Lacandonsky prales a Indiáni

Pralesom sa rozumie lesné spoločenstvo, ktorého zloženie, výstavba, rastové a ostatné životné procesy sú podmienené vlastnosťami prostredia, predovšetkým klímy. Vylučuje sa tu úmyselný vplyv človeka. Je to les ekologicky ustálený, s trvalými dynamicky vyrovnanými vzťahmi medzi klímou, pôdou, organizmami a uchránený pred takými vplyvmi človeka, ktoré by zmenili zákonitosti životných procesov a štruktúru porastových útvarov.

O Lacandonskom pralese sa hovorí ako o najzachovalejšom dažďovom pralese v Severnej Amerike. Prečo je tomu tak? Tento prales je domovom pre nielen viac ako 1500 druhov stromov, ale nachádza sa tu dokonca 33 percent všetkých mexických druhov vtákov a 56 percent druhov mexických motýľov.
Spravuje ho miestna indiánska komunita Lacandoncov (najbližší potomkovia Mayov), ktorú môžu turisti navštíviť, a zažiť, aké je to žiť v dokonalej harmónii s prírodou. Lacandonski Mayovia sami seba označujú ako hach winik = praví ľudia.

Indiáni tvrdia, že prales ma svoju dušu. Veria, že železo nie je výtvorom ich bohov, a tak stále používajú iba pazúrikové či drevené nástroje (dodnes majú pri dome luk a šípy). Využívajú hlavne prírodné materiály, žijú spätí s prírodou. Napriek tomu, že si udržujú veľa zo svojich pôvodných tradícií, z niektorých rodín sa stali presbyteriáni.
Chlapi nosia ešte tradičné biele tuniky (xikul). Už odmalička si nechávajú narásť dlhé vlasy. Deti si obliekajú podobné tuniky, buď biele alebo čierne. Ženy sa obliekajú už modernejšie. Často nosia sukne, tričká či tielka. Všetci chodia naboso.

Lacandonski muži zväčša pracujú ako sprievodcovia v cestovnom ruchu. Sprevádzajú turistov na lodi, v kajaku alebo prípadne pešo okolo mayskych ruín a pyramíd. Všeobecne sa dá povedať, že dospelí muži tu hovoria lepšie španielsky ako ich manželky. Sú totiž častejšie v kontakte s turistami. Ženy sú väčšinou doma, starajú sa o domácnosť a agrikultúru, vyrábajú rôzne šperky a iné produkty na predaj.

Lacandonski Indiáni žili samostatne bez zásahu od iných ľudí od dobytia Mexika Španielmi. Až postupne v 20. a 21. storočí emigrovali ďalšie indiánske kmene do Lacandonskeho pralesa. K nim sa pridali aj nejakí ľudia z europoidného etnika, ktorí prehovárali miestnych domorodcov, aby začali rozvíjať svoju kultúru a ekoturizmus.