Ingmar Bergman

Ingmar Bergman je široko považovaný za jedného z najväčších a najvplyvnejších režisérov všetkých čias. Jeho filmy sú známe ako „hlboko osobné meditácie do nespočetných zápasov, ktorým čelí psychika a duša.“ Medzi jeho najoceňovanejšie diela patria filmy ako: Siedma pečať (1957), Lesné jahody (1957), Persona (1966) a Fanny a Alexander (1982). Dokopy režíroval vyše 60 filmov a 170 divadelných hier väčšinu z nich aj sám napísal.

Narodil sa v roku 1918 v Uppsale kňazovi a zdravotnej sestre. Tvrdil že jeho detstvo bolo plné slovných urážok a bitiek. Kritici však pochybujú o týchto faktoch a tvrdí sa, že si to režisér vymyslel alebo prebral od staršieho brata pre dramatizáciu svojho života. Od skorých rokov mal veľmi bujnú fantáziu. Hoci bol otec kňaz, veľmi skoro odmietol náboženstvo ako nástroj na zotročovanie ľudí.

Na štokholmskej univerzite objavil svoju vášeň pre filmografiu .Vo svete dosiahol Bergman úspech až s komédiou Úsmevy letnej noci z roku 1955, ktorá si vyslúžila nomináciu na Zlatú palmu v Cannes. Nadviazal na ňu filmom, ktorý je často označovaný ako jeho magnum opus –Siedma pečať v r. 1956. V nej fascinujúco skúmal svoje existenciálne a náboženské presvedčenie inscenáciou strašne pesimistickej partie šachu medzi človekom a Smrťou.

Bergmanove filmy sa odohrávajú takmer výlučne vo Švédsku a počnúc filmom Through a Glass Darkly z roku 1961 sa natáčali predovšetkým na malom ostrove Fårö, severovýchodne od Gotlandu. Medzinárodná recepcia Bergmanových filmov odzrkadľuje nezanedbateľnú fascináciu škandinávskou exotikou: nevyspytateľný jazyk, prapríroda a ženy s ľanovými vlasmi. K ich úspechu prispelo zobrazenie nahoty a „prirodzenej“ sexuality v Bergmanových filmoch.

Vo svojom autobiografickom filme Magická lampa zdôrazňuje dôležitosť svojho detstva a prítomnosť ľudí v tomto období. Režiséri ako Thomas Vinterberg a Woody Allen boli najviac ovplyvnený jeho tvorbou a dodnes je považovaný ako jeden z najvplyvnejšej osobnosti filmografie a divadla. Ingmar Bergman zomrel v roku 2007 a zanechal celý svet v smútku. Tak ako nájdeme útechu v Bergmanových filmoch, našiel útechu aj v kine: „Keby som nemal svoje povolanie, myslím, že by som sedel v blázinci.“