimoriadne náročná a nebezpečná.

Postupne sa ukázalo, že Brazília neukrýva iba zlato, ale aj diamanty. Portugalská koruna tak získala ďalší obrovský zdroj príjmov. Z banských oblastí smerovalo bohatstvo k pobrežiu a ďalej cez Atlantik do Portugalska. Význam juhovýchodnej Brazílie prudko rástol a v roku 1763 sa hlavným mestom namiesto Salvadoru stalo Rio de Janeiro. Rio malo výhodnejšiu polohu pre kontrolu obchodu a prepravu zlata a diamantov z vnútrozemia.

V druhej polovici 18. storočia začali najbohatšie náleziská zlata postupne strácať svoj význam. Brazília však už bola úplne inou krajinou než pred zlatou horúčkou. Ťažisko hospodárstva sa presunulo na juhovýchod a čoraz významnejšou plodinou sa postupne stávala káva.

Ďalší zásadný zlom prišiel z Európy. Keď Napoleonove vojská v roku 1807 napadli Portugalsko, portugalský kráľovský dvor utiekol s britskou pomocou do Brazílie. V roku 1808 sa usadil v Riu de Janeiro a nastala veľmi nezvyčajná situácia – portugalské impérium bolo istý čas fakticky riadené zo svojej kolónie.

Postavenie Brazílie tým výrazne vzrástlo a v roku 1815 bola povýšená na súčasť Spojeného kráľovstva Portugalska, Brazílie a Algarve. Keď sa kráľ Ján VI. v roku 1821 vrátil do Portugalska, v Brazílii nechal svojho syna Pedra.

Portugalsko sa však snažilo Brazíliu opäť dostať pod pevnejšiu kontrolu a požadovalo aj Pedrov návrat do Európy. Pedro odmietol. Dňa 7. septembra 1822 pri potoku Ipiranga vyhlásil nezávislosť Brazílie, čo sa do dejín zapísalo ako Grito do Ipiranga – Výkrik pri Ipirange. S týmto momentom sa spája slávne heslo „Independência ou Morte!“ – „Nezávislosť alebo smrť!“

Pedro sa stal cisárom Pedrom I. a z Brazílie vzniklo nezávislé Brazílske cisárstvo. Portugalsko jej nezávislosť formálne uznalo v roku 1825.

Po Pedrovi I. nastúpil jeho syn Pedro II., ktorý sa na rozdiel od svojho otca narodil už v Brazílii. Jeho dlhé obdobie vlády prinieslo krajine relatívnu politickú stabilitu a Brazília zostala na rozdiel od väčšiny svojich susedov monarchiou. Veľkým problémom však zostávalo otroctvo. Brazílska ekonomika bola na práci zotročených ľudí závislá celé stáročia a krajina bola posledným štátom Ameriky, ktorý otroctvo definitívne zrušil.

Keď bol Pedro II. v zahraničí, jeho dcéra princezná Izabela ako regentka podpísala 13. mája 1888 Zlatý zákon – Lei Áurea, ktorým bolo otroctvo definitívne zrušené. Pre bývalých otrokárov to znamenalo stratu pracovnej sily bez finančnej kompenzácie a monarchia tak prišla o podporu časti mocných vlastníkov pôdy.

Už o rok neskôr, v 1889, armáda zvrhla monarchiu a vyhlásila Brazílsku republiku. Pedro II. musel opustiť krajinu, v ktorej sa narodil a ktorú považoval za svoj domov. Zomrel v exile v Paríži, no jeho pozostatky boli neskôr slávnostne privezené späť do Brazílie a dnes odpočívajú v Petrópolise. Princezná Izabela sa tak už brazílskou panovníčkou nikdy nestala.

Po vzniku republiky zostávala Brazília ešte desaťročia krajinou, v ktorej mali obrovskú moc bohatí vlastníci pôdy a kávové elity. Káva bola jedným z hlavných motorov ekonomiky a v určitých regiónoch prinášal veľké bohatstvo aj kaučuk. Spoločnosť však zostávala veľmi nerovná.

Veľká politická zmena prišla v roku 1930, keď sa k moci dostal Getúlio Vargas. Brazíliu začal výraznejšie centralizovať, podporoval industrializáciu a zavádzal pracovné a sociálne reformy vrátane regulácie pracovného času a minimálnej mzdy. V roku 1937 však rozpustil Kongres a vytvoril autoritatívny režim Estado Novo.

Brazília sa neskôr zapojila do druhej svetovej vojny na strane Spojencov a po vojne sa opäť vrátila k demokratickejšiemu politickému systému. Jedným z najznámejších prezidentov nasledujúceho obdobia bol Juscelino Kubitschek, ktorého rodina mala po otcovej línii české korene. Jeho veľkým projektom bolo vybudovanie úplne nového hlavného mesta vo vnútrozemí krajiny – Brasílie. V roku 1960 sa Brasília oficiálne stala hlavným mestom a nahradila Rio de Janeiro.

Za niekoľko storočí tak Brazília prešla neuveriteľnou cestou – od portugalskej kolónie vyvážajúcej drevo a cukor cez zlatú horúčku, otrockú spoločnosť a cisárstvo až po republiku. Zlato, káva, otroctvo, portugalská kráľovská rodina aj presun hlavného mesta pritom zanechali v dnešnej Brazílii stopy, ktoré sú viditeľné dodnes.